Reportáž z výstavy Ceny Oskara Čepána: Nesúťažím v umení, ale vyhrávam

Cena Oskara Čepána, jeden z kľúčových projektov zameraných na podporu slovenských vizuálnych umelcov, bola vo svojom 29. ročníku udelená Ľubošovi Kotlárovi, Nikole Balberčákovej a Ráchel Jutke. Laureáti získali finančné prostriedky na realizáciu nových diel, ktoré boli verejnosti predstavené 12. 12. 2025 na výstave Nesúťažím v umení, ale vyhrávam v Galérii Jána Koniarka v Trnave.

Cena Oskara Čepána, jeden z kľúčových projektov zameraných na podporu slovenských vizuálnych umelcov, bola vo svojom 29. ročníku udelená Ľubošovi Kotlárovi, Nikole Balberčákovej a Ráchel Jutke. Laureáti získali finančné prostriedky na realizáciu nových diel, ktoré boli verejnosti predstavené 12. 12. 2025 na výstave Nesúťažím v umení, ale vyhrávam v Galérii Jána Koniarka v Trnave.

Výstava, pomenovaná podľa skladby skupiny Kaiser Chiefs, prepája tvorbu troch laureátov do jedného celku pod kurátorským dohľadom Miroslavy Urbánovej. Každý umelec má k dispozícii vlastný priestor, kde prezentuje svoju tvorbu. Výstava je však konceptuálne  spojená do jedného celku, ktorý hovorí o súčasnom premenlivom vzťahu k identite.

Výstava, pomenovaná podľa skladby skupiny Kaiser Chiefs, prepája tvorbu troch laureátov do jedného celku pod kurátorským dohľadom Miroslavy Urbánovej. Každý umelec má k dispozícii vlastný priestor, kde prezentuje svoju tvorbu. Výstava je však konceptuálne  spojená do jedného celku, ktorý hovorí o súčasnom premenlivom vzťahu k identite.

Na pomedzí života a smrti

Na pomedzí života a smrti

Úvodným dielom je videoinštalácia Florina Nikoly Balberčákovej, inšpirovaná subkultúrou BJD dolls. Balberčáková skúma uncanny priestor na pomedzí života a smrti alebo presnejšie na pomedzí života a neživota. Rozoberá limity ľudského tela a výsledné dielo pôsobí duálnym efektom. Vyvoláva empatiu a zároveň znepokojuje.

„Hlavný odkaz je referencia na limity ľudského tela, na disciplináciu ľudského tela v tomto súčasnom konzumnom systéme, ktorý nás limituje a obmedzuje a kde sa nam ťažšie osobne prežíva,“ hovorí umelkyňa.  

Do inštalácie sa vchádza cez sklenený plot, imaginárny portál, ktorým nechávame priestor galérie za sebou. Bariéra oddeluje okolitý svet od diváka a umocňuje pocit intimity prítomný vo videách. Inštaláciu tvorí séria videí s ľuďmi natočenými vysokorýchlostnou kamerou, pričom rozdiel medzi človekom a bábikou začne miznúť. Balberčáková je ako súčasný Victor Frankenstein, len namiesto oživovania mŕtveho “umŕtvuje živé”. Ľudia na jej videu pôsobia ako schránky alebo ľudské bábiky. Vizuálom nás sprevádza ženský hlas, ktorý sa dá interpretovať ako vnútorný hlas postáv. Hovorí o snahe vyzerať mlado a žiadúco. Zdanlivá krása exteriéru je len na povrchu, a hlas, ktorý video sprevádza túto ilúziu láme.

Úvodným dielom je videoinštalácia Florina Nikoly Balberčákovej, inšpirovaná subkultúrou BJD dolls. Balberčáková skúma uncanny priestor na pomedzí života a smrti alebo presnejšie na pomedzí života a neživota. Rozoberá limity ľudského tela a výsledné dielo pôsobí duálnym efektom. Vyvoláva empatiu a zároveň znepokojuje.

„Hlavný odkaz je referencia na limity ľudského tela, na disciplináciu ľudského tela v tomto súčasnom konzumnom systéme, ktorý nás limituje a obmedzuje a kde sa nam ťažšie osobne prežíva,“ hovorí umelkyňa.  

Do inštalácie sa vchádza cez sklenený plot, imaginárny portál, ktorým nechávame priestor galérie za sebou. Bariéra oddeluje okolitý svet od diváka a umocňuje pocit intimity prítomný vo videách. Inštaláciu tvorí séria videí s ľuďmi natočenými vysokorýchlostnou kamerou, pričom rozdiel medzi človekom a bábikou začne miznúť. Balberčáková je ako súčasný Victor Frankenstein, len namiesto oživovania mŕtveho “umŕtvuje živé”. Ľudia na jej videu pôsobia ako schránky alebo ľudské bábiky. Vizuálom nás sprevádza ženský hlas, ktorý sa dá interpretovať ako vnútorný hlas postáv. Hovorí o snahe vyzerať mlado a žiadúco. Zdanlivá krása exteriéru je len na povrchu, a hlas, ktorý video sprevádza túto ilúziu láme.

Nevolaj ma mami

Nevolaj ma mami

Ľuboš Kotlár v rozhovore pre portál MLOKI hovorí o svojej práci ako o situáciách. Tvorí väčšinou site specific projekty, ktoré sú aktivované prítomnosťou ľudí v priestore. Napríklad jeho minuloročný projekt last summer i have fallen in love madly sa odohrala vo vypustenom bazéne kúpaliska Mičurín, kde stretnutie ľudí v priestore navrátilo prázdnemu priestoru mimo sezóny funkciu relaxu a oddychu. Jeho terajšia inštalácia I Like To Go To Gym With My Hair Loose prezentuje šatňu so skrinkami a lavičkami v prostredí galérie. Vníma ju ako prechodné miesto, ktoré často umožňuje slovne materializovať telesné očakávania vyšportovanej figúry v queer komunite, prevažne u gay mužov.

„Pracujem s prostredím šatne, vytváram parallelu medzi trénovaním a queer existenciou a kapitalistickým systémom, ktorý je zameraný na chlad a výkon,“ hovorí o svojom diele Kotlár a dodáva,  „Tento systém v nás vzbudzuje (pocit) že nie sme dosť dobrý a prispieva k prekarizácií a osamoteniu jednotlivých ľudí.“ 

Kotlár svoju inštaláciu, spolu so stenami, stropom a podlahou, premaľoval do odtieňa zelenej, akú má green screen vo filmovej tvorbe. Z prechodného priestoru šatne tak vzniká priestor nekonečných možností, ktoré môžu byť vytvorené podľa individuálnych predstáv. Vysnívané telo si možno vytvoriť buď fyzickou prácou alebo počítačovou zručnosťou. Druhou časťou inštalácie sú trofeje, rovnako prefarbené na zeleno. Strácajú svoju ceremoniálnosť a kontext. Stávajú sa len ďalším objektom, a krutou paralelou k tomu, ako spoločnosť objektifikuje ľudské telo a kladie dôraz na vzhľad.

Niektoré skrinky v šatni sú otvorené, nachádzajú sa v nich tečúce sprchy. Kotlár o nich hovorí ako o nenormatívnom objekte, ktorý môže byť označený anglickým slovom queer, v zmysle nezvyčajný. Sprcha prichádza o svoju prvoplánovú funkciu a naberá nový význam vo svete umenia. Je možné vymaniť sa z očakávaní spoločnosti, kde máme patriť a ako máme vyzerať. Kotlárova inštalácia má intímny a osobný charakter. Pozýva nás, aby sme boli svedkami dôverne známej situácie a priestoru v novom kontexte. Komunikuje spoločenské nápory na queer telá, ako aj osobné neistoty človeka vstupujúceho do posilovne. Ocitá sa v medzipriestore, niekde medzi súkromným a verejným. Zároveň je to aj komentár na to, ako si človek v súčasnom kapitalistickom systéme odvádza svoju hodnotu od produktivity a výkonu. 

Medzipriestor šatne je zároveň časovým medzistupňom, okamihom prípravy, ktorý svojou pohlcujúcou farbou odcudzuje vonkajší svet a existuje mimo čas. Šatňa je maketou reálnej situácie, prezentovanou v novom svetle. Priestor pôsobí, akoby sa tam divák dostal len chvíľu pred, či po, niekom. Pod zelenou lavičkou sú umiestnené rovnako zelené tenisky, dôkaz ľudskej prítomnosti. Inštalácia tým detailom naberá na emočnom vyjadrení a stáva sa z nej Kotlárovská situácia. Divák vniká do priestoru diela, vstupuje do jeho sveta v prítomností ďalších návštevníkov, a opustené tenisky, ako aj prefarbené trofeje, upozorňujú na ešte jednu prítomnosť, ktorú cítiť, no ktorá neprichádza.

Ľuboš Kotlár v rozhovore pre portál MLOKI hovorí o svojej práci ako o situáciách. Tvorí väčšinou site specific projekty, ktoré sú aktivované prítomnosťou ľudí v priestore. Napríklad jeho minuloročný projekt last summer i have fallen in love madly sa odohrala vo vypustenom bazéne kúpaliska Mičurín, kde stretnutie ľudí v priestore navrátilo prázdnemu priestoru mimo sezóny funkciu relaxu a oddychu. Jeho terajšia inštalácia I Like To Go To Gym With My Hair Loose prezentuje šatňu so skrinkami a lavičkami v prostredí galérie. Vníma ju ako prechodné miesto, ktoré často umožňuje slovne materializovať telesné očakávania vyšportovanej figúry v queer komunite, prevažne u gay mužov.

„Pracujem s prostredím šatne, vytváram parallelu medzi trénovaním a queer existenciou a kapitalistickým systémom, ktorý je zameraný na chlad a výkon,“ hovorí o svojom diele Kotlár a dodáva,  „Tento systém v nás vzbudzuje (pocit) že nie sme dosť dobrý a prispieva k prekarizácií a osamoteniu jednotlivých ľudí.“ 

Kotlár svoju inštaláciu, spolu so stenami, stropom a podlahou, premaľoval do odtieňa zelenej, akú má green screen vo filmovej tvorbe. Z prechodného priestoru šatne tak vzniká priestor nekonečných možností, ktoré môžu byť vytvorené podľa individuálnych predstáv. Vysnívané telo si možno vytvoriť buď fyzickou prácou alebo počítačovou zručnosťou. Druhou časťou inštalácie sú trofeje, rovnako prefarbené na zeleno. Strácajú svoju ceremoniálnosť a kontext. Stávajú sa len ďalším objektom, a krutou paralelou k tomu, ako spoločnosť objektifikuje ľudské telo a kladie dôraz na vzhľad.

Niektoré skrinky v šatni sú otvorené, nachádzajú sa v nich tečúce sprchy. Kotlár o nich hovorí ako o nenormatívnom objekte, ktorý môže byť označený anglickým slovom queer, v zmysle nezvyčajný. Sprcha prichádza o svoju prvoplánovú funkciu a naberá nový význam vo svete umenia. Je možné vymaniť sa z očakávaní spoločnosti, kde máme patriť a ako máme vyzerať. Kotlárova inštalácia má intímny a osobný charakter. Pozýva nás, aby sme boli svedkami dôverne známej situácie a priestoru v novom kontexte. Komunikuje spoločenské nápory na queer telá, ako aj osobné neistoty človeka vstupujúceho do posilovne. Ocitá sa v medzipriestore, niekde medzi súkromným a verejným. Zároveň je to aj komentár na to, ako si človek v súčasnom kapitalistickom systéme odvádza svoju hodnotu od produktivity a výkonu. 

Medzipriestor šatne je zároveň časovým medzistupňom, okamihom prípravy, ktorý svojou pohlcujúcou farbou odcudzuje vonkajší svet a existuje mimo čas. Šatňa je maketou reálnej situácie, prezentovanou v novom svetle. Priestor pôsobí, akoby sa tam divák dostal len chvíľu pred, či po, niekom. Pod zelenou lavičkou sú umiestnené rovnako zelené tenisky, dôkaz ľudskej prítomnosti. Inštalácia tým detailom naberá na emočnom vyjadrení a stáva sa z nej Kotlárovská situácia. Divák vniká do priestoru diela, vstupuje do jeho sveta v prítomností ďalších návštevníkov, a opustené tenisky, ako aj prefarbené trofeje, upozorňujú na ešte jednu prítomnosť, ktorú cítiť, no ktorá neprichádza.

Krajina spomienok

Krajina spomienok

Inštalácia s názvom Našľapuj opatrne ale smelo prezentuje abstraktné maľby, kyanotypiu a objektmi z recyklovaného nábytku zo 60. rokov. Maliarka Ráchel Jutka vo svojom priestore uvažuje nad maľbou aj mimo plátna zaveseného na stene. Objekty zo starého nábytku a kovových strmeňov na kone vytvárajú priestor na širšie vnímanie maľby. Starý materiál, ktorý je v slovách autorky „oslobodený“ od svojej pôvodnej funkcie, získava novú formu umeleckého objektu. Rovnaký prístup k materiálom využíva aj v maľbe, kde surové nenašepsované plátno presakuje cez farbu a stáva sa súčasťou jej textúry. 

O svojej maľbe hovorí Jutka ako o zdanlivo organickej. „Moje plátno je surové, nenašepsované plátno, nepracujem s mohutnými vrstvami farieb. Mám rada, keď presakuje to plátno samo o sebe.“

Jej inštalácia sa nachádza v dvoch miestnostiach, symbolicky predelenými maľovaným závesom. Ten prináša pocit domova, umocnený detskou kresbou koňa v druhej miestnosti. Podobne ako pri jej maľbe aj na závese badať dôraz na textúru a fyzické vlastnosti materiálu. Jutkyna tvorba je krajinou spomienok – prepája minulosť s prítomnosťou. Evokuje pocit počúvania rodinnej histórie, príbehov, ktorých sme súčasťou, aj keď nepriamo. Tematicky sa detské kresby, starý nábytok a strmene prepájajú v abstraktných portrétoch kolektívnej pamäti, ktoré vypovedajú o spoločnej histórii a o hľadaní identity mimo konkrétneho, uchopiteľného sveta. Môžem byť aj to, čo si nepamätám? Možem byť aj to, čo je nekonkrétne? To sú otázky, ktoré si kladie autorka prostredníctvom inštalácie.

Farby v jej obrazoch vyvolávajú pocity melanchólie a nostalgie. Dominantou ja päťmetrový zložený obraz, na ktorom záblesky modrej pôsobia priam hypnoticky. Tancujú na plátne a ich energia oživuje priestor. Maľby majú transformatívny efekt a diváka držia železným stiskom.

Výstava bude v GJK do prvého marca.

Inštalácia s názvom Našľapuj opatrne ale smelo prezentuje abstraktné maľby, kyanotypiu a objektmi z recyklovaného nábytku zo 60. rokov. Maliarka Ráchel Jutka vo svojom priestore uvažuje nad maľbou aj mimo plátna zaveseného na stene. Objekty zo starého nábytku a kovových strmeňov na kone vytvárajú priestor na širšie vnímanie maľby. Starý materiál, ktorý je v slovách autorky „oslobodený“ od svojej pôvodnej funkcie, získava novú formu umeleckého objektu. Rovnaký prístup k materiálom využíva aj v maľbe, kde surové nenašepsované plátno presakuje cez farbu a stáva sa súčasťou jej textúry. 

O svojej maľbe hovorí Jutka ako o zdanlivo organickej. „Moje plátno je surové, nenašepsované plátno, nepracujem s mohutnými vrstvami farieb. Mám rada, keď presakuje to plátno samo o sebe.“

Jej inštalácia sa nachádza v dvoch miestnostiach, symbolicky predelenými maľovaným závesom. Ten prináša pocit domova, umocnený detskou kresbou koňa v druhej miestnosti. Podobne ako pri jej maľbe aj na závese badať dôraz na textúru a fyzické vlastnosti materiálu. Jutkyna tvorba je krajinou spomienok – prepája minulosť s prítomnosťou. Evokuje pocit počúvania rodinnej histórie, príbehov, ktorých sme súčasťou, aj keď nepriamo. Tematicky sa detské kresby, starý nábytok a strmene prepájajú v abstraktných portrétoch kolektívnej pamäti, ktoré vypovedajú o spoločnej histórii a o hľadaní identity mimo konkrétneho, uchopiteľného sveta. Môžem byť aj to, čo si nepamätám? Možem byť aj to, čo je nekonkrétne? To sú otázky, ktoré si kladie autorka prostredníctvom inštalácie.

Farby v jej obrazoch vyvolávajú pocity melanchólie a nostalgie. Dominantou ja päťmetrový zložený obraz, na ktorom záblesky modrej pôsobia priam hypnoticky. Tancujú na plátne a ich energia oživuje priestor. Maľby majú transformatívny efekt a diváka držia železným stiskom.

Výstava bude v GJK do prvého marca.

Cena Oskara Čepána, jeden z kľúčových projektov zameraných na podporu slovenských vizuálnych umelcov, bola vo svojom 29. ročníku udelená Ľubošovi Kotlárovi, Nikole Balberčákovej a Ráchel Jutke. Laureáti získali finančné prostriedky na realizáciu nových diel, ktoré boli verejnosti predstavené 12. 12. 2025 na výstave Nesúťažím v umení, ale vyhrávam v Galérii Jána Koniarka v Trnave.

Cena Oskara Čepána, jeden z kľúčových projektov zameraných na podporu slovenských vizuálnych umelcov, bola vo svojom 29. ročníku udelená Ľubošovi Kotlárovi, Nikole Balberčákovej a Ráchel Jutke. Laureáti získali finančné prostriedky na realizáciu nových diel, ktoré boli verejnosti predstavené 12. 12. 2025 na výstave Nesúťažím v umení, ale vyhrávam v Galérii Jána Koniarka v Trnave.

Výstava, pomenovaná podľa skladby skupiny Kaiser Chiefs, prepája tvorbu troch laureátov do jedného celku pod kurátorským dohľadom Miroslavy Urbánovej. Každý umelec má k dispozícii vlastný priestor, kde prezentuje svoju tvorbu. Výstava je však konceptuálne  spojená do jedného celku, ktorý hovorí o súčasnom premenlivom vzťahu k identite.

Výstava, pomenovaná podľa skladby skupiny Kaiser Chiefs, prepája tvorbu troch laureátov do jedného celku pod kurátorským dohľadom Miroslavy Urbánovej. Každý umelec má k dispozícii vlastný priestor, kde prezentuje svoju tvorbu. Výstava je však konceptuálne  spojená do jedného celku, ktorý hovorí o súčasnom premenlivom vzťahu k identite.

Na pomedzí života a smrti

Na pomedzí života a smrti

Úvodným dielom je videoinštalácia Florina Nikoly Balberčákovej, inšpirovaná subkultúrou BJD dolls. Balberčáková skúma uncanny priestor na pomedzí života a smrti alebo presnejšie na pomedzí života a neživota. Rozoberá limity ľudského tela a výsledné dielo pôsobí duálnym efektom. Vyvoláva empatiu a zároveň znepokojuje.

„Hlavný odkaz je referencia na limity ľudského tela, na disciplináciu ľudského tela v tomto súčasnom konzumnom systéme, ktorý nás limituje a obmedzuje a kde sa nam ťažšie osobne prežíva,“ hovorí umelkyňa.  

Do inštalácie sa vchádza cez sklenený plot, imaginárny portál, ktorým nechávame priestor galérie za sebou. Bariéra oddeluje okolitý svet od diváka a umocňuje pocit intimity prítomný vo videách. Inštaláciu tvorí séria videí s ľuďmi natočenými vysokorýchlostnou kamerou, pričom rozdiel medzi človekom a bábikou začne miznúť. Balberčáková je ako súčasný Victor Frankenstein, len namiesto oživovania mŕtveho “umŕtvuje živé”. Ľudia na jej videu pôsobia ako schránky alebo ľudské bábiky. Vizuálom nás sprevádza ženský hlas, ktorý sa dá interpretovať ako vnútorný hlas postáv. Hovorí o snahe vyzerať mlado a žiadúco. Zdanlivá krása exteriéru je len na povrchu, a hlas, ktorý video sprevádza túto ilúziu láme.

Úvodným dielom je videoinštalácia Florina Nikoly Balberčákovej, inšpirovaná subkultúrou BJD dolls. Balberčáková skúma uncanny priestor na pomedzí života a smrti alebo presnejšie na pomedzí života a neživota. Rozoberá limity ľudského tela a výsledné dielo pôsobí duálnym efektom. Vyvoláva empatiu a zároveň znepokojuje.

„Hlavný odkaz je referencia na limity ľudského tela, na disciplináciu ľudského tela v tomto súčasnom konzumnom systéme, ktorý nás limituje a obmedzuje a kde sa nam ťažšie osobne prežíva,“ hovorí umelkyňa.  

Do inštalácie sa vchádza cez sklenený plot, imaginárny portál, ktorým nechávame priestor galérie za sebou. Bariéra oddeluje okolitý svet od diváka a umocňuje pocit intimity prítomný vo videách. Inštaláciu tvorí séria videí s ľuďmi natočenými vysokorýchlostnou kamerou, pričom rozdiel medzi človekom a bábikou začne miznúť. Balberčáková je ako súčasný Victor Frankenstein, len namiesto oživovania mŕtveho “umŕtvuje živé”. Ľudia na jej videu pôsobia ako schránky alebo ľudské bábiky. Vizuálom nás sprevádza ženský hlas, ktorý sa dá interpretovať ako vnútorný hlas postáv. Hovorí o snahe vyzerať mlado a žiadúco. Zdanlivá krása exteriéru je len na povrchu, a hlas, ktorý video sprevádza túto ilúziu láme.

Nevolaj ma mami

Nevolaj ma mami

Ľuboš Kotlár v rozhovore pre portál MLOKI hovorí o svojej práci ako o situáciách. Tvorí väčšinou site specific projekty, ktoré sú aktivované prítomnosťou ľudí v priestore. Napríklad jeho minuloročný projekt last summer i have fallen in love madly sa odohrala vo vypustenom bazéne kúpaliska Mičurín, kde stretnutie ľudí v priestore navrátilo prázdnemu priestoru mimo sezóny funkciu relaxu a oddychu. Jeho terajšia inštalácia I Like To Go To Gym With My Hair Loose prezentuje šatňu so skrinkami a lavičkami v prostredí galérie. Vníma ju ako prechodné miesto, ktoré často umožňuje slovne materializovať telesné očakávania vyšportovanej figúry v queer komunite, prevažne u gay mužov.

„Pracujem s prostredím šatne, vytváram parallelu medzi trénovaním a queer existenciou a kapitalistickým systémom, ktorý je zameraný na chlad a výkon,“ hovorí o svojom diele Kotlár a dodáva,  „Tento systém v nás vzbudzuje (pocit) že nie sme dosť dobrý a prispieva k prekarizácií a osamoteniu jednotlivých ľudí.“ 

Kotlár svoju inštaláciu, spolu so stenami, stropom a podlahou, premaľoval do odtieňa zelenej, akú má green screen vo filmovej tvorbe. Z prechodného priestoru šatne tak vzniká priestor nekonečných možností, ktoré môžu byť vytvorené podľa individuálnych predstáv. Vysnívané telo si možno vytvoriť buď fyzickou prácou alebo počítačovou zručnosťou. Druhou časťou inštalácie sú trofeje, rovnako prefarbené na zeleno. Strácajú svoju ceremoniálnosť a kontext. Stávajú sa len ďalším objektom, a krutou paralelou k tomu, ako spoločnosť objektifikuje ľudské telo a kladie dôraz na vzhľad.

Niektoré skrinky v šatni sú otvorené, nachádzajú sa v nich tečúce sprchy. Kotlár o nich hovorí ako o nenormatívnom objekte, ktorý môže byť označený anglickým slovom queer, v zmysle nezvyčajný. Sprcha prichádza o svoju prvoplánovú funkciu a naberá nový význam vo svete umenia. Je možné vymaniť sa z očakávaní spoločnosti, kde máme patriť a ako máme vyzerať. Kotlárova inštalácia má intímny a osobný charakter. Pozýva nás, aby sme boli svedkami dôverne známej situácie a priestoru v novom kontexte. Komunikuje spoločenské nápory na queer telá, ako aj osobné neistoty človeka vstupujúceho do posilovne. Ocitá sa v medzipriestore, niekde medzi súkromným a verejným. Zároveň je to aj komentár na to, ako si človek v súčasnom kapitalistickom systéme odvádza svoju hodnotu od produktivity a výkonu. 

Medzipriestor šatne je zároveň časovým medzistupňom, okamihom prípravy, ktorý svojou pohlcujúcou farbou odcudzuje vonkajší svet a existuje mimo čas. Šatňa je maketou reálnej situácie, prezentovanou v novom svetle. Priestor pôsobí, akoby sa tam divák dostal len chvíľu pred, či po, niekom. Pod zelenou lavičkou sú umiestnené rovnako zelené tenisky, dôkaz ľudskej prítomnosti. Inštalácia tým detailom naberá na emočnom vyjadrení a stáva sa z nej Kotlárovská situácia. Divák vniká do priestoru diela, vstupuje do jeho sveta v prítomností ďalších návštevníkov, a opustené tenisky, ako aj prefarbené trofeje, upozorňujú na ešte jednu prítomnosť, ktorú cítiť, no ktorá neprichádza.

Ľuboš Kotlár v rozhovore pre portál MLOKI hovorí o svojej práci ako o situáciách. Tvorí väčšinou site specific projekty, ktoré sú aktivované prítomnosťou ľudí v priestore. Napríklad jeho minuloročný projekt last summer i have fallen in love madly sa odohrala vo vypustenom bazéne kúpaliska Mičurín, kde stretnutie ľudí v priestore navrátilo prázdnemu priestoru mimo sezóny funkciu relaxu a oddychu. Jeho terajšia inštalácia I Like To Go To Gym With My Hair Loose prezentuje šatňu so skrinkami a lavičkami v prostredí galérie. Vníma ju ako prechodné miesto, ktoré často umožňuje slovne materializovať telesné očakávania vyšportovanej figúry v queer komunite, prevažne u gay mužov.

„Pracujem s prostredím šatne, vytváram parallelu medzi trénovaním a queer existenciou a kapitalistickým systémom, ktorý je zameraný na chlad a výkon,“ hovorí o svojom diele Kotlár a dodáva,  „Tento systém v nás vzbudzuje (pocit) že nie sme dosť dobrý a prispieva k prekarizácií a osamoteniu jednotlivých ľudí.“ 

Kotlár svoju inštaláciu, spolu so stenami, stropom a podlahou, premaľoval do odtieňa zelenej, akú má green screen vo filmovej tvorbe. Z prechodného priestoru šatne tak vzniká priestor nekonečných možností, ktoré môžu byť vytvorené podľa individuálnych predstáv. Vysnívané telo si možno vytvoriť buď fyzickou prácou alebo počítačovou zručnosťou. Druhou časťou inštalácie sú trofeje, rovnako prefarbené na zeleno. Strácajú svoju ceremoniálnosť a kontext. Stávajú sa len ďalším objektom, a krutou paralelou k tomu, ako spoločnosť objektifikuje ľudské telo a kladie dôraz na vzhľad.

Niektoré skrinky v šatni sú otvorené, nachádzajú sa v nich tečúce sprchy. Kotlár o nich hovorí ako o nenormatívnom objekte, ktorý môže byť označený anglickým slovom queer, v zmysle nezvyčajný. Sprcha prichádza o svoju prvoplánovú funkciu a naberá nový význam vo svete umenia. Je možné vymaniť sa z očakávaní spoločnosti, kde máme patriť a ako máme vyzerať. Kotlárova inštalácia má intímny a osobný charakter. Pozýva nás, aby sme boli svedkami dôverne známej situácie a priestoru v novom kontexte. Komunikuje spoločenské nápory na queer telá, ako aj osobné neistoty človeka vstupujúceho do posilovne. Ocitá sa v medzipriestore, niekde medzi súkromným a verejným. Zároveň je to aj komentár na to, ako si človek v súčasnom kapitalistickom systéme odvádza svoju hodnotu od produktivity a výkonu. 

Medzipriestor šatne je zároveň časovým medzistupňom, okamihom prípravy, ktorý svojou pohlcujúcou farbou odcudzuje vonkajší svet a existuje mimo čas. Šatňa je maketou reálnej situácie, prezentovanou v novom svetle. Priestor pôsobí, akoby sa tam divák dostal len chvíľu pred, či po, niekom. Pod zelenou lavičkou sú umiestnené rovnako zelené tenisky, dôkaz ľudskej prítomnosti. Inštalácia tým detailom naberá na emočnom vyjadrení a stáva sa z nej Kotlárovská situácia. Divák vniká do priestoru diela, vstupuje do jeho sveta v prítomností ďalších návštevníkov, a opustené tenisky, ako aj prefarbené trofeje, upozorňujú na ešte jednu prítomnosť, ktorú cítiť, no ktorá neprichádza.

Krajina spomienok

Krajina spomienok

Inštalácia s názvom Našľapuj opatrne ale smelo prezentuje abstraktné maľby, kyanotypiu a objektmi z recyklovaného nábytku zo 60. rokov. Maliarka Ráchel Jutka vo svojom priestore uvažuje nad maľbou aj mimo plátna zaveseného na stene. Objekty zo starého nábytku a kovových strmeňov na kone vytvárajú priestor na širšie vnímanie maľby. Starý materiál, ktorý je v slovách autorky „oslobodený“ od svojej pôvodnej funkcie, získava novú formu umeleckého objektu. Rovnaký prístup k materiálom využíva aj v maľbe, kde surové nenašepsované plátno presakuje cez farbu a stáva sa súčasťou jej textúry. 

O svojej maľbe hovorí Jutka ako o zdanlivo organickej. „Moje plátno je surové, nenašepsované plátno, nepracujem s mohutnými vrstvami farieb. Mám rada, keď presakuje to plátno samo o sebe.“

Jej inštalácia sa nachádza v dvoch miestnostiach, symbolicky predelenými maľovaným závesom. Ten prináša pocit domova, umocnený detskou kresbou koňa v druhej miestnosti. Podobne ako pri jej maľbe aj na závese badať dôraz na textúru a fyzické vlastnosti materiálu. Jutkyna tvorba je krajinou spomienok – prepája minulosť s prítomnosťou. Evokuje pocit počúvania rodinnej histórie, príbehov, ktorých sme súčasťou, aj keď nepriamo. Tematicky sa detské kresby, starý nábytok a strmene prepájajú v abstraktných portrétoch kolektívnej pamäti, ktoré vypovedajú o spoločnej histórii a o hľadaní identity mimo konkrétneho, uchopiteľného sveta. Môžem byť aj to, čo si nepamätám? Možem byť aj to, čo je nekonkrétne? To sú otázky, ktoré si kladie autorka prostredníctvom inštalácie.

Farby v jej obrazoch vyvolávajú pocity melanchólie a nostalgie. Dominantou ja päťmetrový zložený obraz, na ktorom záblesky modrej pôsobia priam hypnoticky. Tancujú na plátne a ich energia oživuje priestor. Maľby majú transformatívny efekt a diváka držia železným stiskom.

Výstava bude v GJK do prvého marca.

Inštalácia s názvom Našľapuj opatrne ale smelo prezentuje abstraktné maľby, kyanotypiu a objektmi z recyklovaného nábytku zo 60. rokov. Maliarka Ráchel Jutka vo svojom priestore uvažuje nad maľbou aj mimo plátna zaveseného na stene. Objekty zo starého nábytku a kovových strmeňov na kone vytvárajú priestor na širšie vnímanie maľby. Starý materiál, ktorý je v slovách autorky „oslobodený“ od svojej pôvodnej funkcie, získava novú formu umeleckého objektu. Rovnaký prístup k materiálom využíva aj v maľbe, kde surové nenašepsované plátno presakuje cez farbu a stáva sa súčasťou jej textúry. 

O svojej maľbe hovorí Jutka ako o zdanlivo organickej. „Moje plátno je surové, nenašepsované plátno, nepracujem s mohutnými vrstvami farieb. Mám rada, keď presakuje to plátno samo o sebe.“

Jej inštalácia sa nachádza v dvoch miestnostiach, symbolicky predelenými maľovaným závesom. Ten prináša pocit domova, umocnený detskou kresbou koňa v druhej miestnosti. Podobne ako pri jej maľbe aj na závese badať dôraz na textúru a fyzické vlastnosti materiálu. Jutkyna tvorba je krajinou spomienok – prepája minulosť s prítomnosťou. Evokuje pocit počúvania rodinnej histórie, príbehov, ktorých sme súčasťou, aj keď nepriamo. Tematicky sa detské kresby, starý nábytok a strmene prepájajú v abstraktných portrétoch kolektívnej pamäti, ktoré vypovedajú o spoločnej histórii a o hľadaní identity mimo konkrétneho, uchopiteľného sveta. Môžem byť aj to, čo si nepamätám? Možem byť aj to, čo je nekonkrétne? To sú otázky, ktoré si kladie autorka prostredníctvom inštalácie.

Farby v jej obrazoch vyvolávajú pocity melanchólie a nostalgie. Dominantou ja päťmetrový zložený obraz, na ktorom záblesky modrej pôsobia priam hypnoticky. Tancujú na plátne a ich energia oživuje priestor. Maľby majú transformatívny efekt a diváka držia železným stiskom.

Výstava bude v GJK do prvého marca.