Na malých festivaloch neexistujú hranice
Rozhovor s Andrejom Rafajom, organizátorom festivalu Končiny
Festival Končiny je malý, komunitný festival, situovaný vysoko v Strážovských vrchoch. Svojou žánrovou pestrosťou presne vystihuje jeho názov – Končiny sú o spoznávaní a objavovaní nového a všetkého, úplne bez hraníc. Gro tímu tvoria púchovské kultúrne organizácie, občianske združenie Mŕtva kosť, Lama School a Podivný Barón. Spoločne sa im podarilo oživiť neďalekú obec Mojtín. Po dvadsiatich rokoch, odkedy prestal fungovať miestny ski rezort, sa do dediny začali vracať ľudia. Za hudbou, zábavou a kultúrou.
Andrej Rafaj (25) je riaditeľom festivalu Končiny a zároveň členom OZ Mŕtva Kosť. To založil pred 6 rokmi spolu s kamarátmi z Púchova, aby dal mladým dospievajúcim ľuďom príležitosť na rozvoj a sebarealizáciu.
Mojtín a jeho lyžiarske stredisko kedysi navštevovali mnohí návštevníci. Chodia na letný festival aj miestni?
Je tu obrovský ski areál, ktorý mal za socializmu zašlú slávu. Bol tu hotel a chaty a dedina z toho žila, z obrovského cestovného ruchu. V deväťdesiatych rokoch chata vyhorela, vlek nefunguje už asi 4 roky. Občania boli radi, že po vyše dvadsiatich rokoch sa do dediny začali ľudia vracať. Odtiaľto sa už nikam inam nedostanete. Z Púchova pôjdete 30 minút a ste v horách, 630 metrov nad morom.
To je pre mňa najdôležitejšie, že sa im tu páči. Pravidelne sem chodím každý rok, keď nás pozývajú na otvorenie turistickej sezóny, a to je pre mňa spätná väzba, keď si nad borovičkou a pivom pokecám s domácimi.
Sranda je, keď nejakí miestni náckovia začnú skákať: „Huh, to sú tí feťáci, čo robia festival!“ Miestni si vás zastanú a hovoria: „Nie, to nie je pravda, ja som tam bol minulý rok, čisto bolo, dobrá hudba a dobré pivo.“
Sú vaši návštevníci niečím špecifickí? Vieš ich opísať?
Mnohí sem chodia pravidelne ešte od čias Vúdstoku, väčšia polovica je určite z okolia Púchova a Považskej Bystrice. Zvyšok väčšinou z Bratislavy, Košíc a Prešova.
Sú tu mladí ľudia, ale už aj to sa obracia, tento rok tu je mnoho mladých rodín s deťmi. Ak by som mal odhadnúť vekový priemer, bude to približne od 20 do 28 rokov. Nie je to úplne špecifikovateľné, dokonca aj pomer žien a mužov je približne 50 na 50.
Toto je oficiálne druhý ročník festivalu, ale jeho predchodcom je už spomínaný Vúdstok, ktorý bol zameraný primárne na hudbu zo 60. rokov. Čo sa okrem názvu a lokality zmenilo?
Kamaráti z Považskej Bystrice robili festival Vúdstok, my sme si v tom čase založili občianske združenie Mŕtva Kosť a organizovali sme v Púchove rôzne hudobné akcie. Zavolali si nás, či by sme im nepomohli. Oni sa potom na to vykašlali a išli skúšať hudobne preraziť do Prahy. Vúdstok sme si zobrali pod seba a po dvoch rokoch sme si uvedomili, že nechceme byť zameraní iba na 60. roky a hippie. Predsa len existuje veľa dobrej slovenskej a zahraničnej hudby. Vúdstok bol fajn, ale nie je dôvod utápať sa v minulosti, keď sa môžeme súčasnou dobrou hudbou baviť a organizovať multižánrové, nie jednotvárne festivaly. Pred dvomi rokmi sme preto zmenili názov aj lokalitu, teraz sme tu.
Žánrovo sa to vyvíjalo postupne. Úplne prvé kapely, ktoré hrali na Vúdstoku boli najmä rôzne revivaly, ale postupne sme to začali meniť. Kapela Nvmeri napríklad hrala svoje prvé koncerty u nás a o rok na to dosť dobre prerazila.
Otvorenosť je pre nás génius loci, ktoré si chceme zachovať. Nechceme aby boli Končiny oplotené, má to takú uvoľnenú a komunitnú atmosféru. Baví ma, keď prídem na bar a návštevníci sa rozprávajú s organizátormi, dobrovoľníkmi a ďalšími návštevníkmi. Nie je to vec jednotlivca alebo pár osôb, Končiny sú komunita a festival nás všetkých.
Organizátor festivalu Pohoda Michal Kaščák hovoril v diskusii, ktorú tu dnes mal, práve o Končinách a festivalovej komunite. Podľa neho je dôležitá a pokiaľ si ju budú vedieť účastníci udržať a festival nebude oplotený, je to výhra.
Dobré je aj to, že nie sme uzatvorená skupina. Ľudia, ktorí pred dvoma rokmi boli iba dobrovoľníkmi alebo návštevníkmi, dnes tvoria jadro organizačného tímu. Kamarát, ktorý minulý rok čapoval pivo má dnes na starosti celé gastro. Radko, ktorý bol pred dvoma rokmi dobrovoľníkom, má dnes na práci celý marketing. Sme žijúci organizmus.
Čo je pre tento ročník novinka a váš najväčší úspech?
Prekopali sme si organizáciu, tento rok to zvládame bez stresu a všetko ide podľa plánu. Postupne sa zbavujem mnohých vecí, ktoré som doteraz robil sám a robia to iní ľudia. Vzniklo osem skupín a každú má na starosti niekto iný – gastro, kapely, marketing a tak ďalej. Každý rieši naplno svoju skupinu a nemusí v hlave držať úplne vedľajšie informácie. Workshopy a handmade stánky sú novinkou. Miestni hasiči a sprcha tiež (smiech).
Na Pohode ste tento rok mali príležitosť menežovať jeden stage.
Pozvali sme Vydrapenú Bužírku Punk System, kde hrá na bicie Michal Kaščák. Chceli sme ich tu mať aj minulý rok, ale najprv museli postupne zvyšní členovia organizačného tímu prísť do štádia, kedy sa tá kapela páčila aj im. Julka, ktorá má na starosti kapely, oslovila Miša Kaščáka, stretli sa na nejakej akcii a potom sa Mišo ozval, či by sme nechceli robiť manažment jedného stanu na Pohode. Bol to na jednej strane risk, pretože do zabehnutého tímu sme prišli my, ľudia ktorí s tým vôbec nemali skúsenosti. Je to dobrý networking, pretože spoznáte veľa ľudí z brandže.
Využili ste tú skúsenosť pre niečo konkrétne na tohtoročných Končinách?
Pohoda je najlepší festival na Slovensku práve preto, že najprv človeka zhíčka, a keď sem potom príde, chce mať tiež sprchu (smiech).
Sú to detaily, vidíte vysokú profesionalitu, napríklad to, ako komunikujú cez vysielačky. Pohoda nie je naším priamym vzorom, pretože nechceme byť veľkým festivalom. Čo je ale zaujímavé, my keď sme prvýkrát robili festival, nikto z nás predtým na žiadnom nebol a nikto z nás nebol hudobník. Keď mi napísala kapela, že chce basové kombo, moja odpoveď bola iba: „Aha, dobre, a čo to je?“ Väčšinou si robia festivaly kapely, na Grape aj na Pohode sú hudobníci, od nás nie je vôbec nikto.
Čo presne znamená, že nechcete byť veľkým festivalom?
Pre mňa je veľký festival nad päťtisíc ľudí. Kapacita tohto priestoru sú asi tri tisícky, ale zatiaľ sa držíme pri počte maximálne 1000 návštevníkov. Preto, aby sme zvládali organizáciu a aj pre atmosféru. Má to svoje čaro, keď sa pozriete na kopce posiate stanmi. Budúcnosť je v malých festivaloch. Hoci ich je na Slovensku veľa, je podľa mňa lepšie mať veľa malých festivalov, ako veľa veľkých festivalov.
Nemám zatiaľ presné čísla, ale odhadujem, že tento rok tu je asi 800-850 platiacich ľudí. Keby ľudia veľmi chceli, sadnú si na otvorenú lúku bez lístka a pozerajú. Domáci sa ale našťastie naučili prísť a zaplatiť si lístok.
Máte nejaký cieľ do budúcna, o ktorom viete už teraz?
Je to naše veľmi pekné hobby, pretože keď sme v práci, môžeme premýšľať a rozptyľovať sa tým, že buď zháňame elektriku alebo bookujeme kapelu. Nie je nikoho ambíciou živiť sa tým, navyše je na Slovensku niečo také veľmi ťažké. Chcel by som vytvoriť väčšiu komunitu a festival, ktorý bude vypredaný ešte pred začatím. Mojím vzorom je Beseda u Bigbítu v Čechách, kam sa kapely radi chodia zabávať aj bez toho, aby tam mali naplánovaný koncert v rámci programu.
Katarzia je tento rok váš headliner. Ako vyberáte program?
Program je stavaný tak, aby si tam každý našiel svoje, aby to proste nebol buď iba rockový alebo elektronický festival, aby to bolo multižánrové. Každý rok si dávame budget vyšší a vyšší, tento rok nás 24 kapiel vyšlo sedemtisíc eur. Katarziu máme radi, je kvalitná a považujeme ju za jednu z najlepších hudobníčok, čo na Slovensku práve teraz máme, hoci ich je samozrejme naozaj veľa. Navyše si chceme podchytiť aj mladšie publikum.
Riešite bookovanie kapiel cez showcasové festivaly?
Nie. Traja z nás majú slovo na bookovanie kapiel, ročne máme list s interpretmi, ktorých je vyše 200. Kapely sa aj samy ozývajú, že u nás chcú zahrať, potom je na zozname to, čo sa nám páči a tiež si pozeráme lineupy iných zahraničných festivalov. Tak sme aj prišli na kapelu Love¨N¨Joy z Ukrajiny. Chceme dávať priestor aj zahraničným kapelám zo strednej Európy. Raz by som tu chcel mať balkánsky bašavel. Také kapely, ktoré sa na Slovensku neobjavia, nie sú to žiadne svetové mená. Dnes tu boli Ukrajinci, ktorí včera prišli z Kyjeva a dnes sa tam opäť vracajú. Oni sú na Slovensku prvýkrát, je im tu dobre, ľudia ich môžu počuť iba tu, my sa s nimi skamarátime a už teraz sme si povedali, že keď budeme v Kyjeve, navštívime sa a skočíme na pivo.
Je to lepšie, ako dať väčšinu rozpočtu na headlinera, ktorý príde a odíde. Koľkokrát sa ti stane, že čakáš na pivo a stojí pred tebou Fvlcrvm? Na malých festivaloch neexistujú hranice, ak chceš niekomu poďakovať alebo povedať organizátorom čo vylepšiť, máš priestor.
Autorkou textu je Dominika Hvorková, zážitok z festivalu Končiny vám fotograficky sprostredkovala Karla Šavrtková.