Blumen im Kopf

          Rýchlikom do neznáma cestujem od odpovedí k otázkam, znova sa však vraciam utopený v dažďovej kvapke. Možno by som mal zjednotiť dážď a slnko presne tak, ako chcem zjednotiť svoje farby s brečtanmi. Krásno, tancujúce hviezdice, modrý brečtan a vševeda straka nad mojím osudom. Spievať sedmokráske a či spiacej kráske, hladiť jej lupene a vlasy, bez ľútosti. Posledný bozk pre skutočnosť a stratím sa na mieste inými nepoznanom. Vlastná hlava, každý pondelok si v nej zaplávam a pred odchodom zamknem. Už by som tam mal v stredu návštevu. Darebáci, ak si myslia, že sa vkradnú.

          Otváram konzervu a zatváram do nej predsudky a iné nezmysly.  Bez pochýb padám do života, čierna stena a na stene clivota. Znova treba premaľovať. Vezmem červenú, očakávania a môj obľúbený kôš.  Aká je to smola, že dnes ho musím vyniesť  plný. Váham, potí sa mi čelo a trasú ruky. Po chvíle ma prejde strach a odídu tie strašné muky, ktoré som i tak necítil. Vyhadzujem všetky slová, ktoré ma tak veľmi bolia a maľujem si červenou úsmev na tvári. Konečne tu je čisto !

          Polievam všetky kvietky, nezabúdam ani na snežienky. Hoci sú maličké so sklonenou hlávkou, pripomínajú mi Február. Rozhodol som odísť na konci zimy. Chcem aby bol každý deň pondelok. Chcem žiť v svojej hlave večne, prehltnúť kľúč a nepotrebovať môj obľúbený kôš. Chcem sa stať konvalinkou akú polievam. Chcem cítiť atramentové škvrny a hladiť sedmokráske lupene.

          Bez pochýb ležím na podlahe a premýšľam, aký pestrý by mohol byť život. Kroky k sebe. Objavím vlastnú Atlantídu, alebo sklamanie?  Len straka je tá, čo tuší, aké je moje poslanie.  Druhého decembra posledný krát (vy)kupujem slobodu v obchode. Už len dva mesiace a som voľný.

Voľný ako kvety v hlave.