Bretónsko: More melancholickej krajiny so sivou oblohou sa snúbi

          Vonku je asi 10 stupňov a vlasy mi rozfúkava slaný vietor na všetky svetové strany. Je ráno, sme na lodi a plavíme sa po Atlantickom oceáne pomedzi ostrovy neďaleko prístavného mesta Roscoff. Prší, ale aj za tých pár dní, čo sme tu, sme stihli zistiť, že niečo ako deň bez dažďa v Bretónsku snáď ani neexistuje. Predstavujem si rybárov, ktorí v tomto neľútostnom počasí plávajú každé ráno na široký oceán. Kým na juhu je more centrom letnej zábavy, tu, na severe Francúzska, je akýmsi všemohúcim božstvom, ktoré má neobmedzenú moc rozhodovať úplne o všetkom. Ak bývate na ostrove, rozhoduje dokonca aj o tom, kedy pôjdete domov. Rozdiel medzi prílivom a odlivom môže občas dosahovať aj niekoľko kilometrov a vystúpenie morskej hladiny je niekedy otázkou pár minút. Aj preto hľadia tunajší ľudia na more s veľkým rešpektom, na rozdiel od turistov, ktorých prechádzky po odľahlých kútoch pláže neraz stáli život.

Mais la mer de Bretagne au ciel gris se fiance

Et n’est sous le dais bleu qu’un beau corps déroulé,

Un beau corps dont l’esprit grave s’en est allé,

Corps sans âme qui rit, corps sans âme qui danse…

          Objavuje sa slnko. Doplavili sme sa na L’île-de-Batz. Všade na pobreží ostrova sa tiahnu piesočnaté pláže, no len pár metrov nad nimi sa zelenia lúky posiate tisíckou lúčnych kvetov. Nadýchnem sa. Ešte aj vo vzduchu sa mieša vôňa horských pasienkov s rybinou. Táto bizarná kombinácia dodáva miestu magickú atmosféru a šíry oceán s pevninou v nedohľadne zas pocit, že sa nachádzame niekde úplne mimo času a priestoru. Púšťame sa na našu objavnú výpravu. Požičali sme si bicykle. Okrem menšej hory je celé Bretónsko jedna veľká rovina a možnosť spoznávať túto krajinu na bicykli je ponuka, ktorá sa neodmieta.  V strede ostrova stojí pár drobných domčekov, botanická záhrada, kostol a jeden maják. Na juhu sa nachádza prístav a zvyšok ostrova tvoria zemiakové či artičokové polia, pri ktorých sa voľne pasú kone. Pri prechádzkach po ostrove začínam chápať, prečo o tomto kraji na severozápade Francúzska vznikajú už celé stáročia tajuplné legendy, ktoré inšpirovali toľkých umelcov pri ich tvorbe. No aj napriek ich snahe zachytiť mýtickú atmosféru spomínaného miesta na plátne či v slovách, sa nič nevyrovná realite tohto ostrova, ktorú pri návšteve Bretónska rozhodne stojí za to okúsiť.

Une complexe odeur d’amande et de résine

Naît des ajoncs en fleurs, des bruyères, des pins,

Se dilate au soleil, flotte, se dissémine,

Suave encens, dans la fraîcheur de l’air marin.

          Vyplávali sme z prístavu. Ideme domov. Je úplne jedno kam, pretože všetky mestečká v okolí sú si navlas podobné. Domy sú zo sivého kameňa, alebo natreté jedným z odtieňov bielej omietky, postavené do tvaru domčekov, aké sme kreslili, keď sme boli malí. Z tých istých sivých kameňov sú skoro v každom meste prastaré gotické a renesančné kostoly obrastené machom, ktoré robia z každej dedinky akýsi zabudnutý historický klenot. Opakom týchto malých miest, ktoré sa svojou štruktúrou a vzhľadom priveľmi nelíšia od tých pôvodných, ktoré vznikali pred mnohými rokmi, je veľké armádne mesto Brest. To bolo počas druhej svetovej vojny skoro celé zbombardované a následne nanovo vybudované. Jedinou pôvodnou ulicou v centre mesta ostala Rue Saint-Malo. Jej domy sú postavené z kameňa do klasického tvaru, no po bombardovaní a vypálení mesta už nemajú ani okná, ani strechu. V miestnostiach, kde kedysi bývali ľudia, dnes rastú kvety a stromy, ktoré prerastajú skrz-naskrz celou ulicou. Pouliční bohémovia tu predávajú uletené vintage oblečenie, vonné tyčinky, staré platne a palacinky. Aj keď je táto ulica dosť známa, priveľa turistov sem nechodí. Aj preto je pre milovníkov blších trhov hotovým rajom na zemi.

O mélancolique pays !

Des champs d’ajoncs, de la pierraille

Autour du village, toits gris

Presque écroulés sur les murailles…

          Je večer, no slnko páli ako tesne poobede. Skoro zabúdam na dnešný ranný dážď a hmlu. Ideme na pláž, veď slnko tu zapadá až neskoro v noci. Ponáhľame sa, kým nenastane odliv a more opäť nezmizne do nedohľadnej diaľky. Mám pocit, že každá miestna pláž si nesie podnebie iného kúta sveta. Táto vyzerá ako z Jadranu. Stihli sme to. Lode, ktoré ráno ležali na boku ešte plávajú. Pomaly vchádzam do mora. To, že sme v Bretónsku mi pripomenie len ľadová voda, ktorá ma štípe do lýtok. Melancholická šedá krajina sa s pár lúčmi slnka v sekunde mení na najpokojnejšie miesto na svete. Deň pomaly končí. Ja do poslednej chvíle hľadím na slnko, pretože viem, že zajtra mi bude opäť daždivý slaný vietor rozfúkavať vlasy na všetky svetové strany.

Francúzske verše som si požičala od bretónskej poetky Cécile Périn zo zbierky Bretagne