Čaro francúzskej literatúry

          Volám sa Michaela, chodím na francúzsku sekciu Gymnázia Ľudovíta Štúra v Trenčíne a minulý školský rok som strávila vo Francúzsku, v meste Montpellier. Počas neho som každodenne navštevovala súkromné gymnázium a chodila som do sekcie zameranej na sociálne vedy a ekonómiu. Keďže v ten rok moji francúzski rovesníci maturovali z francúzštiny, neváhala som a zapísala som sa tiež. S výsledkom maturity som bola spokojná, avšak fascinovalo ma už samotné objavenie štýlu vyučovania ich materinského jazyka. A v čom sa výučba slovenského a francúzskeho jazyka ako taká odlišuje?

Nie gramatike ! 

          V 4. ročníku na gymnáziu máme tri hodiny slovenčiny týždenne rozdelené nasledovne: dve hodiny venované literatúre, jednu gramatike. Po niekoľkých týždňoch vo Francúzsku som však zmeravela. Stále sme preberali len literatúru a po gramatike ani chýru, ani slychu. Keď som sa na to opýtala, dostala som krátku a pre mňa ako Slovenku prekvapivú odpoveď – pre žiakov vo Francúzsku je gramatika vecou základnej školy. Z jedného uhla pohľadu sa mi to zapáčilo, však na slovenskej gramatike preberáme nezrozumiteľné a nepotrebné témy ako prozodické javy reči, znaky náučného štýlu a podobne. Veci, ktoré v reálnom živote asi nikdy nevyužijeme. Na druhú stranu si myslím, že nejaký ten diktát raz za čas by sa mojim francúzskym spolužiakom zišiel. Pravopis niektorých z nich bol oveľa horší ako ten môj, a to nie som rodená Francúzska.

Odkrývanie kontextu

          A ako vyzerali hodiny literatúry? Vo Francúzsku je zvykom prebrať v maturitnom ročníku od 15 do 25 ukážok. Každý text sa dôkladne rozoberal a analyzoval. Na začiatku sme sa venovali historickému, spoločenskému a literárnemu kontextu diela, životu autora a jeho typickým znakom, ktoré sme mohli nájsť v texte. Formy, akými sme toto všetko zisťovali boli rôzne. Na niektorých hodinách sme pomocou smartfónov pozerali videá, ktoré vysvetľovali literatúru (v škole bola wi-fi prístupná všetkým študentom), niekedy sme vyhľadávali informácie v učebnici a následne sme o nich diskutovali s profesorkou, inokedy si zas niektorí žiaci pripravili prezentáciu. Určite však hodina neprebiehala štýlom aký študenti zažívajú na bežných slovenských školách.

Efektívna analýza

         Po preskúmaní kontextu sme sa mohli vrhnúť na rozbor danej ukážky. Tú sme si najskôr prečítali, popísali naše dojmy, myšlienky z nej a sformovali sme problematiku, na ktorú sme na konci odpovedali. To je inak veľmi dôležitý bod vo Francúzskej výučbe vôbec: Francúzi robia všetky úlohy cez problematiku. Položia otázku, na ktorú sa snažíte odpovedať pomocou dokumentov, textov a vašich vedomostí. Analýza ďalej spočíva v rozdelení si textu na základných šesť myšlienok, ktoré sme sa snažili rozobrať využívaním našich literárnych vedomostí. V podstate išlo o podopieranie Vašich argumentov hľadaním rôznych metafor, personifikácii a častí textu ako dôkazov. Na začiatku som to takmer vôbec nechápala, ale postupom času si človek na tento systém zvykne. A viete čo bolo super? Bola to práve profesorka, ktorá nám počas hodín pomáhala spôsobom postrčenia na “správnu cestu”, vďaka čomu sme neskôr hĺbkovú analýzu zvládali úplne sami. Zároveň nám však neustále pripomínala, že ak nám nejaká myšlienka alebo argument nesedia, nech ho jednoducho vymeníme za iný.

Milované francúzske diela

          Počas celého roka sme prebrali približne dvadsať literárnych ukážok, povinnú literatúru a pár doplňujúcich textov navyše. Čo sa povinnej literatúry týka, nie som s ňou úplne stotožnená, pretože chápem, že pre ľudí, ktorí literatúru neznášajú, je to čisté utrpenie. Na druhej strane musím povedať, že výber kníh našej profesorky stál za to. Čítali sme súčasných francúzskych alebo francúzsky-píšucich autorov, z ktorých tí najstarší siahali do konca 19.storočia. Čítali sme Alberta Camusa, Eugena Ionesca, Baudelaira, Maupassanta, Apollinaira… Dokonca ma francúzska literatúra chytila tak, že okrem povinných diel som prečítala aj množstvo ďalších. Zamilovala som sa do ich súčasných diel, ich príbehov a francúzskej melancholickej nálady. Obľúbila som si reálnosť miestami až surreálnosť diel, vďaka ktorým ste sa zrazu ocitli v Paríži v období, kde bolo umenie na každom kroku. Zaľúbila som sa do 60. rokov, do obdobia Alžírskej vojny, do diel ako Klub nenapraviteľných optimistov či Umenie stratiť, o ktorých som rada diskutovala s profesorkou, ktorá bola z Alžírska a táto téma jej bola skutočne blízka.

Bodka na záver

Oproti slovenskej literatúre sa mi zdá tento systém výučby literatúry omnoho efektívnejší, keďže texty, ktoré sme prebrali na začiatku školského roka som si na jeho konci ani nemusela opakovať, tak dobre som si ich vďaka kontextu, hodinám analyzovania a diskutovania pamätala. Samozrejme, môj pohľad nie je úplne objektívny, keďže som nejakým veľkým šťastím mala naozaj výbornú profesorku literatúry, ktorá dokázala zaujať aj tých, ktorí celým svojím srdcom literatúru neznášali. Jedinú vec, ktorú by som dokázala vytknúť je fakt, že francúzski žiaci preberajú len diela francúzskych či francúzsky-píšucich autorov a tým pádom im bohužiaľ mená ako Franz Kafka, Jack Kerouac či George Orwell nič nehovoria.