Diamanty v ľade: Výber zo SCANDI 2026

Rozmanitá Škandinávia sa do jednej filmovej prehliadky nedá obsiahnuť bez dôkladného výberu, čo si organizátori festivalu SCANDI dobre uvedomujú. Namiesto snahy uzavrieť severskú kinematografiu do jednej definície preto stavajú na kurátorskom prístupe, ktorý dáva priestor rôznorodosti tém, poetík aj žánrov. Program neponúka iba súčasné hrané novinky, ale aj animované a dokumentárne projekty. Sprievodné projekcie zároveň vracajú na plátna legendárne severské klasiky, ako napríklad film Povozník smrti. Festival namiesto jedného obrazu severu prináša široké spektrum príbehov — od intímnych drám zakázanej lásky až po čierne komédie o hľadaní pokladu.

Rozmanitá Škandinávia sa do jednej filmovej prehliadky nedá obsiahnuť bez dôkladného výberu, čo si organizátori festivalu SCANDI dobre uvedomujú. Namiesto snahy uzavrieť severskú kinematografiu do jednej definície preto stavajú na kurátorskom prístupe, ktorý dáva priestor rôznorodosti tém, poetík aj žánrov. Program neponúka iba súčasné hrané novinky, ale aj animované a dokumentárne projekty. Sprievodné projekcie zároveň vracajú na plátna legendárne severské klasiky, ako napríklad film Povozník smrti. Festival namiesto jedného obrazu severu prináša široké spektrum príbehov — od intímnych drám zakázanej lásky až po čierne komédie o hľadaní pokladu.

Posledný Viking

Posledný Viking

Otvárací film festivalu Posledný Viking je tragikomédia v pravom zmysle slova. Film sleduje Ankera (Nikolaj Lie Kaas), čerstvo prepusteného z väzenia po pätnástich rokoch, ktorý sa vydáva spolu so svojím bratom Manfredom (Mads Mikkelsen) hľadať ulúpené peniaze. Tie Manfred zakopal, no pre svoj psychický stav zabudol kde. Snímka stojí predovšetkým na kontraste a vzťahu dvoch protagonistov. Od prvého momentu si odporujú, sú však nútení spolupracovať, ak chcú nájsť stratený poklad. Počas tejto cesty sa opäť zbližujú a na povrch sa dostáva ich minulosť. Tvorcovia týmto spôsobom vytvárajú prekvapivú výpoveď o rodinnej traume, ktorá vie aj z citlivej témy dolovať vtipné momenty. Podobne ako v iných silných severských komédiách (napríklad Chlast), humor je temný a podávaný s chladnou tvárou.

Otvárací film festivalu Posledný Viking je tragikomédia v pravom zmysle slova. Film sleduje Ankera (Nikolaj Lie Kaas), čerstvo prepusteného z väzenia po pätnástich rokoch, ktorý sa vydáva spolu so svojím bratom Manfredom (Mads Mikkelsen) hľadať ulúpené peniaze. Tie Manfred zakopal, no pre svoj psychický stav zabudol kde. Snímka stojí predovšetkým na kontraste a vzťahu dvoch protagonistov. Od prvého momentu si odporujú, sú však nútení spolupracovať, ak chcú nájsť stratený poklad. Počas tejto cesty sa opäť zbližujú a na povrch sa dostáva ich minulosť. Tvorcovia týmto spôsobom vytvárajú prekvapivú výpoveď o rodinnej traume, ktorá vie aj z citlivej témy dolovať vtipné momenty. Podobne ako v iných silných severských komédiách (napríklad Chlast), humor je temný a podávaný s chladnou tvárou.

Nevolaj ma mami

Nevolaj ma mami

Pre mňa osobne najvýraznejším zážitkom festivalu bol film Nevolaj ma mami. Pôsobivým spôsobom hovorí o spoločenskom tabu, kriticky rozoberá povrchovú progresivitu severských krajín. Eva (Pia Tjelta) je manželkou starostu nešpecifikovaného nórskeho mestečka, ktorá pracuje ako učiteľka v utečeneckom centre. Práve tam sa stretáva s osemnásťročným Amirom (Tarek Zayat), utečencom zo Sýrie. Ich puto postupne silnie, až prerastá v lásku. Podmanivý celok stojí na dvoch silných výkonoch, no pozdvihuje ho najmä ostrý politický komentár hraničiaci so satirou. Popri intímnom príbehu sú vykreslené nedostatky súčasného politického systému – severské integračné programy, zvonka ospevované pre svoju politickú otvorenosť, sú zobrazené ako nástroje na získavanie hlasov vo voľbách. Keď sa Eva s Amirom zblížia a ona ho začne vnímať ako blízkeho človeka a nie len ako súčasť svojej práce, ich okolie začína čoraz zreteľnejšie stavať pomyselnú hranicu „my” vs. „oni” a spúšťa masku progresivizmu.

Pre mňa osobne najvýraznejším zážitkom festivalu bol film Nevolaj ma mami. Pôsobivým spôsobom hovorí o spoločenskom tabu, kriticky rozoberá povrchovú progresivitu severských krajín. Eva (Pia Tjelta) je manželkou starostu nešpecifikovaného nórskeho mestečka, ktorá pracuje ako učiteľka v utečeneckom centre. Práve tam sa stretáva s osemnásťročným Amirom (Tarek Zayat), utečencom zo Sýrie. Ich puto postupne silnie, až prerastá v lásku. Podmanivý celok stojí na dvoch silných výkonoch, no pozdvihuje ho najmä ostrý politický komentár hraničiaci so satirou. Popri intímnom príbehu sú vykreslené nedostatky súčasného politického systému – severské integračné programy, zvonka ospevované pre svoju politickú otvorenosť, sú zobrazené ako nástroje na získavanie hlasov vo voľbách. Keď sa Eva s Amirom zblížia a ona ho začne vnímať ako blízkeho človeka a nie len ako súčasť svojej práce, ich okolie začína čoraz zreteľnejšie stavať pomyselnú hranicu „my” vs. „oni” a spúšťa masku progresivizmu.

Trochu života

Trochu života

Ďalšia snímka, ktorá nezvyčajným spôsobom otvára často prehliadanú tému, je roadtrip Trochu života. Dve kamarátky, Laura (Embla Ingelman-Sundberg) a Alex (Aviva Wrede), cestujú vlakom po Európe. Na jednej z prvých zastávok Lauru v noci znásilní jej známy z Francúzska. Cesta naprieč krajinami sa tak mení predovšetkým na putovanie do vlastného vnútra. Film pracuje so svojou témou bez zbytočne drastického zobrazovania a dôveruje publiku, aj keď sa nevie vyhnúť až prehnane sentimentálnemu koncu. Režisérka Fanny Ovesen nemá záujem ukazovať svoje postavy ako obete, skôr citlivo vykresľuje krízovú situáciu ako kritickú skúšku dôvery, priateľstva a viery vo vlastné spomienky.

Ďalšia snímka, ktorá nezvyčajným spôsobom otvára často prehliadanú tému, je roadtrip Trochu života. Dve kamarátky, Laura (Embla Ingelman-Sundberg) a Alex (Aviva Wrede), cestujú vlakom po Európe. Na jednej z prvých zastávok Lauru v noci znásilní jej známy z Francúzska. Cesta naprieč krajinami sa tak mení predovšetkým na putovanie do vlastného vnútra. Film pracuje so svojou témou bez zbytočne drastického zobrazovania a dôveruje publiku, aj keď sa nevie vyhnúť až prehnane sentimentálnemu koncu. Režisérka Fanny Ovesen nemá záujem ukazovať svoje postavy ako obete, skôr citlivo vykresľuje krízovú situáciu ako kritickú skúšku dôvery, priateľstva a viery vo vlastné spomienky.

Rozmanitá Škandinávia sa do jednej filmovej prehliadky nedá obsiahnuť bez dôkladného výberu, čo si organizátori festivalu SCANDI dobre uvedomujú. Namiesto snahy uzavrieť severskú kinematografiu do jednej definície preto stavajú na kurátorskom prístupe, ktorý dáva priestor rôznorodosti tém, poetík aj žánrov. Program neponúka iba súčasné hrané novinky, ale aj animované a dokumentárne projekty. Sprievodné projekcie zároveň vracajú na plátna legendárne severské klasiky, ako napríklad film Povozník smrti. Festival namiesto jedného obrazu severu prináša široké spektrum príbehov — od intímnych drám zakázanej lásky až po čierne komédie o hľadaní pokladu.

Rozmanitá Škandinávia sa do jednej filmovej prehliadky nedá obsiahnuť bez dôkladného výberu, čo si organizátori festivalu SCANDI dobre uvedomujú. Namiesto snahy uzavrieť severskú kinematografiu do jednej definície preto stavajú na kurátorskom prístupe, ktorý dáva priestor rôznorodosti tém, poetík aj žánrov. Program neponúka iba súčasné hrané novinky, ale aj animované a dokumentárne projekty. Sprievodné projekcie zároveň vracajú na plátna legendárne severské klasiky, ako napríklad film Povozník smrti. Festival namiesto jedného obrazu severu prináša široké spektrum príbehov — od intímnych drám zakázanej lásky až po čierne komédie o hľadaní pokladu.

Posledný Viking

Posledný Viking

Otvárací film festivalu Posledný Viking je tragikomédia v pravom zmysle slova. Film sleduje Ankera (Nikolaj Lie Kaas), čerstvo prepusteného z väzenia po pätnástich rokoch, ktorý sa vydáva spolu so svojím bratom Manfredom (Mads Mikkelsen) hľadať ulúpené peniaze. Tie Manfred zakopal, no pre svoj psychický stav zabudol kde. Snímka stojí predovšetkým na kontraste a vzťahu dvoch protagonistov. Od prvého momentu si odporujú, sú však nútení spolupracovať, ak chcú nájsť stratený poklad. Počas tejto cesty sa opäť zbližujú a na povrch sa dostáva ich minulosť. Tvorcovia týmto spôsobom vytvárajú prekvapivú výpoveď o rodinnej traume, ktorá vie aj z citlivej témy dolovať vtipné momenty. Podobne ako v iných silných severských komédiách (napríklad Chlast), humor je temný a podávaný s chladnou tvárou.

Otvárací film festivalu Posledný Viking je tragikomédia v pravom zmysle slova. Film sleduje Ankera (Nikolaj Lie Kaas), čerstvo prepusteného z väzenia po pätnástich rokoch, ktorý sa vydáva spolu so svojím bratom Manfredom (Mads Mikkelsen) hľadať ulúpené peniaze. Tie Manfred zakopal, no pre svoj psychický stav zabudol kde. Snímka stojí predovšetkým na kontraste a vzťahu dvoch protagonistov. Od prvého momentu si odporujú, sú však nútení spolupracovať, ak chcú nájsť stratený poklad. Počas tejto cesty sa opäť zbližujú a na povrch sa dostáva ich minulosť. Tvorcovia týmto spôsobom vytvárajú prekvapivú výpoveď o rodinnej traume, ktorá vie aj z citlivej témy dolovať vtipné momenty. Podobne ako v iných silných severských komédiách (napríklad Chlast), humor je temný a podávaný s chladnou tvárou.

Nevolaj ma mami

Nevolaj ma mami

Pre mňa osobne najvýraznejším zážitkom festivalu bol film Nevolaj ma mami. Pôsobivým spôsobom hovorí o spoločenskom tabu, kriticky rozoberá povrchovú progresivitu severských krajín. Eva (Pia Tjelta) je manželkou starostu nešpecifikovaného nórskeho mestečka, ktorá pracuje ako učiteľka v utečeneckom centre. Práve tam sa stretáva s osemnásťročným Amirom (Tarek Zayat), utečencom zo Sýrie. Ich puto postupne silnie, až prerastá v lásku. Podmanivý celok stojí na dvoch silných výkonoch, no pozdvihuje ho najmä ostrý politický komentár hraničiaci so satirou. Popri intímnom príbehu sú vykreslené nedostatky súčasného politického systému – severské integračné programy, zvonka ospevované pre svoju politickú otvorenosť, sú zobrazené ako nástroje na získavanie hlasov vo voľbách. Keď sa Eva s Amirom zblížia a ona ho začne vnímať ako blízkeho človeka a nie len ako súčasť svojej práce, ich okolie začína čoraz zreteľnejšie stavať pomyselnú hranicu „my” vs. „oni” a spúšťa masku progresivizmu.

Pre mňa osobne najvýraznejším zážitkom festivalu bol film Nevolaj ma mami. Pôsobivým spôsobom hovorí o spoločenskom tabu, kriticky rozoberá povrchovú progresivitu severských krajín. Eva (Pia Tjelta) je manželkou starostu nešpecifikovaného nórskeho mestečka, ktorá pracuje ako učiteľka v utečeneckom centre. Práve tam sa stretáva s osemnásťročným Amirom (Tarek Zayat), utečencom zo Sýrie. Ich puto postupne silnie, až prerastá v lásku. Podmanivý celok stojí na dvoch silných výkonoch, no pozdvihuje ho najmä ostrý politický komentár hraničiaci so satirou. Popri intímnom príbehu sú vykreslené nedostatky súčasného politického systému – severské integračné programy, zvonka ospevované pre svoju politickú otvorenosť, sú zobrazené ako nástroje na získavanie hlasov vo voľbách. Keď sa Eva s Amirom zblížia a ona ho začne vnímať ako blízkeho človeka a nie len ako súčasť svojej práce, ich okolie začína čoraz zreteľnejšie stavať pomyselnú hranicu „my” vs. „oni” a spúšťa masku progresivizmu.

Trochu života

Trochu života

Ďalšia snímka, ktorá nezvyčajným spôsobom otvára často prehliadanú tému, je roadtrip Trochu života. Dve kamarátky, Laura (Embla Ingelman-Sundberg) a Alex (Aviva Wrede), cestujú vlakom po Európe. Na jednej z prvých zastávok Lauru v noci znásilní jej známy z Francúzska. Cesta naprieč krajinami sa tak mení predovšetkým na putovanie do vlastného vnútra. Film pracuje so svojou témou bez zbytočne drastického zobrazovania a dôveruje publiku, aj keď sa nevie vyhnúť až prehnane sentimentálnemu koncu. Režisérka Fanny Ovesen nemá záujem ukazovať svoje postavy ako obete, skôr citlivo vykresľuje krízovú situáciu ako kritickú skúšku dôvery, priateľstva a viery vo vlastné spomienky.

Ďalšia snímka, ktorá nezvyčajným spôsobom otvára často prehliadanú tému, je roadtrip Trochu života. Dve kamarátky, Laura (Embla Ingelman-Sundberg) a Alex (Aviva Wrede), cestujú vlakom po Európe. Na jednej z prvých zastávok Lauru v noci znásilní jej známy z Francúzska. Cesta naprieč krajinami sa tak mení predovšetkým na putovanie do vlastného vnútra. Film pracuje so svojou témou bez zbytočne drastického zobrazovania a dôveruje publiku, aj keď sa nevie vyhnúť až prehnane sentimentálnemu koncu. Režisérka Fanny Ovesen nemá záujem ukazovať svoje postavy ako obete, skôr citlivo vykresľuje krízovú situáciu ako kritickú skúšku dôvery, priateľstva a viery vo vlastné spomienky.