Dolce far niente

Sladké ničnerobenie. Pre niekoho pocit, keď má všetky povinnosti splnené a bez výčitiek idylicky oddychuje, iný si ho predstavuje ako spomalený okamžik uprostred všedného dňa.  

         Dnešný svet je rýchly, plný plánovania, to-do listov, nesplnených cieľov a preplnených diárov. Stále sa ponáhľame, snažíme sa niečo dosiahnuť a byť neustále lepšími, krajšími či úspešnejšími. Mať ciele a makať na nich je síce dôležité, no všetci sme už pravdepodobne zistili, že rovnako treba vedieť aj vypnúť, nič nerobiť a dopriať si chvíľku pokoja iba pre seba.

„Ležím na posteli, pustím si hudbu a s pôžitkom pozerám do steny.“

        Často sa stáva, že ničnerobenie vzbudzuje v ľuďoch výčitky svedomia.  Dôverne poznám ten pocit, keď som celú sobotu preležala v posteli a večer si uvedomila, koľko času som venovala… ničomu. Jediné, na čo som myslela bolo to, koľko vecí som mohla za ten preležaný čas stihnúť. V konečnom dôsledku som sa ani necítila oddýchnuto.

        Trvalo mi pochopiť, že zastaviť a zregenerovať sa k fungovaniu jednoducho potrebujeme. Postupne som si začala na svoje chvíľky ničnerobenia vyhradzovať čas a bez viny si ich vychutnávať. Len tak ležať, pozerať von z okna, prechádzať sa po okolí, bez zámeru a očakávania.

„Kvalitne sa najesť a potom bez výčitiek oddychovať.“

        „Dolce far niente“ je taliansky výraz pre sladké ničnerobenie. Spolu s dobrým jedlom, bohatou kultúrou a nádhernou krajinou je jedným z kľúčov k ich bezstarostnému životnému štýlu plného ľahkosti a pôžitkárstva.

         Koncept „dolce far niente“ preslávil film (a kniha!) Jedz, modli sa a miluj. Známa scéna v holičstve, kde Julia začína pociťovať výčitky za to, že celý svoj pobyt v Ríme zatiaľ iba jedla. Jeden z Talianov ju hneď začína poučovať o tom, ako Američania nevedia správne oddychovať. Celý týždeň vraj pracujú a relax si doprajú iba cez víkendy alebo počas dovolenky. Majú pocit, že si musia svoje chvíle pokoja zaslúžiť. Taliani však podľa jeho slov oddychujú vtedy, kedy chcú. Vedia sa zastaviť a život si poriadne užiť hocikedy a hocikde. S dobrým jedlom a pohárom vína, v úzkych uličkách väčších i menších miest, v tradičných trattoriach.

„Na kúpalisku, oči zatvorené, počúvať ten ruch, džavotanie, špliechanie.“

Keď som sa svojich blízkych pýtala, ako prežívajú sladké ničnerobenie oni, odpovede boli rôzne. Niektorí ho berú doslovne. Ako zastavenie a vychutnávanie si prostého momentu v jeho plnej kráse. „Zapozerať sa von oknom a nechať hodinu v škole len tak plynúť. … Ležať po robote na gauči a užívať si golden hour. … Sedieť na futbale a namiesto hry sledovať ľudí, ako tú hru prežívajú.“ Čisté vnímanie okamihu a stratenie sa v myšlienkach.

Niektorí si ale ničnerobenie vychutnávajú až vtedy, keď majú všetky povinnosti splnené – prázdny inbox, žiadne očakávané telefonáty a pocit, že ich nikto nebude zháňať. Znamená pre nich nebyť zaťažený robotou a dopriať si chvíľku pokoja iba pre seba. Čítaním, pozeraním filmov či dlhým teplým kúpeľom. Ponoriť sa do dovolenkového mindsetu a užívať si dolce far niente.

Dolce far niente Dominiky Žákovej

„Okamžitý obraz pred mojimi očami pri týchto slovách je takýto: sedím pod popínavým viničom na bielej, slnkom zaliatej terase s knihou v ruke. Nikam sa nenáhlim, v ateliéri mám odrobené a inbox prázdny,“ píše Dominika Žáková, úspešná slovenská maliarka, o svojej predstave sladkého ničnerobenia, „sladké ničnerobenie je pre mňa extraktom užívania si danej chvíle, pozastavením sa a plným prežitím daného momentu. Každý deň si ho vedome cvičím pri meditácii (pomáha mi pri tom appka Calm či dychové cvičenia), ale aj nevedome – v momentoch, keď mi schnú obrazy a ja sa myšlienkami strácam vo abstraktných vrstvách vedomia, pri výletoch, či len tak v sobotné dopoludnie.“

Dominika je absolventkou maľby na VŠVU u prof. Csudaia. Aktívne sa venuje teórii farieb – v teórii aj praxi. Jej tvorba je plná farieb, optimizmu a hravosti. Práve jej minuloročná výstava Vacanze v bratislavskej Slávici bola jednou z mojich inšpirácií k vzniku tohto článku.

„Teplé svetlo slnka, neapolská žltá, La Grande Bellezza, Aperol Spritz, farby vzduchu, mora a zmrzliny, zažltnutý dizajn knižných obálok z 60-tych rokov, vzory textílií Bauhausu, talianska architektúra. Témou Vacanze je forma, jej možnosti, znovuobjavenie ľahkosti a slobody v tvorbe a tak trochu aj návrat k detstvu a ‘prázdninovému mindsetu’.“

Vacanze vznikla bez toho, aby ju Dominika vôbec plánovala. „Začala sa rodiť v čase, keď som práve uzavrela rozsiahlu, koncentrovanú sériu malieb (a prednášok) na variácie témy farba, ktorých koncept mi nedovoľoval veľké experimenty vo forme. Po tomto sústredenom výskume som si prirodzene ‘naordinovala’ pár týždňov na experimenty a hravosť.“ Teplé farebné kombinácie doplnené o modrú harmonicky vynikajú na jemnom krémovom podklade dodávajú maľbám jemnosť a ľahkosť.

Ľahkosť ale neostáva iba pri farbách. Vo svojej tvorbe považuje Dominika za ľahkosť to, keď skúša niečo nové a nemá očakávanie. Keď si dovolí spontánne vybočiť a nájsť nové nápady. „Ľahkosť v tvorbe je veľmi efemérny fenomén- čím viac sa o ňu človek snaží, tým ťažšie sa dá dosiahnuť. Najkrajšie je pre mňa, keď pracujem a pracujem a ona sa zrazu zjaví- snažím sa ju nevyplašiť, nechytiť ju za pačesy, ale len si ju užiť a plynúť s ňou.“