tento článok bol publikovaný v zimnom vydaní časopisu HMOTA v roku 2019 – KONZUM

Predstav si to. Sedíš v autobuse. Ideš na školský výlet. Bavíš sa s kamarátmi. Užívaš si cestu autobusom a nezaujímaš sa o nič, len o prítomný okamih. A zrazu pocítiš náraz. Počuješ krik namiesto smiechu. Vidíš panikáriacich učiteľov a spolužiakov, krv a zmätok. Obzeráš sa okolo seba, nechápeš, čo sa deje, prečo sa to deje a hlavne, netušíš, čo bude ďalej. Alebo kričíš, búchaš päsťami do okien a pobehuješ okolo. Alebo sa snažíš pomôcť všetkým ostatným. To závisí len od teba. No jedno je isté. Havarovali ste. Presne toto som mala možnosť zažiť ja a ďalších 19 ľudí z mojej triedy. Teda, našťastie, iba akože, ale aj tak to bol celkom masaker. Policajti, hasiči a záchranári v TSK sa chceli „pripraviť“ na dopravnú nehodu aká sa môže stať kedykoľvek a tak pre nás pripravili simuláciu autobusovej havárie.

 

Len simulácia?

Každý sme dostali scenár s našimi „zraneniami a reakciami“. Nasadli sme do vraku autobusu (ktorý bol reálne havarovaný a všetci sme sa len snažili vyhýbať myšlienkam na to, kto na našich miestach sedel pred nami), pani z Červeného kríža niektorých z nás pomocou umelej krvi „zranila“ a začala panika. Prvých pár minút hraná a pretkávaná občasným smiechom, no keď hasiči začali rozbíjať okná autobusu a črepiny lietali všade naokolo, nebolo mi všetko jedno a začala som panikáriť naozaj. Hasiči vystrihli dvere a viac-menej šetrne nás vyviedli von z vraku. Kričali a stresovali sme ďalej. Nikde som nevidela svoje kamarátky (ktoré boli ešte zakliesnené vo vraku, ale to som akože nevedela), všade bol hluk, stres a neskutočné množstvo záchranárov, ktorý nereagovali na náš krik a pomáhali „ťažko zraneným“.

Skutočné emócie

Po niekoľkých minútach, ktoré mi pripadali ako večnosť sa ma konečne niekto spýtal čo mi je, dal mi kartičku s mojím menom, zranením (zlomená ruka) a zelený náramok označujúci „ľahké zranenie- čakanie“ a poslal ma do hasičského autobusu. Hovorila som im, že do autobusu nechcem ísť a do žiadneho si už nikdy nesadnem, no aj tak ma tam odviedli. Usadila som sa vedľa spolužiačky a prišla za mnou pani z posttraumatickej intervenčnej starostlivosti a pýtala sa ma rôzne otázky, ktoré mali odviesť moju pozornosť od nehody. Stále som sa však pýtala na svoje kamarátky, stále mi všetci vraveli, že sú určite v poriadku, no ja som vedela, že nie sú. Nikde som ich nevidela a tí, čo boli v poriadku už predsa všetci sedeli v hasičskom autobuse. Do všetkej tejto mojej vnútornej paniky sa ešte ozýval hukot sanitiek a policajných áut, krik mojich spolužiakov a slová ľudí, ktorí chceli určiť rozsah mojich zranení. Z plytkého a prerušovaného dýchania mi už naozaj začínali tŕpnuť ruky, bolo mi zima a nevedela som, čo mám robiť. Cítila som sa ako po reálnej havárii (teda, predpokladám, že sa tak človek po havárii cíti, lebo na vlastnej koži som tú naozajstnú ešte našťastie nezažila). Potom do autobusu prišla naša triedna. S krikom sme sa jej pýtali na spolužiakov, ktorých sme nevideli. A ona bola prvá, ktorá bola ochotná nám niečo o nich povedať. Bola prvá, ktorá nám oznámila, že niektorých našich spolužiakov „už asi nikdy neuvidíme“.

 

Pohavarijné dojmy

Po asi pol hodine v hasičskom autobuse nám oznámili, že simulácia končí. Vyšli sme von, dostali sme čaj a bagety. Ešte tak trochu v strese sme sa rozprávali o všetkom, čo sa stalo. O tom, ako moc hrozné by bolo, keby ideme na dejepisnú exkurziu a havarujeme. O tom, čo by sme robili, aké by boli naše reakcie, keby sa to naozaj stalo. Zhodli sme sa na dvoch veciach. Po prvé, ani sa neodvažujeme povedať, ako by sme reagovali v realite a po druhé, nikdy nechceme naozaj havarovať.