Leto s Monikou: Pri tvorbe ma najviac poháňa zvedavosť

          Leto. Ročné obdobie, ktoré sa nám spája s pohodou a bezstarostnosťou. Čas, kedy je dovolené zabúdať a nestresovať. “Stratila som kľúče. Pár nepríjemných chvíľ, ale nie je to koniec sveta. Naučím sa strácať. Nechám to ísť, nechám to plávať.”, spieva Monika. Sedím v tráve a topím sa v hudobnom potešení pesničiek projektu “Leto s Monikou”. Pod názvom hľadajme mladú speváčku Moniku Midriakovú, ktorá si sama skladá hudbu, spieva a píše texty. Sviežosť jej hudby ukrýva slobodu, precítenie maličkostí, lásku, strach ale aj radosť z domova. “Leto s Monikou” je pre mňa stelesnením ľahkosti bytia v hudbe. Ako tento pocit vníma Monika?

          Je po búrke, už môžem spať. Ešte kvapká dážď, ale zmizla zášť. Strom sa ešte hýbe, ešte je všetko mokré. A ja som tak rada, že mám kde spať.

         Vždy som si predstavovala, ako o štvrtej ráno vstanem, prejdem sa von a zas sa vrátim. Rodičia nič nespoznajú a ticho ma prebudia do školy. Budem o tom vedieť len ja. A teraz môžem a tak už nechcem. Je mi dobre tam, kde som.

Čo si predstavíš pod pojmom ľahkosť bytia?

          Hneď si spomeniem na svoje resty, že som ešte nečítala Kunderovu Neznesiteľnú ľahkosť bytia, ani jeho iné knižky, čo ma mrzí, mal teraz pred mesiacom aj okrúhle vyročie – to som počula v rádiu. Ľahkosť bytia, asi stav beztiaže, stav šťastia.

Kedy cítiš ľahkosť bytia?

          Keď napríklad dokončím album a je dobrý.

Ako ju dosiahnúť? Ako sa oslobodiť od bremena, opustiť ťažobu a cítiť sa ľahko?

          Pre mňa to zatiaľ funguje skrz prácu, keď dokončím nejaký projekt, keď niečo dotiahnem do konca. Ale možno aj v obyčajných, dennodenných veciach, keď doumývam celú kúpeľňu. Ten stav radosti, že som niečo uzavrela, je celkom dobrý. Na iné spôsoby, bez vedľajších účinkov, som ešte neprišla.

Tri slová, ktoré ti evokujú leto:

          Voda, vzduch, slnko. Aké originálne.

Prečo si vybrala názov “Leto s Monikou”?

          Leto s Monikou je aj názov filmu švédskeho režiséra Ingmara Bergmana. Je to také prepojenie filmu a hudby, niečoho čo je mi blízke a zároveň mám rada leto. Tak som do seba spojila niekoľko vecí, ktoré obľubujem.

Ak som správne čítala, študovala si strihovú skladbu na FAMU? Aké je štúdium? Škola? Cítiš/la sa tam príjemne? Ako náročné je sa tam dostať?

          Áno, študovala som strih na FAMU, dokončila som magistra asi 2 roky dozadu. Ja som sa hlasila v 18 rokoch, vtedy som si nebola istá, ktorý odbor si vybrať, zaujímala ma réžia a autorská tvorba, ale v tom veku som cítila, že ešte tak nepoznám svet, ani seba, aby som si trúfala o ňom robiť filmy, a tak som sa rozhodla pre viac remeselný odbor ako je strih, že sa naučím o filme z filmov mojich spolužiakov. Myslím, že pre moju tvorbu to bolo veľmi dobré, naučiť sa uvažovať skladobne, učiť sa vyrozprávať príbeh, spolupracovať, to všetko sa hodí aj v hudbe. A nakoniec strihom sa z časti živím, striedam to s hudbou, takže odporučam. 🙂

Čo cítiš, keď vytváraš hudbu?

          Keď píšem, keď vznikajú tie základy, tak hlavne zvedavosť a je v tom hravosť a radosť. Tá fáza ma najviac baví, pretože sú momenty kedy sa tým necháš uniesť, skladáš, zapisuješ a netušíš či je to dobré. Až s odstupom trebars pol dňa alebo ďalší deň sa ukáže, čo z toho bolo zaujímavé. Ale tá zvedavosť objaviť a popísať nejakú emóciu alebo dej, či už pri svojej pesničke alebo keď skladám pre konkrétnu filmovú scénu, ma poháňa najviac.

Cítiš sa oslobodene, keď tvoríš/počúvaš hudbu?

          Možno sa skôr cítim unesene nejakou konkrétnou emóciou pesničky. Keď si pustím radostné pesničky napríklad od Paula Simona Graceland, alebo You can call me Al, tak ma vedia dostať z blbej nálady. Minulý týždeň som cestou vlakom počúvala 4 hodiny vkuse soundtrack k filmu Birth (režia Jonathan Glazer) od Alexandra Desplata. Je to pozoruhodná hudba aj film. Ten soundtrack má na prvý pohľad až rozprávkovo jemnú náladu, zvončeky, klavír v jednotlivých skladbách, ale zároveň to má celkovo veľmi temnú a nervóznu atmosféru (ako aj ten film). Asi po dvoch dňoch blbej nálady, kedy som soundtrack počúvala ďalej, mi došlo, že je to z tej hudby. Keď som ju prestala počúvať, nálada zmizla.

Píšeš si texty sama? Kde nachádzaš inšpiráciu?

          Pre svoj prvý sólový album som si písala všetky texty po prvýkrát sama. Čítam poéziu, ale mám v tom veľké medzery, takže ju skôr objavujem. To mi veľmi pomáha. Potom už len normálne odpozorujem zo života, čo sa deje okolo mňa a mojich blízkych.

Čítaš veľa? Aká je tvoja obľúbená kniha?

          Čítam všetko možné. V hudbe som viac-menej samouk, takže všetko dobré som sa naučila zo zopár odborných kníh o skladaní a článkov na internete. Mám toho ešte veľa pred sebou na čítanie. Snažím sa spätne dohnať stredoškolské povinné čítania a klasiku, ruskú a európsku literatúru. Búrlivé výšiny, Pani Bovariovú. Mám rada Raymonda Carvera, prečítala som takmer všetko, čo vyšlo v českých prekladoch z jeho poviedok. Teraz som na posledných 50 stranách Hanny Arenth a jej knihy o Eichmanovi, minulý týždeň som zhltla komiks Maus. Najbližšie budem čítať výpisky skladateľa Leonarda Bernsteina FIndings. Mám ho veľmi rada z jeho cyklu o vážnej hudbe pre deti Young People’s Concerts.

Skús popísať tvoj ideálny letný deň.

          Plávať v mori, jesť melón, znovu plávať v mori.