Jedinečný divadelný projekt spája

          Rómska komunita a kultúra sa mnohým z nás môže zdať byť vzdialená a cudzia. Pravdou však je, že toho máme spoločného viac ako sa na prvý pohľad zdá – alebo ako sme si schopní pripustiť. Projekt Dramatický medzipriestor je toho dôkazom.

          Mladá študentka Júlia Kozáková mala v rámci Sokratovho inštitútu za úlohu vytvoriť svoj vlastný mikroprojekt. Rozhodla sa pre divadlo, do ktorého vniesla inakosť. V momente ako sa rozhodla spojiť komunitu rómskych a nerómskych študentov, projekt bol nielen o divadle, ale aj o novom štýle spolupráce, spoznávania a koexistencie. Júlia bola v maturitnom ročníku na bratislavskom gymnáziu, keď Dramatický medzipriestor na jeseň 2017 začínal. O pár mesiacov neskôr som bola už jeho súčasťou aj ja. Najprv ako budúca herečka, potom už iba ako „staff.“

          Študenti z kolónie v Plaveckom Štvrtku a študenti z Bratislavy sa stretávali prvé mesiace v prázdnom byte na Pražskej ulici. Keby sme si na začiatku každého stretnutia nedávali rozcvičku, zdalo by sa, že ide iba o obyčajnú partiu kamarátov, ktorá v chladných mesiacoch trávi radšej čas tam, ako v kaviarňach. Jedli sme spolu pizzu, pili kávu, počúvali hudbu a malými krôčikmi o sebe prezrádzali čoraz viac vecí. Nebolo to vôbec iné od toho, ako by sa spoznávali dvaja cudzí ľudia.

         „Naučil som sa, že ľudia si vedia vážiť aj rómskeho chlapca, že nie všetci súdia. Naučili ma hrať divadlo a spoznal som viac slovenských miest, ktoré sme spolu precestovali.“ – Jozef Zeman, herec projektu

Ako sa žije v rómskej komunite?

          Nikdy som priamo v žiadnej rómskej osade nebola. Spôsob, akým ale študenti z Plaveckého Štvrtka fungovali prinášali medzi nás. Fungovali v komunite. Všetci z nás sa prirodzene v nejakej nachádzame, mimo nej však fungujeme ako jednotlivci. Keď večer zapadne slnko, všetci sa vrátime do svojich postelí.

          Pre Rómov znamená komunita veľmi veľa. Robia veľa vecí spoločne, o všetko sa delia, požičiavajú si, odpovedajú za druhého na otázky, robia za seba navzájom rozhodnutia, diskutujú nahlas. Dali by jeden za druhého ruku do ohňa. Je krásne cítiť ich silné puto a energiu. Emócie, ktoré dávali najavo boli tak prirodzene čisté a ľudské. Nespomínam si, že by som sa s niečím takým niekedy vôbec stretla. Možno by som to mohla prirovnať k životu na dedine, ale tiež iba z rozprávania, pretože som na dedine nikdy nebývala. Navyše som si úplne istá, že to stále nevystihne celú pointu. Myslím si, že to človek pochopí až v momente, keď sa ocitne v blízkosti rómskej komunity, hoci iba na chvíľu. Bolo mi cťou.

          „Fungujú v úplne inom hodnotovom a komunikačnom systéme. Veci, ktoré sú nám jasné, sú pre nich úplne nepochopiteľné. Myslím si, že to je ale v mnohých prípadoch dobré. Mohli by sme si od nich zobrať príklad. Teraz si dávam pozor na to, ako komunikujem a či komunikujem spôsobom, ktorému ten druhý – a to môže byť úplne ktokoľvek – rozumie. Snažím sa oveľa viac počúvať.“ – Alex Gašparovičová, kostymérka

Vychádza to z rovnakého jadra

          Vedela by som napísať o rozdieloch medzi nami a rozdeliť nás do dvoch skupín. Môžem napísať, že oni tancovali na rómske piesne a my sme si zatiaľ pustili rádio a „hmkali“ si do rytmu Justina Timberlakea. Pravdou však je, že sme to robili všetci a spoločne. Keď sa k tomu vraciam späť, myslím si, že sme sa cítili rovnako neisto. Premýšľali sme o tom, či vôbec máme na to, aby sme stáli na javisku pred toľkými ľuďmi. Občas sa nám zdalo, že to čo robíme, nemá zmysel alebo to nerobíme dosť dobre. Všetky naše impulzy myšlienky a konania vychádzali z rovnakého jadra.

          V máji 2018 ocenili diváci prácu študentov a ich hru potleskom v Modrom salóne budovy SND. Odvtedy ju odohrali ešte niekoľkokrát, zúčastnili sa na rôznych sústredeniach a spravili workshop o hovorení príbehov. Ja síce už ich súčasťou nie som, ale za pár mesiacov som sa naučila veľmi veľa – dramatického divadelného aj dôležitého do života. Dramatický medzipriestor totižto rozhodne nie je o medzerách. Naopak, spája nás.