Mirka Ábelová: Materské mlieko a menštruačná krv

Text: Laura Bilíková
Foto: Karla Šavrtková

Nahota, intimita, sex, pôrod a materstvo. Alebo úprimnosť, sila a odvaha? To je len vzorka tém a vlastností, ktoré sprevádzajú jej básne. Autentické texty, ktoré reflektujú jej svet v priebehu rokov. Nahota duše a nahota tela. Pýtali sme sa na pocity, názory, postrehy ohľadom citlivej témy. Ako vníma tieto prvky v poézii slovenská poetka Mirka Ábelová?

Aký je rozdiel medzi nahou poéziou a nahotou v poézii?

Myslím si, že nahá poézia siaha až na dreň. Je autentická, úprimná, obsahuje silnú výpoveď. Zrejme, je to aj taká poézia, ktorá sa na nič nehrá a prináša silný zážitok. Jednoducho, keď si tú báseň prečítaš, tak dostaneš (až) facku. Tá sa môže prejaviť zimomriavkami, odporom, smútkom alebo stotožnením sa s tým, čo si práve prečítal. 

A nahota v poézii je pre mňa taký zábavný prvok, ktorý sa dá veľmi efektívne použiť. Dá sa ňou tak trochu poštekliť čitateľa, ak sa použije správne. 

Básnik obnažuje poéziou svoju dušu. Aký je to pocit stáť duševne obnažený pred celým svetom?

Našťastie pre mňa, keď píšem svoje básne, tak šírku publika nevidím. To je asi dobre, lebo keby som si ho v tej chvíli uvedomovala, tak by možno naskočila autocenzúra alebo strach z úprimnosti. Väčšia sranda je, keď človek číta tieto texty niekde verejne na čítačke. A zrazu už vidí ako ľudia reagujú, či sa smejú vtedy, keď sa majú smiať, či sú ticho v tej chvíli, keď majú byť ticho alebo či to vlastne celé nefunguje a je to presne naopak. To je veľmi zaujímavá skúsenosť. Nie vždy je to len o potlesku a o potľapkávaní sa po pleciach. Každá jedna reakcia je dôležitá ak ju človek chce vidieť.

Keď jej pes vyskočí na stoličku
a pozerá von z okna
vie, ako veľmi túži po slobode 

Keď sa k oknu postaví ona
pes netuší
ako ju tá sloboda
serie

Napísala si doteraz štyri zbierky. Ktorá je podľa teba najviac obnažená?

Básničky pre domáce paničky by mohli byť teoreticky kandidátkou na najobnaženejšiu zbierku, ale tam som sa snažila v mnohých prípadoch zakryť to, že píšem o sebe. Tie príbehy paničiek boli v tomto veľmi ochotné, že čokoľvek som sa bála povedať alebo som nechcela aby to bolo pripisované mne, tak som mohla schovať za niektorú z paničiek. 

A večný pocit nedele. Vtedy som si povedala, že mi nezáleží na tom, čo povedia kritici. Nezáleží mi na tom, čo povie hocikto. Nebudem sa báť písať v prvej osobe, nebudem to hádzať ako príbehy niekomu inému. Teraz to tu takto napíšem, presne ako sa to deje. Vtedy, keď si myslíš, že nemôžeš mať dieťa a ako ti z toho šibe. Ako sa to deje, keď otehotnieš, a že to vôbec nie je také ako si si predstavovala. A potom ten šok, keď pred tebou leží malý človek, ktorý je od teba a tvojho partnera úplne závislý. To je tiež podľa mňa facka. A preto som to napísala, tak ako som to zažila aj so všetkou tou živočíšnosťou, ktorá k tomu patrí. Takže preto je táto kniha pre mňa doteraz najobnaženejšia a najúprimnejšia.

Keď máš 21, modlíš sa
aby tá krv
už konečne prišla

Keď máš 31
želáš si
aby sa viac nezjavila

Je úprimná emócia aspektom kvalitnej poézie? V čom vidíš kvalitu ty?

To záleží od človeka, podľa toho, čo v poézii hľadá. A zároveň to závisí aj od autora či sa dokáže vžiť do postavy, ktorá ten príbeh rozpráva. Aj keď napríklad nepíše o svojom zážitku. Ja osobne mám rada básne, z ktorých cítiť autora. Prepájam si jeho život s tým, čo písal, dáva to textom silnejší príbeh. Poviem príklad. Keď si človek číta básne Sylvie Plathovej, ktoré sú silné sami o sebe, je to fantastický svet. Akonáhle však vie, čo sa je dialo v živote, aké problémy riešila s partnerom, že mala psychické problémy a nakoniec skončila tak, že sa zabila a jej dve deti boli vo vedľajšej izbe. Zrazu sú tie básne pre mňa omnoho silnejšie. Je vždy fajn poznať život toho autora, potom človek pochopí to, akým spôsobom písal, o čom písal, ako pracoval s jazykom, aj so samotnými príbehmi. Všetko dostáva úplne nový kontext.

Poďme sa teraz povenovať tvojej zbierke Striptíz. Už len jej názov je kontroverzný, dá sa celá nazvať poburujúcou?

Čo ja viem. Ten názov je úplne príšerný. Pôvodne sa mala volať nejakým desaťslovným názvom, keďže ma vtedy fascinovali knižky Charlesa Bukowského, tak som ho veľmi chcela napodobniť aj v názve. Vo vydavateľstve mi to neprešlo. Potom bola idea, aby sa volala Polnočný striptíz, čo malo znieť trošku poetickejšie. Ale nakoniec mi jeden kamarát poradil, nech to dám jednoslovne a úderne. Myslím, že aj Rudo Sloboda hovoril, že ak má byť názov knihy dobrý, tak to má byť jedno slovo a má v ňom byť „r“. Tento názov to síce spĺňa, ale podľa mňa to tak úplne nevyšlo. Dnes by som takto knihu určite nenazvala, napriek tomu, že som sa tam snažila písať autenticky (vtedy som si myslela, že aj) úprimne. Ale nemyslím si, že tá zbierka je poburujúca. Sú v nej občasné vulgarizmy, ale myslím si, že sú tam bežné veci, ktoré zažíva minimálne 50 percent mladých ľudí. Opijú sa, rozchádzajú sa, nadávajú. Takže si nemyslím, že by to bolo niečo poburujúce. Čítala som už aj drsnejšie veci. 

Kde je hranica medzi tým, čo je erotické až vulgárne a tým, čo sa považuje za umenie?

Myslím si, že to opäť závisí od nastavenia vnútorných hraníc každého prijímateľa umenia. To, čo sa mne zdá úplne okej sa naopak niekomu môže zdať už za hranicou. Ťažko povedať. V umení som si nikdy neuvedomila aspekt vulgárnosti. Nahoty. V umení mám práve rada to prekračovanie hraníc. Vyvolá to vo mne to, že sa zastavím, začnem koncentrovať pozornosť na to, čo tam vidím a začnem sa nad tým zamýšľať. Nahota sa mi s vulgárnosťou nespája. Ani porno. Prúser v umení je, keď je niečo nevkusné alebo gýčové.

Pomáhalo ti písanie zbierky Večný pocit nedele prekonať bolesť?

Neberiem básne ako terapiu, ale v konečnom dôsledku mi to pomáha. Teraz sa už však snažím písať až vtedy, keď danú vec prežijem a nejakým spôsobom spracujem. To je podľa mňa podstatný rozdiel medzi tým, čo píšem teraz a prvými textami v Striptíze. Vtedy som písala o veciach, ktoré som v tej chvíli ešte nemala doriešené, a tak to aj vyzerá. Tie texty sú ukňučané a chýba im nadhľad a odstup. Písanie je už pre mňa zautomatizované, píšem skoro stále. Snažím sa zachytávať tie momenty, ktoré sa dejú, na ktoré nechcem zabudnúť. Naivne si myslím, že by mohli niečo povedať aj iným ľuďom. 

Pravdou však je, že konkrétny koncept tejto zbierky som mala už dopredu vymyslený. Začala som texty písať, keď som si myslela, že nemôžem mať deti. Zlom nastal, keď som otehotnela a vtedy som si povedala, že by bolo zaujímavé to nejakým spôsobom sledovať. Ako sa mení moje vnímanie vlastného tela a pocitov, ktoré mám. Cielene som sledovala to, čo sa so mnou deje a ako prežívam tie jednotlivé veci.

Kto sú tvoje literárne vzory?

Texty Charlesa Bukowského budú pre mňa navždy veľkou láskou, pretože to boli texty, ktoré som čítala, keď to celé vypuklo. Keď som sa aj ja pokúsila nejakým spôsobom vyjadriť to, čo sa deje. Charles je pre mňa geniálny básnik a spisovateľ, ktorý ma v sekunde zabije nečakanou myšlienkou. 

Mám rada aj súčasnú českú poéziu. Radšej ako slovenskú. Je to napríklad Karel Škrabal, ktorý veľmi narába s nadhľadom a rieši aj nejaké aktuálne témy, Honza Těsnohlídek, Ivan Jirous, Václav Hrabě a ďalší. A samozrejme tie klasiky ako je Sylvia Plathová a Sharon Olds. 

Mám rada aj slovenských nadrealistov, zo súčasnej poézie mám celkom rada básne Ivony Pekárkovej, Jany Bodnárovej, Vlada Šimeku a potom úplne začínajúcich, ktorých som objavila v Nedeľnej chvíľke poézie. Mám rada básne Ivana Štrpku, ktorý je aj môj dobrý priateľ. Veľký čávo ostáva aj Miroslav Válek, napriek všetkej kontroverzii, ktorá sprevádzala jeho život. Ale najväčší vzor pre mňa bude navždy Charles.