Môj systém sa rúca 

          Zbieram útržky mojich pocitov za posledné mesiace. Alebo sú to už roky? Strácam sa v tom, aká udalosť môjho života sa diala skôr. Vidím svoj život ako retrospektívny film, znovu a znovu bez zmeny. Rozmýšľam a vnímam inak. Som poškodená alebo vyvolená? Vidím pravdu alebo len prízrak?

          V dome, kde nie ste chorí, kým teplomer neukáže viac ako 37 stupňov, sa skrýva oveľa viac ako fyzické ochorenie. Som azda čiernou ovcou rodiny? Vidím na čierno. Povedali by ste si: „Možno má niečo so zrakom.”. Čo ak všetko fyzické z väčšej časti ovplyvňuje niečo psychické? Ako keď si predstavíte ten najjemnejší mechanizmus tých najkrehkejších hodín. Stačí chyba v malom koliesku a celý systém sa zrúti. Čo ak jedna chvíľa nášho života dokáže mať fatálne následky na našu budúcnosť? „Ako sa máš?” Opýtajú sa bez očakávania dlhšej odpovede než len strohé “fajn”. Aká by však bola ich reakcia, ak by vedeli,  že sa v nás rúca celý systém? Zmenilo by to niečo na tom, ako nás tento svet vníma? Alebo by sme boli považovaní za slabý terč? Depresia. Tmavá čierna miestnosť, v ktorej všetky dvere vedú znova na začiatok presne tej istej čiernej izby. Nekonečný temný vesmír. Je jednoduché sa v ňom stratiť. Tak ľahko sa stratíme sami v sebe. Sme iní, pretože sme smutní. Ale, čo ak iba vidíme krutosť sveta v pravých farbách? Je chybné byť citlivý? Je chybné byť iný? V práci či v škole. Pred priateľom či rodinou. Po predložení papiera od akéhokoľvek doktora, stretneme sa s ľútosťou a podporou. S papierom od psychiatra, či psychológa, naše uši nestíhajú registrovať všetok šepot. „Je chorý na hlavu.” „Prečo sa správa ako slaboch?”. „Má len málo práce, treba ho zamestnať!”. „Je iný. To je zvláštne.” Znamená však zvláštnosť či inakosť nebezpečenstvo? Alebo je to len otázka, na ktorú človek nemá odpoveď? Čo je vlastne tá depresia? Ako nás vníma okolie? Pri nedostatku vitamínu C svojim deťom ihneď poskytnete zázrak v podobe tabletky alebo sviežeho ovocia. Prečo teda neposkytnúť ľuďom s depresiou potrebné látky či prostriedky, ktoré im chýbajú? Čo je na psychických chorobách tak odpudzujúce? Nikto z nás si nevybral byť smutným. Nikto z nás sa nechce strácať vo vlastných myšlienkach tak bezcieľne a tragicky. Zbieram útržky mojich pocitov za posledné mesiace. Alebo sú to už roky? Strácam sa vo svete tak otvorenom, a pritom tak slabom. Som iná a bojujem za lepšie podmienky pre ľudí s mojou inakosťou. Sme chorí? Alebo sme len realisti? Choď a nájdi si pomoc ak sa ocitneš v nekonečne čiernom mieste. Ak si sám šťastný, naplň šťastím práve tých, ktorí ho nemajú. Nie, nemám teplotu. Ale rúca sa mi systém. Skús mi dať šancu. Pretože náš príbeh sa odohráva retrospektívne. Sami sa strácame v sebe, tým ako veľmi sme iní.