Neľahkosť bytia v sebe.

          Aké neľahké je byť. A aké ľahké nebyť. A ešte ľahšie biť život za to, že bytie je neľahké, ba priam ťažké, občas až neznesiteľné. No biť môžme len seba, lebo jediní sme zodpovední za to, či sa naše bytie stáva nebytím.

Pomyselné nebytie

          Kedy som naposledy bola? Iba bola – bez všadeprítomného ruchu a šumenia neutíchajúcich myšlienok, ktoré nás všetkých občas prenasledujú. Jednoducho bola – tu a pritom všade a nikde zároveň?

         Aj momentálne čas trávim premysleným kráčaním kľukatými zákutiami vlastnej hlavy. Zamotávam sa v motúzoch myšlienok, ktoré mi vlastná myseľ motá pred očami a pomaly zabúdam aké to je – byť. Byť vonku. Keď sa veľmi sústredím, nachvíľu opäť cítim ako nežne pri každučkom pohupe namáčam tenisky do zarosenej trávy. A vietor, jeho svieže hladenie mojich pľúc pri ľahunkom nádychu. Čas na nostalgiu vypršal, som späť v tme. Moja myseľ je miestom bez trávy. Bez nadľahčujúceho kyslíka. Steny sú úzke, dokonca teraz, ako o nich hovorím, mám pocit, že sa zomkli ešte bližšie. Hlavu musím mať v neprirodzenom uhle, nepríjemne povystrčenú, pretože inak by som neustále narážala do prinízkeho stropu. Cestou badám množstvo dvier, ošarpaných, občas bez kľučky, a premýšľam, čo sa za nimi skrýva. Asi ďaľšie chodby skľúčenia s dverami bez kľučiek a za nimi ďalšie, skľučujúco nekončiace. Bláznivý labyrint. Kráčam si svojím mikrosvetom, noha cez nohu, tento jedoduchý pohyb vyžaduje čím ďalej, tým väčiu námahu, a zhypnotizovane nasledujem motúzy svojich myšlienok, ktoré sa vinú černotou a navíjajú si ma na udicu ako rybu. Nechávam sa namotávať, nič iné mi nezostáva. Lenivo si ovíjam laná okolo prsta, zamotávam sa do hlasov svojej mysle, a kráčam ďalej, sprevádzaná ich hlukom ozývajúcim sa v nepravidelných intervaloch, zakaždým naberajúcim na intenzite a objeme.

Prečo…? Vieš určite,že…? Si si istá…? A čo ak…?  Nebolo to skôr…?

          Pri kráčaní mám veľa času premýšľať. Zauzľovať sa do množstva pochybností a predstáv, aký by bol môj život, ak by som mnohé urobila inak. Niekedy premýšľam, či je tu skutočne taká tma. Nie je znížená viditeľnosť iba dôsledkom rannej hmly všehoanalyzujúcich hlasov mojej mysle? Hmla býva ťažkým súperom, preto výsledkom môjho premýšlania je, že padám. Prehliadla som točité schodisko, jeho prvé tri schody, končiac tak roztiahnutá v celej svojej dľžke na štvorke s päťkou. Zostupujem teda nižšie a nižšie. Stále ďalej a ďalej od seba. A pokračujem v premýšľaní, akoby práve nepoučená.

Prečo…? Vieš určite,že…? Si si istá…? A čo ak…?  Nebolo to skôr…?

         Zrýchľujem krok, moja myseľ ma dobieha. Zaplavuje ma nečakaná úzkosť. Klamem. Čakala som ju, aj preto zrýchľujem. Bežím. Utekám pred sebou. Desím sa všetkých prečo a čo ak, nechcem ich viac počúvať. Hmlisté motúzy, mám obmotané okolo celého zápästia a z ich tvrdého zarývania sa do mojej pokožky mi začína byť nevoľno. Ťažko. Schody beriem po troch, moje oťažené telo ma tlačí nadol. chvatne nazerám do všetkých dvier – dávno som sa vzdala myšlienky, že ich nebudem otvárať, lebo sa stratím v spleti úzkych chodieb bez kľučiek. Stratená blúdim bezvýchodiskovým bludiskom vo mne. Utekám pred myšlienkami a skrývam sa v nových.

Prečo…? Vieš určite,že…? Si si istá…? A čo ak…? Nebolo to skôr…?

A nevládzem.

Zmyselné bytie

          Sedím so zatočenou hlavou a otraseným telom úzkosťou v cele vlastnej mysle, do ktorej som sa svojvoľne zamkla a prehltla kľúč. Behám tu ako taký blázon dookola. Bez dvier, bez schodov, jednoducho dokruhu, zamotávajúc sa nie do motúzov, ale do seba, zakopávajúc iba o vlastné nemotorné nohy. Keď príliš premýšľame nad každým nasledujúcim krokom, zároveň rozoberajúc každý predchádzajúci, ľahkosť sa z nášho bztia, chtiac-nechtiac, vytráca. Vypnúť hlavu a oslobodiť sa od svojich myšlienok. To nám občas chýba. A chyba je v tom, že čakáme na niekoho, kto nás z našej mysle vymotá. Ale pri všetkom tom rozanalyzovavávaní banlít nám ušiel jeden jednoduchý fakt – že iba my sami, nikto iný, držíme v rukách motúzy. A preto, keď chceme prestať so zauzľovaním – stačí uvoľniť stisk a jednoducho, tak ako je jednoduché zastaviť svoje nohy pri chôdzi, zastaviť svoju myseľ pri zbytočnom utápaní sa vo vlastnej úzkosti. Vrátiť sa späť k úplnému počiatku, kedy boli laná ešte nezapletené a bez uzlov. Ľahkým pohybom sa ich pustiť. Vzdať sa ich, výmenou za voľnosť.

          Občas každý zablúdime na ceste medzi bytím a nebytím, neschopní rozdeliť prvé od druhého. Možno sa však rozdeľovať nedajú, možno sa celá (ne)ľahkosť bytia nachádza iba v našej hlave. A je len a len na nás, či si z nej spravíme skľučujúce väzenie, alebo les voľnosti.

          Cela celá zarastá lístím, mreže drevnatejú a rozkonárujú sa, tvoriac nadomnou spleť zelene. Sedím opäť na zarosenej tráve, do ktorej zabáram svoje tenisky. Vietor ma nežne kolíše a ja sa kolíšem s ním. Prehadzuje si ma z konáru na konár vo výšinách stromov. Práve odtiaľ ku mne preniká trilkovanie škovránkov, ktoré napĺňa moje telo tak známym šťastím a vzrušením. Staviam sa na nohy, pravá ľavá, kráčam, pravá ľavá, utekám, nie pred sebou, ale jednoducho preto,že tento pohyb mi nikdy neprinášal viac ľahkosti, viac radosti ako dnes. Rozpretieram ruky a v momente, keď cítim, že strácam všetku svoju hmotu, naplnená čerstvým vzduchom letím. Lietam s vtákmi v korunách. S vetrom na konároch. S nohami ešte stále pevne na zemi. Pozorujem svoju vzďalujúcu sa siluetu, povrazy, ktoré letia s ňou a opäť zhlboka dýcham. Hladím trávu medzi prstami, podávajúc ruky jej šteklivým končekom, ktoré pomedzi ne pretekjú ako čas, ktorého tok sa zastavil v momente absolútnej živosti.  Vôňa živice, mokrého dreva a niečo, čo v sebe nesie iba šum lesa. Som tu. Tu a pritom všade a nikde zároveň. A bez zbytočných myšlienok konečne tento nezmysel chápem.