Opojenie absyntom vzdelania

Pijem. Vstrebávam chuť trpkej reality a účinky absintu. Čítam, pretože chcem rásť. V knižnici nachádzam literatúru, ktorá ma posúva ďalej. V poslednej dobe som čítala dve kvalitné knižné publikácie nasiaknuté netoleranciou. Sú to knihy od vydavateľstva Absynt v edícii 100% a okrem nádherne ilustrovanej obálky vynikajú netypickým obsahom. Tieto krátke knižné recenzie ponúkajú pohľad do sveta ľudí, ktorí trpia pre svoju inakosť. 

Amerikánka – Chimamanda Ngozi Adichie

 „Jediná rasa na svete je tá ľudská.”

          Román s názorom, príbeh o živote neamerickej černošky a stále žijúcom rasizme. Dej pretkaný milostným snom, každodenným životom a politikou rasovej diskriminácie dodáva knihe ten správny podiel príjemného čítania s posolstvom.

         Na prvých stránkach s Ifemelu, pôvabnou černoškou žijúcou v Amerike, prežívame obyčajný deň. Skôr ako sa stihneme (pod)vedome ponoriť do atmosféry horúceho amerického dňa, retrospektívne sa ocitneme v rodnej Nigérii. Chronologicky zažívame udalosti v slnkom posiatej krajine z pohľadu dvoch ľudí: spomínanej Ifemelu a jej životnej lásky Obinzeho. Ich spoločné dni unikajú rýchlejšie ako piesok medzi prstami a Ifemelu sa stráca za oknom lietadla smerujúceho do rozprávkovej Ameriky.  Vôňa ospevovaného západu sa jej postupne dostane pod kožu. Čiernu kožu. „Lebo taká je Amerika. Máš sa tváriť, že niektoré veci nevidíš.” Realita pokrokového západu nie je pre Ifemelu práve ružová. Stretáva sa s najrôznejšími formami predsudkov, finančnými ťažkosťami a pravidelným odmietaním pri uchádzaní sa o zamestnanie. Postupne sa z nej však stáva nezávislá žena s názorom a povolaním, pre ktoré má vášeň. Všetko sa zdá ideálne. Návrat do rodnej Nigérie však nie je taký, ako si predstavovala.

           V USA ju nazývali „černoškou“, a keď sa vrátila domov do Nigérie, dostala meno „Amerikánka“. Kým teda vlastne je? A kde je jej skutočné miesto?

          Knihou plávam rýchlo a spokojne sa utápam v prežívaní hlavnej hrdinky. V citoch alebo v príspevkoch na blogu. Vnímam súvislosti, ktoré bývajú pre bielu rasu často neviditeľné. Stretávam sa s rasizmom a odsudzovaním takmer každú chvíľu. Dej je vďaka pohľadu viacerých osôb pestrejší, emócie postáv rozmanitejšie. Toto všetko ponúka Amerikánka. Šesťsto strán som nikdy neprečítala rýchlejšie.

Koniec Eddyho – Édouard Louis

„Každý deň zažívam novú traumu. Zmeniť sa nejde len tak.“

           Svedectvo Eddyho, autobiografický román s prežívaním netolerancie na vlastnej koži. Dej je umiestnený niekoľko stoviek kilometrov od nás, a to v dedine na severe Francúzska. Tá je plná chudoby a zastaraných myšlienok.

          Kniha začína scénou, kde Eddyho šikanuje dvojica chlapcov zo školy. On sa poddáva. Pokojne sa snaží nemyslieť na dejúce sa poníženie. Postupne sa odkrýva pravá podstata existencie mladého študenta. Homosexualita však v oblasti, kde žije nie je tolerovaná. Priebeh Eddyho života by sa dal charakterizovať ako zmes chmúrnych dní s prvkami neznášanlivosti. Neprajúcne okolie má negatívny vplyv na jeho vnímanie samého seba. Nevzdelanosť a rodový stereotyp sú zakorenené v spoločnosti, v ktorej žije. Stáva sa chodiacou hanbou. Spoločne prežívame jeho každodenný život, predsudky, zastrašovanie, výsmech a hrubé násilie. Šikana je stále na pravidelnom poriadku a myšlienky, ktoré mu blikajú v hlave sa ju snažia ignorovať. Skúmame jeho vnútorné rozpoloženie, odopieranie vlastnej podstaty. Eddy sa svoju inakosť snaží zakrývať. Nájde si priateľku, s ktorou prežíva milostný románik. Veľkým úsilím sa snaží skryť jeho pravú tvár. Nedarí sa mu. Jeho inakosť nápadne presvitá cez vrstvu neúprimnosti jeho prejavu. Realita (ho) skutočne bolí.

          Prežívanie mladého chlapca, ktorý trpí pre svoju orientáciu napísané na približne dvesto stranách. Kniha je nástrojom pre rozvoj empatie a veľmi dobre sa číta. Príjemná štylizácia viet s dávkou obrazu surovej reality. Po prečítaní myslím iba na jedno: „Ži a nechaj žiť.“

 „Dnes budem drsný chlap (a plačem, keď píšem tieto riadky, plačem, lebo sa mi tá veta zdá smiešna a odporná, táto veta, ktorá ma sprevádzala niekoľko rokov, a istým spôsobom bola, nemyslím, že preháňam, centrom mojej existencie).“