Prvý večer festivalu bol zasvätený jedinečnému hudobnému systému Acousmonium.
Prvý večer festivalu bol zasvätený jedinečnému hudobnému systému Acousmonium.
Autor: Samuel Alexander
Otvorenie 25. ročníka sa príznačne konalo v obrátenej pyramíde, keďže si festival zároveň pripomína 60. výročie založenia Experimentálneho štúdia v Bratislave, ktoré sídlilo práve na tomto mieste. Festival NEXT, ktorého názov vznikol spojením slov “new” a “experimental”, začal archívnou pripomienkou experimentálnej hudby minulosti. Večer bol tak konverzáciou minulosti s prítomnosťou.
Otvorenie 25. ročníka sa príznačne konalo v obrátenej pyramíde, keďže si festival zároveň pripomína 60. výročie založenia Experimentálneho štúdia v Bratislave, ktoré sídlilo práve na tomto mieste. Festival NEXT, ktorého názov vznikol spojením slov “new” a “experimental”, začal archívnou pripomienkou experimentálnej hudby minulosti. Večer bol tak konverzáciou minulosti s prítomnosťou.
Les reproduktorov v Slovenskom rozhlase
Les reproduktorov v Slovenskom rozhlase
NEXT svoj prvý večer zasvätil jedinečnému zvukovému systému Acousmonium. Ten bol prinesený na Slovensko v rámci spolupráce s parížskym výskumným inštitútom Groupe de Recherches Musicales (GRM). Acousmonium je impozantný systém desiatok reproduktorov rôznych veľkostí, vďaka ktorým umelec kontroluje pohyb zvuku v miestnosti. Niektoré boli rozmiestnené na pódiu, iné, ktoré pripomínali stromy, zas medzi divákmi v auditóriu. Acousmonium transformuje hudobný zážitok podobne, ako formát IMAX zážitok filmový. Hudba sa počas večera menila na takmer hmatateľnú mozaiku zvukov, v ktorej kompozície naberali na váhe a veľkosti.
Program tvorilo šesť kompozícií, rozdelených na dva hodinové bloky po tri predstavenia. Večer odštartovala archívna skladba Petra Kolmana, 12-minútová kompozícia E15 z dielne Experimentálneho štúdia. Táto prezentácia zo slovenského archívu slúžila primárne na predstavenie Acousmonia publikuaážitok zo systému predčil samotnú kompozíciu. Kolmanovo elektroakustické dielo je zaujímavé ako historický dokument, no v kontexte večera patrilo medzi najslabšie momenty.
Potenciál Acousmonia odhalila až nasledujúca kompozícia True than Nature od BJ Nilsena. Toto predstavenie omnoho viac stavalo na možnostiach Acousmonia a Nilsenove “field recordings” nás vzdialili od zvukov mesta a prírody, a výsledok znel ako sprievod k starému sci-fi filmu.
NEXT svoj prvý večer zasvätil jedinečnému zvukovému systému Acousmonium. Ten bol prinesený na Slovensko v rámci spolupráce s parížskym výskumným inštitútom Groupe de Recherches Musicales (GRM). Acousmonium je impozantný systém desiatok reproduktorov rôznych veľkostí, vďaka ktorým umelec kontroluje pohyb zvuku v miestnosti. Niektoré boli rozmiestnené na pódiu, iné, ktoré pripomínali stromy, zas medzi divákmi v auditóriu. Acousmonium transformuje hudobný zážitok podobne, ako formát IMAX zážitok filmový. Hudba sa počas večera menila na takmer hmatateľnú mozaiku zvukov, v ktorej kompozície naberali na váhe a veľkosti.
Program tvorilo šesť kompozícií, rozdelených na dva hodinové bloky po tri predstavenia. Večer odštartovala archívna skladba Petra Kolmana, 12-minútová kompozícia E15 z dielne Experimentálneho štúdia. Táto prezentácia zo slovenského archívu slúžila primárne na predstavenie Acousmonia publikuaážitok zo systému predčil samotnú kompozíciu. Kolmanovo elektroakustické dielo je zaujímavé ako historický dokument, no v kontexte večera patrilo medzi najslabšie momenty.
Potenciál Acousmonia odhalila až nasledujúca kompozícia True than Nature od BJ Nilsena. Toto predstavenie omnoho viac stavalo na možnostiach Acousmonia a Nilsenove “field recordings” nás vzdialili od zvukov mesta a prírody, a výsledok znel ako sprievod k starému sci-fi filmu.
Disharmónia
Disharmónia
Ako posledná z prvého bloku na pódium prišla Michaela Turcerová s jej IN FLUX50, vystúpením na pomedzí saxofónového koncertu a performance umenia. Nástroj sa v blízkosti mikrofónov premenil na kontaktnú plochu a v sále bolo počuť zvuk klapiek a dych hudobníčky. Keď sa ozval saxofón, jeho tón bol jemný a tlmený. Tento dôraz na materiálnu stránku nástroja pripomína vystúpenia kórejskej čelistky Okkyung Lee, no kým Lee nachádza v kontakte s nástrojom energiu, Turcerová pristupovala k svojmu nástroju ako k experimentu, ktorého zámer zostal publiku neznámy aj po skončení predstavenia.
Nakoniec Turcerovej kompozícia, oficiálne 23 minút dlhá, znela akoby bola natiahnutá na dvojnásobok svojho času, ak nie ešte viac. Po prvých pár minútach, keď publikum pochopilo jej prístup, sa čas zastavil. Niektorí ľudia v prítmí odpovedali na správy alebo si balili cigarety. Vždy keď sa odmlčala, bolo v krátkej pauze počuť, ako sa ľudia v publiku vzpriamili, už-už pripravení tlieskať a vstať na prestávku.
Prvá polovica festivalu bola spojená s istou mierou neistoty. Nebolo jasné, kam bude večer smerovať, čo ďalšie môže tento zvukový systém ponúknuť a či to druhá polovica zachráni. Opustil som Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu neistý. Ak je toto experimentálna hudba, možno jej nerozumiem. Podobnú myšlienku vyslovilo aj pár ľudí, s ktorými som sa rozprával o prvej polovici otváracej noci. Ak niekto odišiel počas prestávky, chápem. No zmeškali to najlepšie.
Ako posledná z prvého bloku na pódium prišla Michaela Turcerová s jej IN FLUX50, vystúpením na pomedzí saxofónového koncertu a performance umenia. Nástroj sa v blízkosti mikrofónov premenil na kontaktnú plochu a v sále bolo počuť zvuk klapiek a dych hudobníčky. Keď sa ozval saxofón, jeho tón bol jemný a tlmený. Tento dôraz na materiálnu stránku nástroja pripomína vystúpenia kórejskej čelistky Okkyung Lee, no kým Lee nachádza v kontakte s nástrojom energiu, Turcerová pristupovala k svojmu nástroju ako k experimentu, ktorého zámer zostal publiku neznámy aj po skončení predstavenia.
Nakoniec Turcerovej kompozícia, oficiálne 23 minút dlhá, znela akoby bola natiahnutá na dvojnásobok svojho času, ak nie ešte viac. Po prvých pár minútach, keď publikum pochopilo jej prístup, sa čas zastavil. Niektorí ľudia v prítmí odpovedali na správy alebo si balili cigarety. Vždy keď sa odmlčala, bolo v krátkej pauze počuť, ako sa ľudia v publiku vzpriamili, už-už pripravení tlieskať a vstať na prestávku.
Prvá polovica festivalu bola spojená s istou mierou neistoty. Nebolo jasné, kam bude večer smerovať, čo ďalšie môže tento zvukový systém ponúknuť a či to druhá polovica zachráni. Opustil som Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu neistý. Ak je toto experimentálna hudba, možno jej nerozumiem. Podobnú myšlienku vyslovilo aj pár ľudí, s ktorými som sa rozprával o prvej polovici otváracej noci. Ak niekto odišiel počas prestávky, chápem. No zmeškali to najlepšie.
Autor: Samuel Alexander
Archív, klavír a romantická melanchólia
Archív, klavír a romantická melanchólia
Druhý blok rovnako otvorila archívna nahrávka, tentokrát priamo z GRM. Kompozícia La Roue Ferris pôsobila ako zrkadlo k slovenskej E15, obe sonicky podobné a v kontexte tohto večera slúžili ako prológ, na pripravenie publika.
Následne si za dlhé čierne krídlo sadla Felicia Atkinson a odohrala experimentálnu klavírnu kompozíciu Ni envers ni endroit que cette roche brûlante (Pour Georgia O’Keeffe) (Ani spredu, ani zozadu, len táto horiaca skala). Jej predstavenie miešalo klavírnu hudbu so spevom a elektronickými nahrávkami. Finálny výsledok znel ako hudba zachytená na zrnitý film. V jej prevedení Acousmonium a klavír dýchali ako jeden organizmus.
Najlepšie predstavenie noci zostalo na záver. Škótsky hudobník a člen skupiny Coil, Drew McDowall, odohral špeciálne pripravenú multikanálovú verziu svojho setu. V jeho ambientnom vystúpení bolo trochu zo všetkého – pestrá paleta zvukov pod vedením silnej vízie. McDowall na pódiu nechal viac emócií ako ostatní predstavitelia, a sálu zaplavila romantická melanchólia, miestami znejúca ako pomalý, rozložený nárek, sotva badateľný. V jeho rukách sa z Acousmonia stal orchester, vďaka ktorému McDowallova hudba zaplnila sálu. Jednotlivé zvuky sa na diváctvo valili ako príbojové vlny.
Zo sály sme vyšli do novembrovej noci v eufórii. Publikum elektrizované, spojené zážitkom. Pocity apatie a neistoty, ktoré boli cítiť pri popolníku pred necelou hodinou sa zrazu javili nepochopiteľné. Druhá polovica programu si získala na svoju stranu aj najväčších skeptikov a NEXT zakončil otvárací večer vo veľkom.
Druhý blok rovnako otvorila archívna nahrávka, tentokrát priamo z GRM. Kompozícia La Roue Ferris pôsobila ako zrkadlo k slovenskej E15, obe sonicky podobné a v kontexte tohto večera slúžili ako prológ, na pripravenie publika.
Následne si za dlhé čierne krídlo sadla Felicia Atkinson a odohrala experimentálnu klavírnu kompozíciu Ni envers ni endroit que cette roche brûlante (Pour Georgia O’Keeffe) (Ani spredu, ani zozadu, len táto horiaca skala). Jej predstavenie miešalo klavírnu hudbu so spevom a elektronickými nahrávkami. Finálny výsledok znel ako hudba zachytená na zrnitý film. V jej prevedení Acousmonium a klavír dýchali ako jeden organizmus.
Najlepšie predstavenie noci zostalo na záver. Škótsky hudobník a člen skupiny Coil, Drew McDowall, odohral špeciálne pripravenú multikanálovú verziu svojho setu. V jeho ambientnom vystúpení bolo trochu zo všetkého – pestrá paleta zvukov pod vedením silnej vízie. McDowall na pódiu nechal viac emócií ako ostatní predstavitelia, a sálu zaplavila romantická melanchólia, miestami znejúca ako pomalý, rozložený nárek, sotva badateľný. V jeho rukách sa z Acousmonia stal orchester, vďaka ktorému McDowallova hudba zaplnila sálu. Jednotlivé zvuky sa na diváctvo valili ako príbojové vlny.
Zo sály sme vyšli do novembrovej noci v eufórii. Publikum elektrizované, spojené zážitkom. Pocity apatie a neistoty, ktoré boli cítiť pri popolníku pred necelou hodinou sa zrazu javili nepochopiteľné. Druhá polovica programu si získala na svoju stranu aj najväčších skeptikov a NEXT zakončil otvárací večer vo veľkom.
Autor: Samuel Alexander
Otvorenie 25. ročníka sa príznačne konalo v obrátenej pyramíde, keďže si festival zároveň pripomína 60. výročie založenia Experimentálneho štúdia v Bratislave, ktoré sídlilo práve na tomto mieste. Festival NEXT, ktorého názov vznikol spojením slov “new” a “experimental”, začal archívnou pripomienkou experimentálnej hudby minulosti. Večer bol tak konverzáciou minulosti s prítomnosťou.
Otvorenie 25. ročníka sa príznačne konalo v obrátenej pyramíde, keďže si festival zároveň pripomína 60. výročie založenia Experimentálneho štúdia v Bratislave, ktoré sídlilo práve na tomto mieste. Festival NEXT, ktorého názov vznikol spojením slov “new” a “experimental”, začal archívnou pripomienkou experimentálnej hudby minulosti. Večer bol tak konverzáciou minulosti s prítomnosťou.
Les reproduktorov v Slovenskom rozhlase
Les reproduktorov v Slovenskom rozhlase
NEXT svoj prvý večer zasvätil jedinečnému zvukovému systému Acousmonium. Ten bol prinesený na Slovensko v rámci spolupráce s parížskym výskumným inštitútom Groupe de Recherches Musicales (GRM). Acousmonium je impozantný systém desiatok reproduktorov rôznych veľkostí, vďaka ktorým umelec kontroluje pohyb zvuku v miestnosti. Niektoré boli rozmiestnené na pódiu, iné, ktoré pripomínali stromy, zas medzi divákmi v auditóriu. Acousmonium transformuje hudobný zážitok podobne, ako formát IMAX zážitok filmový. Hudba sa počas večera menila na takmer hmatateľnú mozaiku zvukov, v ktorej kompozície naberali na váhe a veľkosti.
Program tvorilo šesť kompozícií, rozdelených na dva hodinové bloky po tri predstavenia. Večer odštartovala archívna skladba Petra Kolmana, 12-minútová kompozícia E15 z dielne Experimentálneho štúdia. Táto prezentácia zo slovenského archívu slúžila primárne na predstavenie Acousmonia publikuaážitok zo systému predčil samotnú kompozíciu. Kolmanovo elektroakustické dielo je zaujímavé ako historický dokument, no v kontexte večera patrilo medzi najslabšie momenty.
Potenciál Acousmonia odhalila až nasledujúca kompozícia True than Nature od BJ Nilsena. Toto predstavenie omnoho viac stavalo na možnostiach Acousmonia a Nilsenove “field recordings” nás vzdialili od zvukov mesta a prírody, a výsledok znel ako sprievod k starému sci-fi filmu.
NEXT svoj prvý večer zasvätil jedinečnému zvukovému systému Acousmonium. Ten bol prinesený na Slovensko v rámci spolupráce s parížskym výskumným inštitútom Groupe de Recherches Musicales (GRM). Acousmonium je impozantný systém desiatok reproduktorov rôznych veľkostí, vďaka ktorým umelec kontroluje pohyb zvuku v miestnosti. Niektoré boli rozmiestnené na pódiu, iné, ktoré pripomínali stromy, zas medzi divákmi v auditóriu. Acousmonium transformuje hudobný zážitok podobne, ako formát IMAX zážitok filmový. Hudba sa počas večera menila na takmer hmatateľnú mozaiku zvukov, v ktorej kompozície naberali na váhe a veľkosti.
Program tvorilo šesť kompozícií, rozdelených na dva hodinové bloky po tri predstavenia. Večer odštartovala archívna skladba Petra Kolmana, 12-minútová kompozícia E15 z dielne Experimentálneho štúdia. Táto prezentácia zo slovenského archívu slúžila primárne na predstavenie Acousmonia publikuaážitok zo systému predčil samotnú kompozíciu. Kolmanovo elektroakustické dielo je zaujímavé ako historický dokument, no v kontexte večera patrilo medzi najslabšie momenty.
Potenciál Acousmonia odhalila až nasledujúca kompozícia True than Nature od BJ Nilsena. Toto predstavenie omnoho viac stavalo na možnostiach Acousmonia a Nilsenove “field recordings” nás vzdialili od zvukov mesta a prírody, a výsledok znel ako sprievod k starému sci-fi filmu.
Disharmónia
Disharmónia
Ako posledná z prvého bloku na pódium prišla Michaela Turcerová s jej IN FLUX50, vystúpením na pomedzí saxofónového koncertu a performance umenia. Nástroj sa v blízkosti mikrofónov premenil na kontaktnú plochu a v sále bolo počuť zvuk klapiek a dych hudobníčky. Keď sa ozval saxofón, jeho tón bol jemný a tlmený. Tento dôraz na materiálnu stránku nástroja pripomína vystúpenia kórejskej čelistky Okkyung Lee, no kým Lee nachádza v kontakte s nástrojom energiu, Turcerová pristupovala k svojmu nástroju ako k experimentu, ktorého zámer zostal publiku neznámy aj po skončení predstavenia.
Nakoniec Turcerovej kompozícia, oficiálne 23 minút dlhá, znela akoby bola natiahnutá na dvojnásobok svojho času, ak nie ešte viac. Po prvých pár minútach, keď publikum pochopilo jej prístup, sa čas zastavil. Niektorí ľudia v prítmí odpovedali na správy alebo si balili cigarety. Vždy keď sa odmlčala, bolo v krátkej pauze počuť, ako sa ľudia v publiku vzpriamili, už-už pripravení tlieskať a vstať na prestávku.
Prvá polovica festivalu bola spojená s istou mierou neistoty. Nebolo jasné, kam bude večer smerovať, čo ďalšie môže tento zvukový systém ponúknuť a či to druhá polovica zachráni. Opustil som Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu neistý. Ak je toto experimentálna hudba, možno jej nerozumiem. Podobnú myšlienku vyslovilo aj pár ľudí, s ktorými som sa rozprával o prvej polovici otváracej noci. Ak niekto odišiel počas prestávky, chápem. No zmeškali to najlepšie.
Ako posledná z prvého bloku na pódium prišla Michaela Turcerová s jej IN FLUX50, vystúpením na pomedzí saxofónového koncertu a performance umenia. Nástroj sa v blízkosti mikrofónov premenil na kontaktnú plochu a v sále bolo počuť zvuk klapiek a dych hudobníčky. Keď sa ozval saxofón, jeho tón bol jemný a tlmený. Tento dôraz na materiálnu stránku nástroja pripomína vystúpenia kórejskej čelistky Okkyung Lee, no kým Lee nachádza v kontakte s nástrojom energiu, Turcerová pristupovala k svojmu nástroju ako k experimentu, ktorého zámer zostal publiku neznámy aj po skončení predstavenia.
Nakoniec Turcerovej kompozícia, oficiálne 23 minút dlhá, znela akoby bola natiahnutá na dvojnásobok svojho času, ak nie ešte viac. Po prvých pár minútach, keď publikum pochopilo jej prístup, sa čas zastavil. Niektorí ľudia v prítmí odpovedali na správy alebo si balili cigarety. Vždy keď sa odmlčala, bolo v krátkej pauze počuť, ako sa ľudia v publiku vzpriamili, už-už pripravení tlieskať a vstať na prestávku.
Prvá polovica festivalu bola spojená s istou mierou neistoty. Nebolo jasné, kam bude večer smerovať, čo ďalšie môže tento zvukový systém ponúknuť a či to druhá polovica zachráni. Opustil som Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu neistý. Ak je toto experimentálna hudba, možno jej nerozumiem. Podobnú myšlienku vyslovilo aj pár ľudí, s ktorými som sa rozprával o prvej polovici otváracej noci. Ak niekto odišiel počas prestávky, chápem. No zmeškali to najlepšie.
Autor: Samuel Alexander
Archív, klavír a romantická melanchólia
Archív, klavír a romantická melanchólia
Druhý blok rovnako otvorila archívna nahrávka, tentokrát priamo z GRM. Kompozícia La Roue Ferris pôsobila ako zrkadlo k slovenskej E15, obe sonicky podobné a v kontexte tohto večera slúžili ako prológ, na pripravenie publika.
Následne si za dlhé čierne krídlo sadla Felicia Atkinson a odohrala experimentálnu klavírnu kompozíciu Ni envers ni endroit que cette roche brûlante (Pour Georgia O’Keeffe) (Ani spredu, ani zozadu, len táto horiaca skala). Jej predstavenie miešalo klavírnu hudbu so spevom a elektronickými nahrávkami. Finálny výsledok znel ako hudba zachytená na zrnitý film. V jej prevedení Acousmonium a klavír dýchali ako jeden organizmus.
Najlepšie predstavenie noci zostalo na záver. Škótsky hudobník a člen skupiny Coil, Drew McDowall, odohral špeciálne pripravenú multikanálovú verziu svojho setu. V jeho ambientnom vystúpení bolo trochu zo všetkého – pestrá paleta zvukov pod vedením silnej vízie. McDowall na pódiu nechal viac emócií ako ostatní predstavitelia, a sálu zaplavila romantická melanchólia, miestami znejúca ako pomalý, rozložený nárek, sotva badateľný. V jeho rukách sa z Acousmonia stal orchester, vďaka ktorému McDowallova hudba zaplnila sálu. Jednotlivé zvuky sa na diváctvo valili ako príbojové vlny.
Zo sály sme vyšli do novembrovej noci v eufórii. Publikum elektrizované, spojené zážitkom. Pocity apatie a neistoty, ktoré boli cítiť pri popolníku pred necelou hodinou sa zrazu javili nepochopiteľné. Druhá polovica programu si získala na svoju stranu aj najväčších skeptikov a NEXT zakončil otvárací večer vo veľkom.
Druhý blok rovnako otvorila archívna nahrávka, tentokrát priamo z GRM. Kompozícia La Roue Ferris pôsobila ako zrkadlo k slovenskej E15, obe sonicky podobné a v kontexte tohto večera slúžili ako prológ, na pripravenie publika.
Následne si za dlhé čierne krídlo sadla Felicia Atkinson a odohrala experimentálnu klavírnu kompozíciu Ni envers ni endroit que cette roche brûlante (Pour Georgia O’Keeffe) (Ani spredu, ani zozadu, len táto horiaca skala). Jej predstavenie miešalo klavírnu hudbu so spevom a elektronickými nahrávkami. Finálny výsledok znel ako hudba zachytená na zrnitý film. V jej prevedení Acousmonium a klavír dýchali ako jeden organizmus.
Najlepšie predstavenie noci zostalo na záver. Škótsky hudobník a člen skupiny Coil, Drew McDowall, odohral špeciálne pripravenú multikanálovú verziu svojho setu. V jeho ambientnom vystúpení bolo trochu zo všetkého – pestrá paleta zvukov pod vedením silnej vízie. McDowall na pódiu nechal viac emócií ako ostatní predstavitelia, a sálu zaplavila romantická melanchólia, miestami znejúca ako pomalý, rozložený nárek, sotva badateľný. V jeho rukách sa z Acousmonia stal orchester, vďaka ktorému McDowallova hudba zaplnila sálu. Jednotlivé zvuky sa na diváctvo valili ako príbojové vlny.
Zo sály sme vyšli do novembrovej noci v eufórii. Publikum elektrizované, spojené zážitkom. Pocity apatie a neistoty, ktoré boli cítiť pri popolníku pred necelou hodinou sa zrazu javili nepochopiteľné. Druhá polovica programu si získala na svoju stranu aj najväčších skeptikov a NEXT zakončil otvárací večer vo veľkom.