Reportáž z festivalu PAF: Rozprávkový svet plný paradoxov

Témou festivalu v Olomouci bol Pinnocchiov paradox. Jeho nos sa s  klamstvom predĺži. Ak však drevený chlapec povie „Môj nos teraz rastie“ jeho tvrdenie sa stáva pravdivým a prestáva byť klamstvom. Aj pár dní po konci festivalu, rovnako ako počas neho premýšľam, kde tému hľadať. V čom sa PAF snažil nájsť cestu von z protichodných klamlivých tvrdení? A v čom nám klamal, či prezradil pravdu?

Témou festivalu v Olomouci bol Pinnocchiov paradox. Jeho nos sa s  klamstvom predĺži. Ak však drevený chlapec povie „Môj nos teraz rastie“ jeho tvrdenie sa stáva pravdivým a prestáva byť klamstvom. Aj pár dní po konci festivalu, rovnako ako počas neho premýšľam, kde tému hľadať. V čom sa PAF snažil nájsť cestu von z protichodných klamlivých tvrdení? A v čom nám klamal, či prezradil pravdu?

Do Olomouca prichádzam ranným autobusom. Už v ňom sa snažím vykalkulovať, kto mieri na festival a kto sa len vracia na víkend domov. Je to moja obľúbená festivalová hra. Odpovede nachádzam pár minút po vstupe do ústredného priestoru Konvikt. Ten poznám podľa vejúceho Pinnochia nad bránou. Zdá sa, že PAF sa vedome vyhýba festivalovej okázalosti. Jeho plagáty sa objavujú nenápadne na garážových dverách, v bočných uličkách, medzi inými akciami na nástenkách. Návštevníctvo sa miesi s davom vianočných trhov a PAF-u sa darí vytvoriť aspoň na tri dni vlastný rozprávkový svet pre nočné mory aj najtajnejšie túžby. 

Na performance As If This Breath Were to Be the Last od pražského zoskupenia GbClifford v spolupráci s umelkyňou Tasyou čakáme polhodinu po polnoci. Dvere do sály sa otvárajú, všetci sa hrnú dopredu, aby o chvíľu zistili, že musia v tichosti počkať. Za plátnom sa hýbu ramená neznámej postavy do piesne If it Makes You Happy v alternatívnom podaní.

Stojím presne v strede, stroboskopy dopadajú priamo na dav a ten nehybne stojí alebo čiastočne krúti hlavami. Pochvalne. Kombinácia elektronickej hudby, svetiel a spomienkových projekcií, ktoré tlmočia naratív samotnej performance je hypnotizujúca. Mám pocit, že aj pri najmenšom pohybe stratím niť a miniem to dôležité.

Medzi snom a realitou sa pohybujú aj francúzsky filmový režisér a scenárista Michel Gondry a jeho syn multidisciplinárny umelec a filmár  Paul Gondry. Paul premiéru svojho surového celovečerného filmu Chronicles of Shpongle (2025) paradoxne uvádza so slovami: „Pôvodne to mala byť výstava.“ A aj bola, o pár ulíc ďalej v Galérii XY s názvom 800 PLUMBER. Návštevníctvo tak mohlo plynule prejsť z plátna do inscenovaných priestorov podobných tým v snímku. V Chronicles of Shpongle  sa ocitáme v surrealistickom svete kontrakultúry – v newyorských stokách. Fiktívny vesmír je riadený vymyslenými drogami inšpirovanými subkultúrou užívateľstva metamfetamínu.

Premiéra filmu sa paradoxne odohráva v malej Kaple Božieho tela. Zákutia drogových slamov sa tak vynímajú hneď vedľa náboženských fresiek. Pri záverečných titulkoch pôsobí pár tvárí v obecenstve znechutene, iné síce vykoľajene, ale v úžase. Tak sa podľa mojich skúseností pozná experimentálny film. Keď sa neskôr návštevníctva pýtam, čo ich na festivale najviac zaujalo, nazbieram niekoľko úsmevných skomolenín slova „shpongle.“ A Chronicles of Shpongle si vyslúži aj špeciálnu reprízu. 

Okrem samotného Konviktu a jeho početných sálov pre výstavy, filmy aj performance sa veľká časť festivalového života mimo program odohráva vo výťahu medzi štyrmi poschodiami. „No a teraz pôjdeme kam?“ pýta sa muž v čiapke ženy vedľa neho a dívajú sa na program nalepený na dverách. „Choďte do Vertiga,“ radí náhodný spolucestujúci. Či ich posielal na pivo alebo na program nevieme. Vertigo je totiž bar oproti Konviktu, kde sa v nočných a čiastočne ranných hodinách v olomouckej uličke stretnú tí, ktorí vytrvali aj po skončení hudobného programu. 

Cez deň však ponúka komorné projekcie zo sekcie AniPromítačka, kde malo návštevníctvo možnosť vidieť medzi inými aj  animovaný film Hurikán (2024), ktorý je aktuálne v shortliste na Oscara. Do Vertiga sa v sobotňajšiu noc návštevníctvo preklopilo rovno z parketu od hudobných rezidentov Isama Zing a Kenichi Iwasa. Pravidelní hostia aj tento rok servírovali najprv solo sety, neskôr preplietali svoju tvorbu navzájom a rozduneli drevené trámy aj telá tých pri bare či za ním. 

Len pár hodín pred párty, dav utíšil performance Šeptej nahlas. Hudobný novinár Miloš Hroch predstavil svoju knihu s rovnomenným názvom Šeptej nahlas: Český shoegaze mezi Východem a Západem. Hudobný doprovod viedli Jan Kašpara (Obelisk of Light) a Oliver Torr, kým Miloš predčítaval jednotlivé pasáže z knihy, ktorá mapuje dejiny českého porevolučného žánru shoegaze. O mapovanie pravidiel života a spôsobov vysporiadavania sa s prekážkami usiluje aj mladý režisér Marc v snímku Kniha riešení (2023). Marc sa v snahe dokončiť svoj štvorhodinový film zavrhnutý produkčnou spoločnosťou sťahuje na vidiek k tete. Tam zisťuje, že finalizácia snímku je podmienená návratom k prázdnym stranám Knihy riešení, ktoré musí najprv zaplniť a neskôr vyriešiť. Autorom tejto snímky je držiteľ Oscara za najlepší scenár k filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004) Michel Gondry, ktorý bol pravdepodobne najočakávanejším hosťom festivalu. Opäť sa potvrdilo špecifikum festivalového sveta – míňanie sa v chodbách s tvorcami a tvorkyňami, ktorých najviac obdivujeme, nám umožňuje aspoň na chvíľu zmazať klam o nedostupnosti. 

„To stačí,“ ozýva sa krik staršieho muža zo sedadla a prerušuje úvodné slovo v kine Metropol. „Ale nás to zaujíma!“ zastáva sa úvodu filmu Eat the Night (2024) niekto sediaci predo mnou. Protagonistom snímku zas nestačí vlastná realita preto sa utiekajú do alternatívneho sveta videohry Darknoon. Virtualita prelína realitu a ukazuje, že hrací svet je občas až príliš podobný tomu nášmu. Pred kinom sa potom v skupine snažíme rozlúštiť, čo sme práve videli. A ja premýšľam, akou cestou by sa vybral môj avatar v hre zvanej festivalový mikrosvet. 

Lož má krátke nohy a tohtoročný PAF nás dobehol nepripravených. Nechali sme sa oklamať jeho nenápadnosťou, ktorú vystriedal excentrický obsah. V prehliadke rozprávkového sveta sa tak snáď každému návštevníkovi a návštevníčke podarilo nájsť práve ten svoj a možno byť dokonca na chvíľu jeho hlavnou postavou.  Na konci roka, po všetkých festivaloch, ostáva dúfať, že znova okúsime mikrosvety vytvorené v olomouckých uličkách a  domov sa vrátime s nepredĺženým nosom.

Do Olomouca prichádzam ranným autobusom. Už v ňom sa snažím vykalkulovať, kto mieri na festival a kto sa len vracia na víkend domov. Je to moja obľúbená festivalová hra. Odpovede nachádzam pár minút po vstupe do ústredného priestoru Konvikt. Ten poznám podľa vejúceho Pinnochia nad bránou. Zdá sa, že PAF sa vedome vyhýba festivalovej okázalosti. Jeho plagáty sa objavujú nenápadne na garážových dverách, v bočných uličkách, medzi inými akciami na nástenkách. Návštevníctvo sa miesi s davom vianočných trhov a PAF-u sa darí vytvoriť aspoň na tri dni vlastný rozprávkový svet pre nočné mory aj najtajnejšie túžby. 

Na performance As If This Breath Were to Be the Last od pražského zoskupenia GbClifford v spolupráci s umelkyňou Tasyou čakáme polhodinu po polnoci. Dvere do sály sa otvárajú, všetci sa hrnú dopredu, aby o chvíľu zistili, že musia v tichosti počkať. Za plátnom sa hýbu ramená neznámej postavy do piesne If it Makes You Happy v alternatívnom podaní.

Stojím presne v strede, stroboskopy dopadajú priamo na dav a ten nehybne stojí alebo čiastočne krúti hlavami. Pochvalne. Kombinácia elektronickej hudby, svetiel a spomienkových projekcií, ktoré tlmočia naratív samotnej performance je hypnotizujúca. Mám pocit, že aj pri najmenšom pohybe stratím niť a miniem to dôležité. Interpretka Amelia Siba pritom pôsobí akoby snívala a publikum sa prizerá malému zázraku – vstupu do sna niekoho cudzieho. 

Medzi snom a realitou sa pohybujú aj francúzsky filmový režisér a scenárista Michel Gondry a jeho syn multidisciplinárny umelec a filmár  Paul Gondry. Paul premiéru svojho surového celovečerného filmu Chronicles of Shpongle (2025) paradoxne uvádza so slovami: „Pôvodne to mala byť výstava.“ A aj bola, o pár ulíc ďalej v Galérii XY s názvom 800 PLUMBER. Návštevníctvo tak mohlo plynule prejsť z plátna do inscenovaných priestorov podobných tým v snímku. V Chronicles of Shpongle  sa ocitáme v surrealistickom svete kontrakultúry – v newyorských stokách. Fiktívny vesmír je riadený vymyslenými drogami inšpirovanými subkultúrou užívateľstva metamfetamínu.

Premiéra filmu sa paradoxne odohráva v malej Kaple Božieho tela. Zákutia drogových slamov sa tak vynímajú hneď vedľa náboženských fresiek. Pri záverečných titulkoch pôsobí pár tvárí v obecenstve znechutene, iné síce vykoľajene, ale v úžase. Tak sa podľa mojich skúseností pozná experimentálny film. Keď sa neskôr návštevníctva pýtam, čo ich na festivale najviac zaujalo, nazbieram niekoľko úsmevných skomolenín slova „shpongle.“ A Chronicles of Shpongle si vyslúži aj špeciálnu reprízu. 

Okrem samotného Konviktu a jeho početných sálov pre výstavy, filmy aj performance sa veľká časť festivalového života mimo program odohráva vo výťahu medzi štyrmi poschodiami. „No a teraz pôjdeme kam?“ pýta sa muž v čiapke ženy vedľa neho a dívajú sa na program nalepený na dverách. „Choďte do Vertiga,“ radí náhodný spolucestujúci. Či ich posielal na pivo alebo na program nevieme. Vertigo je totiž bar oproti Konviktu, kde sa v nočných a čiastočne ranných hodinách v olomouckej uličke stretnú tí, ktorí vytrvali aj po skončení hudobného programu. 

Cez deň však ponúka komorné projekcie zo sekcie AniPromítačka, kde malo návštevníctvo možnosť vidieť medzi inými aj  animovaný film Hurikán (2024), ktorý je aktuálne v shortliste na Oscara. Do Vertiga sa v sobotňajšiu noc návštevníctvo preklopilo rovno z parketu od hudobných rezidentov Isama Zing a Kenichi Iwasa. Pravidelní hostia aj tento rok servírovali najprv solo sety, neskôr preplietali svoju tvorbu navzájom a rozduneli drevené trámy aj telá tých pri bare či za ním. 

Len pár hodín pred párty, dav utíšil performance Šeptej nahlas. Hudobný novinár Miloš Hroch predstavil svoju knihu s rovnomenným názvom Šeptej nahlas: Český shoegaze mezi Východem a Západem. Hudobný doprovod viedli Jan Kašpara (Obelisk of Light) a Oliver Torr, kým Miloš predčítaval jednotlivé pasáže z knihy, ktorá mapuje dejiny českého porevolučného žánru shoegaze. O mapovanie pravidiel života a spôsobov vysporiadavania sa s prekážkami usiluje aj mladý režisér Marc v snímku Kniha riešení (2023). Marc sa v snahe dokončiť svoj štvorhodinový film zavrhnutý produkčnou spoločnosťou sťahuje na vidiek k tete. Tam zisťuje, že finalizácia snímku je podmienená návratom k prázdnym stranám Knihy riešení, ktoré musí najprv zaplniť a neskôr vyriešiť. Autorom tejto snímky je držiteľ Oscara za najlepší scenár k filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004) Michel Gondry, ktorý bol pravdepodobne najočakávanejším hosťom festivalu. Opäť sa potvrdilo špecifikum festivalového sveta – míňanie sa v chodbách s tvorcami a tvorkyňami, ktorých najviac obdivujeme, nám umožňuje aspoň na chvíľu zmazať klam o nedostupnosti. 

„To stačí,“ ozýva sa krik staršieho muža zo sedadla a prerušuje úvodné slovo v kine Metropol. „Ale nás to zaujíma!“ zastáva sa úvodu filmu Eat the Night (2024) niekto sediaci predo mnou. Protagonistom snímku zas nestačí vlastná realita preto sa utiekajú do alternatívneho sveta videohry Darknoon. Virtualita prelína realitu a ukazuje, že hrací svet je občas až príliš podobný tomu nášmu. Pred kinom sa potom v skupine snažíme rozlúštiť, čo sme práve videli. A ja premýšľam, akou cestou by sa vybral môj avatar v hre zvanej festivalový mikrosvet. 

Lož má krátke nohy a tohtoročný PAF nás dobehol nepripravených. Nechali sme sa oklamať jeho nenápadnosťou, ktorú vystriedal excentrický obsah. V prehliadke rozprávkového sveta sa tak snáď každému návštevníkovi a návštevníčke podarilo nájsť práve ten svoj a možno byť dokonca na chvíľu jeho hlavnou postavou.  Na konci roka, po všetkých festivaloch, ostáva dúfať, že znova okúsime mikrosvety vytvorené v olomouckých uličkách a  domov sa vrátime s nepredĺženým nosom.

Témou festivalu v Olomouci bol Pinnocchiov paradox. Jeho nos sa s  klamstvom predĺži. Ak však drevený chlapec povie „Môj nos teraz rastie“ jeho tvrdenie sa stáva pravdivým a prestáva byť klamstvom. Aj pár dní po konci festivalu, rovnako ako počas neho premýšľam, kde tému hľadať. V čom sa PAF snažil nájsť cestu von z protichodných klamlivých tvrdení? A v čom nám klamal, či prezradil pravdu?

Témou festivalu v Olomouci bol Pinnocchiov paradox. Jeho nos sa s  klamstvom predĺži. Ak však drevený chlapec povie „Môj nos teraz rastie“ jeho tvrdenie sa stáva pravdivým a prestáva byť klamstvom. Aj pár dní po konci festivalu, rovnako ako počas neho premýšľam, kde tému hľadať. V čom sa PAF snažil nájsť cestu von z protichodných klamlivých tvrdení? A v čom nám klamal, či prezradil pravdu?

Do Olomouca prichádzam ranným autobusom. Už v ňom sa snažím vykalkulovať, kto mieri na festival a kto sa len vracia na víkend domov. Je to moja obľúbená festivalová hra. Odpovede nachádzam pár minút po vstupe do ústredného priestoru Konvikt. Ten poznám podľa vejúceho Pinnochia nad bránou. Zdá sa, že PAF sa vedome vyhýba festivalovej okázalosti. Jeho plagáty sa objavujú nenápadne na garážových dverách, v bočných uličkách, medzi inými akciami na nástenkách. Návštevníctvo sa miesi s davom vianočných trhov a PAF-u sa darí vytvoriť aspoň na tri dni vlastný rozprávkový svet pre nočné mory aj najtajnejšie túžby. 

Na performance As If This Breath Were to Be the Last od pražského zoskupenia GbClifford v spolupráci s umelkyňou Tasyou čakáme polhodinu po polnoci. Dvere do sály sa otvárajú, všetci sa hrnú dopredu, aby o chvíľu zistili, že musia v tichosti počkať. Za plátnom sa hýbu ramená neznámej postavy do piesne If it Makes You Happy v alternatívnom podaní.

Stojím presne v strede, stroboskopy dopadajú priamo na dav a ten nehybne stojí alebo čiastočne krúti hlavami. Pochvalne. Kombinácia elektronickej hudby, svetiel a spomienkových projekcií, ktoré tlmočia naratív samotnej performance je hypnotizujúca. Mám pocit, že aj pri najmenšom pohybe stratím niť a miniem to dôležité. Interpretka Amelia Siba pritom pôsobí akoby snívala a publikum sa prizerá malému zázraku – vstupu do sna niekoho cudzieho. 

Medzi snom a realitou sa pohybujú aj francúzsky filmový režisér a scenárista Michel Gondry a jeho syn multidisciplinárny umelec a filmár  Paul Gondry. Paul premiéru svojho surového celovečerného filmu Chronicles of Shpongle (2025) paradoxne uvádza so slovami: „Pôvodne to mala byť výstava.“ A aj bola, o pár ulíc ďalej v Galérii XY s názvom 800 PLUMBER. Návštevníctvo tak mohlo plynule prejsť z plátna do inscenovaných priestorov podobných tým v snímku. V Chronicles of Shpongle  sa ocitáme v surrealistickom svete kontrakultúry – v newyorských stokách. Fiktívny vesmír je riadený vymyslenými drogami inšpirovanými subkultúrou užívateľstva metamfetamínu.

Premiéra filmu sa paradoxne odohráva v malej Kaple Božieho tela. Zákutia drogových slamov sa tak vynímajú hneď vedľa náboženských fresiek. Pri záverečných titulkoch pôsobí pár tvárí v obecenstve znechutene, iné síce vykoľajene, ale v úžase. Tak sa podľa mojich skúseností pozná experimentálny film. Keď sa neskôr návštevníctva pýtam, čo ich na festivale najviac zaujalo, nazbieram niekoľko úsmevných skomolenín slova „shpongle.“ A Chronicles of Shpongle si vyslúži aj špeciálnu reprízu. 

Okrem samotného Konviktu a jeho početných sálov pre výstavy, filmy aj performance sa veľká časť festivalového života mimo program odohráva vo výťahu medzi štyrmi poschodiami. „No a teraz pôjdeme kam?“ pýta sa muž v čiapke ženy vedľa neho a dívajú sa na program nalepený na dverách. „Choďte do Vertiga,“ radí náhodný spolucestujúci. Či ich posielal na pivo alebo na program nevieme. Vertigo je totiž bar oproti Konviktu, kde sa v nočných a čiastočne ranných hodinách v olomouckej uličke stretnú tí, ktorí vytrvali aj po skončení hudobného programu. 

Cez deň však ponúka komorné projekcie zo sekcie AniPromítačka, kde malo návštevníctvo možnosť vidieť medzi inými aj  animovaný film Hurikán (2024), ktorý je aktuálne v shortliste na Oscara. Do Vertiga sa v sobotňajšiu noc návštevníctvo preklopilo rovno z parketu od hudobných rezidentov Isama Zing a Kenichi Iwasa. Pravidelní hostia aj tento rok servírovali najprv solo sety, neskôr preplietali svoju tvorbu navzájom a rozduneli drevené trámy aj telá tých pri bare či za ním. 

Len pár hodín pred párty, dav utíšil performance Šeptej nahlas. Hudobný novinár Miloš Hroch predstavil svoju knihu s rovnomenným názvom Šeptej nahlas: Český shoegaze mezi Východem a Západem. Hudobný doprovod viedli Jan Kašpara (Obelisk of Light) a Oliver Torr, kým Miloš predčítaval jednotlivé pasáže z knihy, ktorá mapuje dejiny českého porevolučného žánru shoegaze. O mapovanie pravidiel života a spôsobov vysporiadavania sa s prekážkami usiluje aj mladý režisér Marc v snímku Kniha riešení (2023). Marc sa v snahe dokončiť svoj štvorhodinový film zavrhnutý produkčnou spoločnosťou sťahuje na vidiek k tete. Tam zisťuje, že finalizácia snímku je podmienená návratom k prázdnym stranám Knihy riešení, ktoré musí najprv zaplniť a neskôr vyriešiť. Autorom tejto snímky je držiteľ Oscara za najlepší scenár k filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004) Michel Gondry, ktorý bol pravdepodobne najočakávanejším hosťom festivalu. Opäť sa potvrdilo špecifikum festivalového sveta – míňanie sa v chodbách s tvorcami a tvorkyňami, ktorých najviac obdivujeme, nám umožňuje aspoň na chvíľu zmazať klam o nedostupnosti. 

„To stačí,“ ozýva sa krik staršieho muža zo sedadla a prerušuje úvodné slovo v kine Metropol. „Ale nás to zaujíma!“ zastáva sa úvodu filmu Eat the Night (2024) niekto sediaci predo mnou. Protagonistom snímku zas nestačí vlastná realita preto sa utiekajú do alternatívneho sveta videohry Darknoon. Virtualita prelína realitu a ukazuje, že hrací svet je občas až príliš podobný tomu nášmu. Pred kinom sa potom v skupine snažíme rozlúštiť, čo sme práve videli. A ja premýšľam, akou cestou by sa vybral môj avatar v hre zvanej festivalový mikrosvet. 

Lož má krátke nohy a tohtoročný PAF nás dobehol nepripravených. Nechali sme sa oklamať jeho nenápadnosťou, ktorú vystriedal excentrický obsah. V prehliadke rozprávkového sveta sa tak snáď každému návštevníkovi a návštevníčke podarilo nájsť práve ten svoj a možno byť dokonca na chvíľu jeho hlavnou postavou.  Na konci roka, po všetkých festivaloch, ostáva dúfať, že znova okúsime mikrosvety vytvorené v olomouckých uličkách a  domov sa vrátime s nepredĺženým nosom.

Do Olomouca prichádzam ranným autobusom. Už v ňom sa snažím vykalkulovať, kto mieri na festival a kto sa len vracia na víkend domov. Je to moja obľúbená festivalová hra. Odpovede nachádzam pár minút po vstupe do ústredného priestoru Konvikt. Ten poznám podľa vejúceho Pinnochia nad bránou. Zdá sa, že PAF sa vedome vyhýba festivalovej okázalosti. Jeho plagáty sa objavujú nenápadne na garážových dverách, v bočných uličkách, medzi inými akciami na nástenkách. Návštevníctvo sa miesi s davom vianočných trhov a PAF-u sa darí vytvoriť aspoň na tri dni vlastný rozprávkový svet pre nočné mory aj najtajnejšie túžby. 

Na performance As If This Breath Were to Be the Last od pražského zoskupenia GbClifford v spolupráci s umelkyňou Tasyou čakáme polhodinu po polnoci. Dvere do sály sa otvárajú, všetci sa hrnú dopredu, aby o chvíľu zistili, že musia v tichosti počkať. Za plátnom sa hýbu ramená neznámej postavy do piesne If it Makes You Happy v alternatívnom podaní.

Stojím presne v strede, stroboskopy dopadajú priamo na dav a ten nehybne stojí alebo čiastočne krúti hlavami. Pochvalne. Kombinácia elektronickej hudby, svetiel a spomienkových projekcií, ktoré tlmočia naratív samotnej performance je hypnotizujúca. Mám pocit, že aj pri najmenšom pohybe stratím niť a miniem to dôležité.

Medzi snom a realitou sa pohybujú aj francúzsky filmový režisér a scenárista Michel Gondry a jeho syn multidisciplinárny umelec a filmár  Paul Gondry. Paul premiéru svojho surového celovečerného filmu Chronicles of Shpongle (2025) paradoxne uvádza so slovami: „Pôvodne to mala byť výstava.“ A aj bola, o pár ulíc ďalej v Galérii XY s názvom 800 PLUMBER. Návštevníctvo tak mohlo plynule prejsť z plátna do inscenovaných priestorov podobných tým v snímku. V Chronicles of Shpongle  sa ocitáme v surrealistickom svete kontrakultúry – v newyorských stokách. Fiktívny vesmír je riadený vymyslenými drogami inšpirovanými subkultúrou užívateľstva metamfetamínu.

Premiéra filmu sa paradoxne odohráva v malej Kaple Božieho tela. Zákutia drogových slamov sa tak vynímajú hneď vedľa náboženských fresiek. Pri záverečných titulkoch pôsobí pár tvárí v obecenstve znechutene, iné síce vykoľajene, ale v úžase. Tak sa podľa mojich skúseností pozná experimentálny film. Keď sa neskôr návštevníctva pýtam, čo ich na festivale najviac zaujalo, nazbieram niekoľko úsmevných skomolenín slova „shpongle.“ A Chronicles of Shpongle si vyslúži aj špeciálnu reprízu. 

Okrem samotného Konviktu a jeho početných sálov pre výstavy, filmy aj performance sa veľká časť festivalového života mimo program odohráva vo výťahu medzi štyrmi poschodiami. „No a teraz pôjdeme kam?“ pýta sa muž v čiapke ženy vedľa neho a dívajú sa na program nalepený na dverách. „Choďte do Vertiga,“ radí náhodný spolucestujúci. Či ich posielal na pivo alebo na program nevieme. Vertigo je totiž bar oproti Konviktu, kde sa v nočných a čiastočne ranných hodinách v olomouckej uličke stretnú tí, ktorí vytrvali aj po skončení hudobného programu. 

Cez deň však ponúka komorné projekcie zo sekcie AniPromítačka, kde malo návštevníctvo možnosť vidieť medzi inými aj  animovaný film Hurikán (2024), ktorý je aktuálne v shortliste na Oscara. Do Vertiga sa v sobotňajšiu noc návštevníctvo preklopilo rovno z parketu od hudobných rezidentov Isama Zing a Kenichi Iwasa. Pravidelní hostia aj tento rok servírovali najprv solo sety, neskôr preplietali svoju tvorbu navzájom a rozduneli drevené trámy aj telá tých pri bare či za ním. 

Len pár hodín pred párty, dav utíšil performance Šeptej nahlas. Hudobný novinár Miloš Hroch predstavil svoju knihu s rovnomenným názvom Šeptej nahlas: Český shoegaze mezi Východem a Západem. Hudobný doprovod viedli Jan Kašpara (Obelisk of Light) a Oliver Torr, kým Miloš predčítaval jednotlivé pasáže z knihy, ktorá mapuje dejiny českého porevolučného žánru shoegaze. O mapovanie pravidiel života a spôsobov vysporiadavania sa s prekážkami usiluje aj mladý režisér Marc v snímku Kniha riešení (2023). Marc sa v snahe dokončiť svoj štvorhodinový film zavrhnutý produkčnou spoločnosťou sťahuje na vidiek k tete. Tam zisťuje, že finalizácia snímku je podmienená návratom k prázdnym stranám Knihy riešení, ktoré musí najprv zaplniť a neskôr vyriešiť. Autorom tejto snímky je držiteľ Oscara za najlepší scenár k filmu Večný svit nepoškvrnenej mysle (2004) Michel Gondry, ktorý bol pravdepodobne najočakávanejším hosťom festivalu. Opäť sa potvrdilo špecifikum festivalového sveta – míňanie sa v chodbách s tvorcami a tvorkyňami, ktorých najviac obdivujeme, nám umožňuje aspoň na chvíľu zmazať klam o nedostupnosti. 

„To stačí,“ ozýva sa krik staršieho muža zo sedadla a prerušuje úvodné slovo v kine Metropol. „Ale nás to zaujíma!“ zastáva sa úvodu filmu Eat the Night (2024) niekto sediaci predo mnou. Protagonistom snímku zas nestačí vlastná realita preto sa utiekajú do alternatívneho sveta videohry Darknoon. Virtualita prelína realitu a ukazuje, že hrací svet je občas až príliš podobný tomu nášmu. Pred kinom sa potom v skupine snažíme rozlúštiť, čo sme práve videli. A ja premýšľam, akou cestou by sa vybral môj avatar v hre zvanej festivalový mikrosvet. 

Lož má krátke nohy a tohtoročný PAF nás dobehol nepripravených. Nechali sme sa oklamať jeho nenápadnosťou, ktorú vystriedal excentrický obsah. V prehliadke rozprávkového sveta sa tak snáď každému návštevníkovi a návštevníčke podarilo nájsť práve ten svoj a možno byť dokonca na chvíľu jeho hlavnou postavou.  Na konci roka, po všetkých festivaloch, ostáva dúfať, že znova okúsime mikrosvety vytvorené v olomouckých uličkách a  domov sa vrátime s nepredĺženým nosom.