Marián Grupač: Stačí mi vedomie, že literatúra je, a že mi často pomáha prežiť

          Marián Grupač je slovenský prozaik, publicista a predovšetkým básnik. V roku 2018 vydal knihu rozhovorov, úvodníkov a rôznych publicistických textov z rokov 2000 – 2017 pod názvom „Mlčať z plných pľúc“. Takýmto spôsobom si uctil nielen slovenskú a českú literatúru, ale aj autorov, ľudí, ktorých si váži a rešpektuje. Ja si Mariána Grupača vážim ako autora a človeka, ktorý zachoval posolstvo svojich spolubesedníkov. Koleso sa krúti ďalej, keď mu pokladám otázky, ktoré ste sa sám pýtal umelcov a iné.

         Pred rokom vám vyšiel výber rozhovorov, článkov a iných textov uverejnených v rokoch 2000-2017 v rôznych slovenských periodikách. Čo pre vás znamená jej názov, ktorý je zároveň aj názvom časti, v ktorej píšete o próze Ivan Koleniča- „Mlčať z plných pľúc“ ?

          Mlčať sa dá na mnoho spôsobov. Byť ticho, tajiť, zatĺkať, alebo tiež premýšľať, rozhodovať sa, čo vyrieknuť, no aj ostať zaskočený, nenachádzať slová, nevedieť zrazu, čo povedať a prečo… Je naozaj mnoho spôsobov mlčania. A jeden z nich, ten najnaliehavejší je „mlčať z plných pľúc“. Každý nech si to vysvetlí ako chce a ako vie a tak to bude správne. Čím som starší však spoznávam, najmä z vlastnej skúsenosti, že to staré: „Mlčať je zlato“ nie vždy platí a nevyrieknuté veci, ktoré zapudíme, sa v nás hromadia, tlačia nás, bolia, ničia, až raz vybuchnú a stáva sa to zvyčajne na tom najnevhodnejšom mieste a čase. Hovoriť je prirodzené. Reč a jazyk je tiež zlato. Potom je už na uvážení každého z nás, kedy sa rozhodneme mlčať a kedy prehovoriť.

          V predslove ozrejmujete, že dôvodom zostavenia tejto kolekcie bola láska k literatúre a úcta k jej tvorcom. Spomínate si na prvotný impulz alebo prvý text, kedy ste si povedali, že takáto publikácia by mala byť na svete ?

          Nikdy som si to takto nepomenovával. Text si k čitateľovi cestu nájde. Alebo tiež aj nie. Záleží to na mnohých okolnostiach a šťastí.

Sú slovenskí/českí autori ktorí sa nedostali do vašej knižky, ale neopúšťajú vašu myseľ?

          Samozrejme, že je mnoho slovenských, českých, ale aj iných spisovateľov  a básnikov, s ktorými som nemal česť robiť rozhovor, alebo som o nich nepísal. Nenazval by som to tak, že „neopúšťajú moju myseľ“, ale určite si vždy rád o nich, ale od nich niečo prečítam. Vymenúvať ich by bolo zbytočné a únavne dlhé.

          V knihe tiež s viacerými autormi diskutujete o vzťahu slovenskej a českej literatúry. Napríklad Pavel Verner o slovenských knihách v Čechách: „Ale jinak sečtou málo(…) ztrácíme tak přirozenou dvojjazyčnost.“ Nápodobne moja spolužiačka z Česka, bola prekvapená, že Slováci čítajú knihy po česky, pričom doznala, že po slovensky knižku nikdy neprečítala.

          Edward T. Hall v knihe The Hidden Dimension : „Vnímanie sveta je pre človeka naprogramované jazykom, ktorým hovorí, podobne ako počítač. Ľudská myseľ zachytí a sformuje externú realitu jedine v súlade s programom, ktorý ovláda. Dva rôzne jazyky tak môžu „naprogramovať“ rovnakú situáciu či udalosť pomerne rozdielne… všetci ľudia sú zajatcami jazyka , ktorým hovoria, pokiaľ ho berú ako samozrejmosť.“ Ako je to v kontexte slovenčina- čeština, dvoch rôznych jazykov a pritom ako by ich jedna mater mala ?

           Prednedávnom som sa vrátil z Litvy, kde som v meste Klaipéda, na miestnej univerzite strávil týždeň a práve týmto študentom som prednášal aj o rozdelení Československa v roku 1993 v kontexte národných literatúr a jazyka. V Európe hádam nejestvujú dva národy, ktorých jazyk a dejiny sú tak blízko spojené, ako tie naše s českými. Napriek tomu už dnes je pre české deti slovenčina naozaj takmer cudzím jazykom. Na Slovensku čeština ešte úplne nevymizla z médií a je u nás aj bohatá ponuka českých prekladov beletrie, ale aj odbornej literatúry, takže sa na Slovensku český jazyk úplne nevytratil, ale aj naša najmladšia generácia už nie je tak prirodzene bilingválna, ako bola a je napríklad tá moja. Bolo by, podľa mňa, veľmi dobré, keby sme sa snažili opäť vzájomne s Čechmi porozumieť v našich národných jazykoch. Hoci aj zavedením slovenčiny v českých a češtiny v slovenských školách. Myslím si, že by to bol dobrý signál k tomu, aby sme potvrdili toľko ráz proklamované naše bratstvo aj v reálnych krokoch.

          Vaša knižka sa mi javila ako platforma k textu o slovenskej literatúre – jej prítomnosti, blízku minulosti a blízkej budúcnosti. Mnoho ľudí číta po slovensky, ale poznáme slovenských autorov mimo zoznamu povinnej literatúry na maturitu ? Je záujem čítať po slovensky? A čo písanie v slovenčine ?

          Píšem po slovensky, pretože je to moja materinská reč, neuvažujem nad tým prečo to tak je, jednoducho to akceptujem a nemám žiadny dôvod písať napríklad po anglicky. V rodnom jazyku snívame, v rodnom jazyku milujeme, ale i nenávidíme či hrešíme. Aj keď si osvojíme cudzí jazyk akokoľvek (technicky) dokonale, jazyk, ktorým sme sa naučili dorozumievať v detstve, jazyk, ktorým na nás prevrávala matka, otec, naši blízki, je práve ten prameň, z ktorého sa môžeme, trebárs aj v umeleckej forme, snažiť pridať myšlienkam význam, pomenovať niečo, čo niekedy napokon úplne ani vyjadriť nejde. Ale takisto ako v živote, ani v literatúre by, podľa mňa nemalo ísť o dokonalosť, tá predsa aj tak v ľudskom svete nejestvuje. Pokrok, nie dokonalosť.

          Otázka, či poznáme aj iných slovenských autorov okrem tých, ktorí sú v škole „povinní“ už, domnievam sa, nie je otázka pre mňa, ale pre tých, ktorí to pociťujú ako nedostatok. Je predsa úplne prirodzené, že nemôžeme poznať všetkých domácich autorov, každý má iný literárny, estetický vkus, každý ma iné priority a iný náhľad na svet a aj na umenie. Je na každom z nás, ako so svojim životom naloží.

          Publikoval ste aj v cudzích jazykoch, v krajinách za hranicami. Vedeli by ste opísať rozdiely/ zhodnosti v písaní a publikovaní v zahraničí a na Slovensku, v písaní v rodnom a cudzom jazyku? Aké sú vyhliadky slovenského autora, či už prozaika, básnika alebo redaktora v zahraničí?

          Niekoľko poviedok a básní mi vyšlo aj v zahraničí. Dokonca ma kedysi dávno za poéziu v Taliansku aj ocenili. V súčasnosti sa v rámci publikovania v zahraničí však zameriavam skôr na odbornú literatúru, čo súvisí s mojim zamestnaním. Už dávno nemám ambície preraziť v literatúre, byť slávny a úspešný, a taktiež som stratil aj ilúzie o „veľkom literárnom úspechu“, a to nielen v zahraničí, ale aj doma na Slovensku. Dospel som do štádia, kedy píšem už len a výhradne kvôli sebe, preto, že chcem, pretože to tak cítim. Šance slovenského autora preraziť svojou tvorbou v zahraničí je taká istá, ako kohokoľvek iného z Európy alebo na celom svete. Je to zložité, a pritom tak jednoduché. Niekedy však len vedieť písať nestačí. Ale nielen v literatúre to takto chodí. Nemám také bohaté skúsenosti, aby som to mohol nejako generalizovať. Tak ostanem iba pri konštatovaní, že všetko je možné, ibaže by nebolo.

Sledujete mladú domácu tvorbu? Nadchlo vás v tomto revíri v poslednej dobe?

          Domácu mladú literárnu scénu okrajovo, samozrejme, ešte sledujem, už tiež však nie tak intenzívne, ako keď som bol jej súčasťou, či keď som pracoval v redakcii časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky v Bratislave. Zo súčasnej tvorby mladých slovenských autorov som v poslednom čase neevidoval nič také, čo by ma ohúrilo, či inak nadchlo. Je však pravda, že tvorbu mladých už, ako som uviedol, sledujem sporadicky a nevenujem jej takú pozornosť, aby som bol kompetentný v tejto oblasti generovať akékoľvek „posolstvá“, reflexie či hodnotenia.

Čo by ste odkázal (nielen mladým) začínajúcim autorom ?

          Mladým, či začínajúcim autorom nemám tendencie nič „odkázať“, a ak už predsa, tak len jednu vetu: Píšte tak, ako chcete, ako to cítite, ako sa to páči vám a na ostatné sa vykašlite!

Letné číslo Hmoty kráča v téme ľahkosť/ľahkosť bytia. Ako môže podľa vás aj literatúra slúžiť na odľahčenie bytia ? Aké knižky čítate na letné odľahčenie?

          Literatúra nie je len opis života, je to niečo, čo podáva správu predovšetkým o nás samých. „Odľahčiť“ (či už „bytie“, alebo čokoľvek iné…) v tomto kontexte nemusí znamenať niečo progresívne, môže to byť pokojne aj krok späť, alebo prejav dekadencie. Mne osobne stačí vedomie, že literatúra je, a že mi často pomáha prežiť. Či už v pozícii čitateľa alebo hoci aj v úlohe toho, kto zapisuje. Literatúra môže čokoľvek, čo budeme chcieť, aby mohla… Nečítam knihy na „odľahčenie“, aj keď niekedy to možno príde. Čítam preto, lebo ma to kurevsky baví. Viem, že „baviť“ znamená zabávať, veseliť sa , tešiť. A mne väčšinou literatúra toto všetko poskytuje už od detstva. A to som už starý chlap. Takže tak.

Marián Grupač, máj 2019