Tancovali v rannej rose,

tam, kde iní nosievali topánky,

tancovali celkom bosé

          Úplne samé, celý svet za oknom a i tak hľadajú iný, vlastný svet. V daždi tancujú bosé, snívajú o medúzach, bez očí pozorujú straky pri večeri. A predsa vednú kvietky. Vednú v ľuďoch, ktorí majú strach pred vami, pred inakosťou, pred zmenou. Nepozerajte sa na seba ich pohľadom. Ten, kto vidí iba sivú, sám seba oberá o farby.

„Niekto sa mi páči. A nie je to dievča.“

          Definícia inakosti? Pohľad na oblohu. Pozorujem oblaky, ktoré vytvárajú rôzne obrazce a myslím si, že ležím pod obrazom vesmírnym. Aký je len jasný, oblak v tvare tej najmilšej tváre v mojej mysli.  Cudzie myšlienky ma chytia za ruku a snažia sa mi ukázať sivého slona, ktorý čochvíľa pohltí slnko. Nevidím ho, však je to predsa tvár, ktorej žiaria oči. Prečo ju nevidia aj ostatní? Je možné im položiť moju predstavivosť do dlane? Prečo sa naše dlane tak líšia? Môj pohľad na svet je celkom iný, pozri sa naň, možno sa v ňom nájdeš. A možno nie, možno si každý definujeme inakosť sám.

          Nezvyčajné, cudzie, iné =  odsúdené. Zo strachu a z nevedomosti ľudia odsudzujú nimi nepoznané. Spoločenstvo vyspelé a predsa stále neprebudené. Ten, kto s nenávisťou a s predsudkami voči ľuďom žije/hnije vo svojom vnútri, na lásku k sebe samému zabúda. Sme tak odlišní a predsa kráčame vedľa seba, bok po boku. Vysoký vedľa nízkeho, Aziat vedľa Američana, bohatý vedľa chudobného, kresťan vedľa moslima, človek vedľa človeka.

          Ihla v kope sena nájdená, tri kroky ku kolektívu a povzbudzujúca rada do života – „Buď budete normálni, alebo pôjdete do kelu!“. Pomyselná moc nad ostatnými, vedie nás k tomu podobať sa jeden druhému. Nastavené normy pre vytvorenie „ideálneho“ človeka, ktorého cieľom je dosiahnuť to, čo od nás inštitúcie žiadajú. Človek, ktorý rozvíja svoje vlastné myšlienky a používa vlastný rozum sa stal nebezpečným pre tých na „vyššom mieste“. Naša prirodzená rôznorodosť býva potlačená, a tak sa ľahko necháme ovplyvniť. Cítime, že v nás niečo prestalo rásť, no i tak sa bojíme vystúpiť z radu. Strach, ktorým nás neustále kŕmia. Je jednoduchšie viesť stádo oviec ako celú ríšu zvierat, a preto nás odmalička vedú k tomu nevymykať sa z radu – nebyť iný.

          Ďakujeme za rady, pôjdeme inou cestou. Nenechajte si nastaviť hranice vám cudzie, definovať krásu a potešenie. Myslite inou hlavou, vlastnou hlavou. Šite, žite, tancujte bez topánok, chytajte cvrčkov v tráve a určite padajúcim kvapkám na okne smer. Ak je vaša myseľ pre niekoho iná, neznamená to, že musí byť porovnávaná. Bez strachu a naboso tancujme vedľa seba. Tak iní, tak krásni, tak rovnocenní.