Umelohmotné nebo: Vizuálna slasť s priamočiarym odkazom

Maďarsko-slovenská koprodukcia Umelohmotné nebo, ktorá stvárňuje víziu dystopickej Budapešti v roku 2123, je unikátom súčasnej stredoeurópskej tvorby. Kombinuje techniku prekresľovania hereckých pohybov s technológiu 2D animácie, pričom fyzický priestor dotvára pomocou 3D animácie. Výsledkom tejto výtvarnej zmesice je vizuálna slasť, ktorá zároveň podčiarkuje sci-fi charakter diela. Autorské duo Sarolta Szabó a Tibor Bánóczki predstavuje vlastnú interpretáciu budúcnosti, ktorá nie je ďaleko od toho, aby sa naplnila. 

Film nepostráda na hĺbke, jasne komunikuje obraz deštrukcie, ktorú zavinilo ľudstvo. V Budapešti, zahalenej plastovou bublinou, platí nový systém, ktorý zaisťuje prežitie civilizácie. V momente, keď tamojší obyvatelia dosiahnu 50. rok života, musia svoje telo odovzdať mestu, aby doň zasadili rastlinu, ktorá ostatným zabezpečí prísun kyslíku. Vďaka tomu je Budapešť široko ďaleko jediným miestom, kde ešte pretrváva život. Za bublinou už nie je nič, len pustá zničená zem.

Už od začiatku filmu, v rozhovore psychológa Stefana a pacienta, cítime strach zo straty blízkych v dôsledku plánovanej smrti. Ako diváci súcitime s pocitom ťažoby, ktorý prináša presne vymedzený počet dní života. Treba si ich naplánovať a využiť zodpovedne, pretože žijú na úkor iných. Na prvý pohľad sa zdá, že tento systém záchrany ľudstva funguje, no otázkou ostáva, nakoľko je vo svojej podstate humánny a udržateľný. Je ľudstvo kvôli zničeniu našej planéty vôbec hodné záchrany? Tieto myšlienky v príbehu odrážajú Nora a Stefan, manželský pár, ktorý je stelesnením každodenného trápenia vo futuristickej Budapešti.

Umelohmotné nebo prelína morálne ladené témy ohľadom ľudskej existencie s bežným trápením manželskej lásky. Nora sa nedokáže vyrovnať so stratou dieťaťa, čo ju priviedlo až k dobrovoľnej eutanázii, čím sa pripravila o 18 rokov života. Stefan to však nenechá tak a hľadá spôsob, ako jej rozhodnutie zvrátiť a zachrániť ich vzťah. Či ide o akt hlbokej alebo sebeckej lásky ostáva na interpretácii divákov a diváčok. A hoci vzťahový problém pôsobí konvenčne a dialógy mierne škrípu, vďaka inovatívnemu technickému spracovaniu a dystopickej atmosfére to vo výsledku nie je až tak rušivé. Snímka necháva otvorený koniec a neponúka žiadne konkrétne odpovede – tie si po zhliadnutí filmu individuálne domyslia diváci a diváčky. Pomalú drámu s nádychom apokalypsy odporúčame všetkým, ktorým na Slovensku chýbal vizuálne pôsobivý film.