Vankúš bez výšivky

Text: Lujza Lehocká

Jej meno je mnohým neznáme. Jej dielo je však súčasťou akéhosi všeobecného vzdelania v oblasti umenia a dizajnu a je možné, že veľkým obdivovateľom jej práce ste aj vy sami. Žena, ktorá patrí medzi popredné osobnosti v oblasti dizajnu 20. storočia, no jej meno by ste hľadali v učebniciach len ťažko. Charlotte Perriand.

Svet privádzajú do úžasu  revolučné myšlienky, ktoré čoskoro zmenia chápanie architektúry a dizajnu ako takého. Forma nasleduje funkciu! Nahota. Nahé biele steny, surová jednoduchosť, konštrukčné detaily, ktoré sa bez ostychu vyzliekajú pred očami širokej verejnosti. Nudizmus v akejkoľvek svojej podobe neostáva nikdy bez reakcie. Niektorí považujú tieto budovy za nedokončené, konzervatívci zúfalo no márne hľadajú aspoň ozdôbku či pozlátka. Sú však aj takí, ktorých funkcionalizmus nadchol. Prosté, funkčné a predsa krásne. Domy nebojace sa odhaliť svoje pravé krivky určujú podobu nového bývania pre všetky sociálne vrstvy. Oslava modernosti odrážajúca filozofiu 20. storočia.

Le Corbusier, Mies Van der Rohe či Alvar Aalto sa stávajú vedúcimi osobnosťami v oblasti architektúry.

1927 Nebáť sa moderny (a nezdvorilých modernistov)

Corbusierovo dielo očarilo aj vtedy čerstvú absolventku odboru nábytkového dizajnu na Vysokej škole výtvarných umení v Paríži Charlotte Perriand. Aj keď školu dokončila len pred chvíľou, jej projekty boli oceňované už počas jej štúdia. A keďže cieľavedomosť a odvaha Perriand nikdy neboli cudzie, zobrala svoje portfólio a vybrala sa na ulicu Rue de Sévre priamo do ateliéru, v ktorom pracoval Le Corbusier aj so svojim bratrancom Pierrom Jeannaretom.

Vchod domu číslo 35. Zvuk otvárajúcich sa dverí. Schody. Na prvé poschodie, a potom tá dlhokánska chodba. Dvere a za nimi práca snov. V skutočnosti sa tento sen rozplynul veľmi rýchlo, pretože Charlotte Perriand nestihla Corbusierovi ešte ani ukázať svoju tvorbu, keď ju odbil so slovami: „Tu nevyšívame vankúše.“ Aj keď bola táto poznámka veľmi neúctivá, u tohto výstredného umelca, ktorého už neraz označili kolegovia ako brutálneho a nedôverčivého, nešlo o nič nezvyčajné. Sexizmus navyše nebol cudzí ani francúzskej spoločnosti, v ktorej ženy až do roku 1945 nemali volebné právo. 24-ročná dizajnérka sa však nenechala odradiť a slávneho architekta pozvala aspoň na Salon d’automne, každoročnú výstavu v Paríži, kde mala predstaviť interiér, ktorý navrhla pre „Bar v podkroví“. Jej práca zožala úspech u kritikov, verejnosti a nakoniec aj u samotného Corbusiera, ktorý ju okamžite prijal.

Perriand v Japonsku (zdroj)

kreslo nadizajnované Perriand, Siege pivotant, 1927 (zdroj)

1927-1937 Kreslo hľadá autora

Na trh prichádzajú LC1, LC2, LC3 a LC4. Kreslá a pohovky, ktoré sa takmer okamžite stávajú symbolmi funkcionalistickej vízie bývania. Len koža a konštrukcia  z kovových trubiek, ktorá sa ani trocha nesnaží schovať v útrobách tohto honosného nábytku. Naopak, autor ju dáva do popredia a vyzdvihuje priam šokujúcu krásu doposiaľ čisto industriálneho materiálu.

Snáď najväčší úspech zožne LC4 „La chaise longue“, pohovka, ktorú mnohí dodnes označujú za jednu z najpohodlnejších na svete. Jednoduchý no geniálny tvar, ktorý napodobňuje prirodzené zvlnenie ľudskej chrbtice. Nič viac, nič menej. Ikonický kus nábytku sa stane symbolom samotného veľkého Le Corbusiera. Má to však jeden háčik. Corbusier nie je jediný a už zďaleka nie hlavný autor týchto skvostných diel zo sveta dizajnu. Nábytok mala v ateliéri na Rue de Sévre pod palcom Charlotte Perriand.

Charlotte Perriand na ‘Chaise longe basculante B306’, 1928 (Le Corbusier, P. Jeanneret, C. Perriand, circa 1928) COURTESY: © F.L.C. / ADAGP, Paris 2019

Le Corbusier mal prelomové nápady, no v prípade nábytku ich nebol schopný dotiahnuť do detailu. I keď to boli práve jej chytré riešenia a technická presnosť Pierra Jeannareta, ktoré robili sedadlá tými výnimočnými revolučnými kúskami, nálepka Le Corbusier lepšie predávala. Meno troch právoplatných autorov sa začalo uvádzať až v 21. storočí a ich dizajn sa aj po toľkých rokoch považuje za vrchol modernosti. Jediná vec, ktorá sa zmenila je, že za kreslo, ktoré títo horliví socialisti navrhovali vo svojej dobe ako zariadenie do malých panelákových bytov pre nižšiu a strednú vrstvu, zaplatíte dnes aj niekoľko tisíc eur. 

1937-1999 Celý život tvoriť 

Po odchode z Corbusierovho ateliéru pokračovala Perriand v tvorbe funkčných interiérov v spolupráci viacerými svetovými architektmi. Cez vojnu navrhovala dokonca základne pre francúzsku armádu a počas okupácie sa načas odsťahovala do Japonska, kde sa snažila prepájať lokálne materiály a tradičné techniky s moderným dizajnom. Jej dielo dosahuje také rozmery, že niekedy je ťažké uveriť, že jeho autorom je len jeden človek. Keď sa jej pár rokov pred smrťou pýtali na výstavu zachytávajúce jej celoživotnú tvorbu, povedala, že tie veci už dávno nechala za sebou. Nikdy nehľadieť za seba. Kráčať vpred a nebáť sa občas všetko zahodiť pre vytvorenie niečoho úplne nového. Schopnosť prispôsobiť sa, experimentovať a spolupracovať. Taký bol kľúč k úspechu Charlotte Perriand. 

Nebáť sa nahoty. Čisté línie, jednoduché riešenia, ktoré tvoria miesto pre život, miesto pre ľudí. Funkcionalisti sa nahoty nebáli a dobovú architektúru od základov pretransformovali do jej podoby, ktorú oslavujeme dnes. Na tvorbe nového sveta sa podieľalo mnoho významných architektov či dizajnérov a výnimočná žena ako Charlotte Perriand medzi nich právoplatne patrí.