Alica Bednáriková: Mám rada, keď sa identita premieta na pozadí filmu

Krátky film Alice Bednárikovej Chlieb náš každodenný (Liquid Bread) vznikol na pôde VŠMU ako jej bakalársky film. Prenikavý portrét slovenskej rodiny presiaknutej alkoholom, bol v roku 2022 bol uvedený v kategórii La Cinef na filmovom festivale v Cannes, do výberu sa dostal aj na festivale v Karlových Varoch. S Alicou sme sa rozprávali v rámci Art Film Festivalu 2023, kde bol jej film uvedený v medzinárodnej súťaži krátkych filmov. Sama festival označila za veľmi príjemný, a to aj vďaka otvorenej diskusii, ktorú zažila po premietaní filmu.

S akým zámerom si film nazvala Chlieb náš každodenný (Liquid Bread)?

Názov vychádza z kresťanskej tematiky, čo sa odráža najmä v slovenskom názve, v angličtine som premýšľala inak. Film som nazvala Liquid Bread, v preklade tekutý chlieb, a spája sa skôr s alkoholom. Slovo chlieb sa však stále spája s náboženstvom, takže názov vznikal ako hra s týmto partikulárnym slovom.

Film vznikal na pôde VŠMU ako tvoja bakalárska práca. Aké boli prvé odozvy?

Nakrúcali sme ho od začiatku júna a v auguste sme ho už premietali. Bolo to veľmi intenzívne leto, preto som si ani nestihla uvedomiť, že prácu budem prezentovať na štátniciach (smiech). V tom čase prichádzali prvé recenzie od pedagógov, ktoré boli veľmi srdečné a pozitívne, reakcie publika prišli až neskôr na festivaloch.

Prednedávnom nás opustila veľká pani herečka Milka Zimková, s ktorou si mala možnosť na filme spolupracovať. Ako k vašej spolupráci prišlo?

Pani Zimkovú som mala v hlave už pri písaní scenára a nevedela som sa tej predstavy zbaviť. Bežne sa stáva, že daný herec či herečka nemôže, prípadne odmietne hrať v študentskom filme, ja som sa však mojej predstavy nehodlala vzdať. Za pani Zimkovou som prišla na predstavenie do Spišskej Novej Vsi, kde som ju osobne oslovila. Nakoniec so spoluprácou súhlasila.

Scenár si písala spolu s autorkou Dianou Dzurillovou. Vedela by si nám priblížiť váš kreatívny proces pri písaní scenára vo dvojici? 

Diana má tento príbeh veľmi rada (smiech). Scenár som začala písať už v prvom ročníku na VŠMU a Diane som rozprávala všetko, čo mi k príbehu napadlo. Po intenzívnom dvojmesačnom stretávaní mi Diana povedala, že to, čo mám v hlave, sa nedá napísať. To ma trošku nahnevalo (smiech), preto som išla domov a napísala prvú verziu. V podstate to bola dobrá scenáristická technika, pretože ma to vyburcovalo. Od tejto prvej verzie mala Diana stále väčší vplyv na scenár filmu a finálnu verziu už písala takmer samostatne, len so mnou o tom veľa diskutovala. 

Tvoj film sa dostal na prestížne festivaly v Cannes a do Karlových Varov. Aká bola tvoja skúsenosť s festivalmi týchto rozmerov?

Oba sú úplne iné. Sú si podobné svojou veľkosťou, menším zameraním na krátky film a tým, že nie sú tak osobné. Na menších festivaloch som zažila bližší kontakt s publikom a podnetné diskusie po filmoch, čo sa mi veľmi páčilo. 

Cannes bolo šialené, lebo sme absolútne nepochopili, ako sme sa tam vôbec dostali (smiech). Prešli sme sa po červenom koberci, pričom akurát skončil film Elvisu a zo sály vychádzal Tom Hanks, s ktorým sme si zamávali. Zároveň sme boli v sekcii, ktorú mala na starosti Kate Winslet. a robili sme si srandu, že si googlila, kde sa nachádza Kesa (dedina, v ktorej sa Alicin film odohráva). Čiže Cannes bolo v niečom aj dosť surreálne (smiech).

Čo je pre teba pri tvorbe najdôležitejšie bez ohľadu na štandardy slovenskej filmovej réžie? 

Pre mňa je dôležité nenechať sa ovplyvniť vonkajšími elementmi. Mám pocit, že tu existuje istá tendencia riešiť slovenskú históriu a identitu cez doslovný film. Osobne si myslím, že to nemusí byť vždy agitačná sociálna dráma, dej sa predsa môže odohrávať aj na pozadí filmu. Divák si to v oboch prípadoch môže zobrať k srdcu. Veľa premýšľam nad tým, čo autenticita znamená a čo by divák naozaj rád videl v kine. A tak postupne začínam rozmýšľať aj nad celovečerným filmom.