Robert Kirchhoff: Skladám kaleidoskop Dubčekovej tváre

Premiéra snímky Všetci ľudia budú bratia na Cinematiku otriasla celou sálou. Ľudia sa hrnuli z kinosály nadšení, čo je po dlhometrážnom dokumentárnom filme obdivuhodné. S  režisérom filmu sa stretávam v piešťanskom hoteli s pripravenými otázkami, no zároveň so záujmom spýtať sa Roberta Kirchhoffa na jeho pohľad na svet. Rozhovor sme začali autenticky, bez mojej otázky. Rozprávali sme sa o tom, ako sa ma film osobne dotkol a myšlienkovo dojal.

Ako vznikol námet filmu Všetci ľudia budú bratia? 

Keď si niečo starí ľudia pamätajú, ale historické fakty tvrdia niečo iné, rozmýšľam nad tým, prečo si to pamätajú práve takto. Čo ich k tomu viedlo, pamätať si to úplne inak ako to naozaj bolo. Toto ma fascinuje, archeológia pamäte.

Tento film som chcel urobiť ako striktne politický film, ak chceme možno ľavicový. Skúmať ideály Dubčeka vo vzťahu k dnešnému svetu. Ako sa rozplynul marxizmus, ako sa marxizmus striedal s leninizmom, ako do toho vstupovali ďalšie vplyvy. Ako sa socializmus usporadúval v rôznych kultúrach a častiach sveta. 

U nás bol zavedený komunizmus sovietskeho typu, ale sme iná kultúra ako bolo Rusko. Pokúšali sme sa dostať socializmus do západných kultúrnych koľají, preto prišiel Dubček so sociálno-demokratickým pohľadom, ktorý bol západný. On nepatril do Kominterny plnej militantných fanatikov, bol ľavičiar západného typu, a to na ňom bolo pozoruhodné po tom, čím všetkým prešiel. Pokúšal sa dávať ľuďom nádej. Keď sa do toho pridružili jeho pozitívne aj negatívne vlastnosti, tak zrazu vzniká komplexná postava, cez ktorú sa premietajú všetky udalosti naprieč storočím našich dejín, a to bola východisková situácia k filmu Všetci ľudia budú bratia. 

Zmenil sa váš pohľad na pána Dubčeka od námetu po posledný deň strihu? 

Prečo ho voláte pán? 

Považujem ho za osobnosť. Ale môžem ho volať aj Alexander (smiech).

Je pekné, že hovoríte pán. Možno, ak by sme kultivovali jazyk a v médiách by sa označovali politici ako pán alebo pani, tak istí politici by si rozmysleli, čo povedia. Zároveň sa vás pýtam preto, či ho tak trochu neglorifikujete. Keď ste povedali, že je osobnosť, tak som myslel na to, či si zaslúži mať taký pohľad zdola. Ja si nemyslím, že Dubček patrí na piedestál. Možno tam patril v 68-om. V istom zmysle aj po roku 1968, ako sa vrátil z Moskvy. 

Pohľad na pána Dubčeka je pre mňa absolútne nezainteresovaný. Preniesol som to aj do formy snímania, kedy je kamera na statíve, dianie pozoruje, do deja nevstupuje. Aj v reportážnych scénach som radšej prenechal scénu iným ľuďom, kde medzi sebou vytvárajú interakciu a bol som opäť len pozorovateľom. Máte tak možnosť na plátne sledovať dejiny dvadsiateho storočia ako politicko-historickú čítanku. 

Vnímala som, ako váš film oslovil 15-ročných divákov až po dôchodcov. Mali ste konkrétnu cieľovú skupinu?

Vedome som sa snažil smerovať k najmladšej generácii a tiež k zahraničným divákom. Niektorí z nich ani netušia, že nejaké Československo existovalo. Film nie je faktografický, nerekonštruujem obraz Dubčeka, skôr skladám puzzle jeho tváre. Ale aj puzzle sa môže občas nepodariť a človek začne byť bezmocný. Mne sa najviac páči práve také puzzle, ktoré je rozhádzané do farebného kaleidoskopu. Bez konkrétneho tvaru. Baví ma fragmentácia filmu, pretože sa najviac vzťahuje k tomu, čo pre mňa aj formálne znamená dekonštrukcia. O postave sa dá uvažovať aj inak ako konvenčne. A to som sa snažil vo filme aplikovať od začiatku, v každej jednotlivosti a scéne. 

Ako prebiehal váš výskum k filmu? 

Mal som šťastie, že Dubček napísal pamäti s pomocou istého pána Hoffmana – knihu Nádej zomiera posledná. Radil som sa s historikmi, s ktorými som konzultoval jednotlivé etapy jeho života. Každá scéna vo filme má za sebou nekonečnú prácu. Nielen lokácie nájsť, ale dostať do nich ľudí. Napríklad motivovať bývalého politika a spisovateľa Fedora Gála, aby išiel medzi antivaxerov na zadymené námestie. Musím sa priznať, že som sa o mojich protagonistov a spolupracovníkov medzi týmito zmätenými ľuďmi trochu bál. Obraz Slovenska v tomto filme je dosť smutný. 

Ako sa vám tvorí na Slovensku? 

Ja netvorím. Ľahko je tvoriť, keď už je stvorené. Ja len dýcham vzduch, ktorý je okolo mňa a snažím sa to všetko dávať do kontextu, v rámci toho, ako uvažujem o svete. A k tomu, ako uvažujem mi pomáha literatúra ako napríklad Komenský, Dante, Goethe či Shakespeare. To sú texty, ktoré človeka učia vnímať svet v pôvodnej podobe. Svet je napriek mobilom a sociálnym sieťam stále rovnaký, ľudia premýšľajú podobným spôsobom, aj keď sme sa technologicky posunuli. Ale nie sme stroje, nie sme ani iný druh ako za Shakespearea. Film, nielen dokumentárny pre mňa znamená počúvať cudzie príbehy, cez ktoré rozprávame, ako svet vnímame my a ako z neho možno spraviť lepšie miesto na život.

Takže ako sa mi tvorí na Slovensku? (smiech) Slovensko je malá krajina a ja som vnímaný ako “enfant terrible”. To znamená, že keď občas niekam prídem, tak ma tí ľudia poznajú a príliš mi nedôverujú, sú opatrní. Cítia, že sa môžu ocitnúť niekde, kde sa ocitnúť nechcú. Zrazu zistím, že je najlepšie nechať to celé plynúť, mať zapnutú kameru, až do konca a zrazu sa ľudia začnú otvárať.