Sorry, baby je pre všetkých, ktorí sa napriek bolesti potrebujú smiať

Pred a po

Pred a po

Sled kapitol môže spočiatku pôsobiť trochu zmätočne, pretože príbeh nie je rozprávaný lineárne. Tvorcovia sa najprv zameriavajú na vzťah medzi Agnes a Lydie, akoby traumatická udalosť ani nemala byť kľúčovým momentom. Ide však o premyslený filmársky zámer, ktorý odzrkadľuje neschopnosť jasne oddeliť čas „pred“ a „po“ traume. Aké bolo žiť predtým? A ako dlho bude život vyzerať ako teraz?

Pred divákom sa rozvíja obraz výnimočného priateľstva – takého, ktoré chápe každú sarkastickú narážku a dokáže stáť pevne po boku, poskytujúc nepretržitú podporu. Ich trefne vystavané dialógy a presne načasované reakcie pôsobia tak autenticky, že ich pravdivosť môže prameniť iba z dlhoročnej, skúškami preverenej blízkosti.

Neskôr príbeh skáče späť do minulosti, do čias spoločného postgraduálneho štúdia. Zatiaľ čo Lydie zápasí so svojou dizertačnou prácou, Agnesina výnimočnosť neuniká pozornosti spolužiakov, ani profesora Deckera. Ten ju pre zmenu plánov pozýva na konzultáciu k sebe domov. Topánky sa vyzujú, dvere sa zatvoria – potom nám zostáva len čakať.

Sled kapitol môže spočiatku pôsobiť trochu zmätočne, pretože príbeh nie je rozprávaný lineárne. Tvorcovia sa najprv zameriavajú na vzťah medzi Agnes a Lydie, akoby traumatická udalosť ani nemala byť kľúčovým momentom. Ide však o premyslený filmársky zámer, ktorý odzrkadľuje neschopnosť jasne oddeliť čas „pred“ a „po“ traume. Aké bolo žiť predtým? A ako dlho bude život vyzerať ako teraz?

Pred divákom sa rozvíja obraz výnimočného priateľstva – takého, ktoré chápe každú sarkastickú narážku a dokáže stáť pevne po boku, poskytujúc nepretržitú podporu. Ich trefne vystavané dialógy a presne načasované reakcie pôsobia tak autenticky, že ich pravdivosť môže prameniť iba z dlhoročnej, skúškami preverenej blízkosti.

Neskôr príbeh skáče späť do minulosti, do čias spoločného postgraduálneho štúdia. Zatiaľ čo Lydie zápasí so svojou dizertačnou prácou, Agnesina výnimočnosť neuniká pozornosti spolužiakov, ani profesora Deckera. Ten ju pre zmenu plánov pozýva na konzultáciu k sebe domov. Topánky sa vyzujú, dvere sa zatvoria – potom nám zostáva len čakať.

Zlé veci sa dejú, no život ide ďalej, aspoň pre všetkých okolo vás

Zlé veci sa dejú, no život ide ďalej, aspoň pre všetkých okolo vás

Victor nezobrazuje sexuálne zneužitie priamo, namiesto explicitných scén ho sprostredkúva cez sériu sugestívnych obrazov – pohľad na konkrétny dom, neobuté topánky a mučivo tichá cesta domov. Až tam, počas dlhej spovede najlepšej priateľke, sa pomaly dozvedáme, čo sa v skutočnosti stalo. Takto zvolená forma nielenže dodáva deju imaginatívne napätie, ale pôsobí zvláštne ľudsky a bez prílišnej drastickosti, ktorá má u iných tvorcov rozličný účel. „Chcela som dať ľuďom možnosť pochopiť, že sa deje niečo devastujúce, bez toho, aby to museli vidieť,“ vysvetľuje Victor pre kanál Oscars.

Agnes začne spochybňovať všetko, čo k udalosti viedlo, vrátane seba, svojich rozhodnutí a schopností. Ocitá sa na neistej pôde, ktorú nedokáže racionálne upevniť. Nehľadá povinnú cestu k spravodlivosti, ani vynútený happy end – namiesto toho sa usiluje vyrovnať s udalosťami po svojom a pokračovať v živote, aj keď bolesť z neho možno nikdy celkom neodíde. Napriek tomu, ako veľmi sa snaží, telo jej občas hovorí, že to, čo sa stalo, bolo viac než zlé. Balansuje medzi úzkostlivými záchvatmi na verejnosti a tichými, osamelými nocami v súkromí. Absurdnosť situácií sa ešte len vyhrocuje s necitlivosťou ošetrujúceho lekára a falošným záujmom univerzitných pracovníčiek.

Victor nezobrazuje sexuálne zneužitie priamo, namiesto explicitných scén ho sprostredkúva cez sériu sugestívnych obrazov – pohľad na konkrétny dom, neobuté topánky a mučivo tichá cesta domov. Až tam, počas dlhej spovede najlepšej priateľke, sa pomaly dozvedáme, čo sa v skutočnosti stalo. Takto zvolená forma nielenže dodáva deju imaginatívne napätie, ale pôsobí zvláštne ľudsky a bez prílišnej drastickosti, ktorá má u iných tvorcov rozličný účel. „Chcela som dať ľuďom možnosť pochopiť, že sa deje niečo devastujúce, bez toho, aby to museli vidieť,“ vysvetľuje Victor pre kanál Oscars.

Agnes začne spochybňovať všetko, čo k udalosti viedlo, vrátane seba, svojich rozhodnutí a schopností. Ocitá sa na neistej pôde, ktorú nedokáže racionálne upevniť. Nehľadá povinnú cestu k spravodlivosti, ani vynútený happy end – namiesto toho sa usiluje vyrovnať s udalosťami po svojom a pokračovať v živote, aj keď bolesť z neho možno nikdy celkom neodíde. Napriek tomu, ako veľmi sa snaží, telo jej občas hovorí, že to, čo sa stalo, bolo viac než zlé. Balansuje medzi úzkostlivými záchvatmi na verejnosti a tichými, osamelými nocami v súkromí. Absurdnosť situácií sa ešte len vyhrocuje s necitlivosťou ošetrujúceho lekára a falošným záujmom univerzitných pracovníčiek.

Dokáže humor liečiť?

Dokáže humor liečiť?

Bohatosť filmu sa odráža aj vo výrazných vedľajších postavách – nenápadnom susedovi Gavinovi, s ktorým sa Agnes snaží znovu nájsť stratenú intimitu, či závistlivej kolegyni Natashe, ktorá je často dôvodom toho najúprimnejšieho smiechu v kinosále. 

Z odľahčenej komédie sa po traumatickej zápletke stáva snímka nového charakteru. Zachováva si však svoje charakteristické prvky do poslednej scény. Mohli by sme si myslieť, že režisérka sa pohybuje po veľmi tenkom ľade pri využívaní neostýchavých dialógov v kombinácii s bolestivou témou. Výsledok však pôsobí opačne. Majstrovsky čaruje s odvážnou komikou, ktorá namiesto trpkosti zanecháva určitý pocit hrejivosti a upokojenia. Akoby sa s nádychom vtipu hovorilo o veciach ľahšie. 

Traumatický čin film nikdy nezjednodušuje, ale dodáva hlavnej protagonistke ľahkosť, ktorú potrebuje cítiť najmä v tých najtemnejších chvíľach. Niekedy sú jednoducho potrebné chvíle s jemnosťou mačacieho dotyku, dobrým sendvičom alebo útulnosťou neplánovaných ľudských stretnutí.

Sorry, Baby je skutočným spojencom pre všetkých, ktorí práve nemajú nablízku svoju Lydie. Je to pohladenie v okamihoch, keď sa dejú zlé veci – a ony sa občas dejú, pretože tak to už vo svete býva. Agnes v nekonečnom čakaní na úľavu nachádza niečo, čo jej už nik nevezme. V realite občas tak prázdnej a zničujúcej dokáže cítiť s ostatnými.

Bohatosť filmu sa odráža aj vo výrazných vedľajších postavách – nenápadnom susedovi Gavinovi, s ktorým sa Agnes snaží znovu nájsť stratenú intimitu, či závistlivej kolegyni Natashe, ktorá je často dôvodom toho najúprimnejšieho smiechu v kinosále. 

Z odľahčenej komédie sa po traumatickej zápletke stáva snímka nového charakteru. Zachováva si však svoje charakteristické prvky do poslednej scény. Mohli by sme si myslieť, že režisérka sa pohybuje po veľmi tenkom ľade pri využívaní neostýchavých dialógov v kombinácii s bolestivou témou. Výsledok však pôsobí opačne. Majstrovsky čaruje s odvážnou komikou, ktorá namiesto trpkosti zanecháva určitý pocit hrejivosti a upokojenia. Akoby sa s nádychom vtipu hovorilo o veciach ľahšie. 

Traumatický čin film nikdy nezjednodušuje, ale dodáva hlavnej protagonistke ľahkosť, ktorú potrebuje cítiť najmä v tých najtemnejších chvíľach. Niekedy sú jednoducho potrebné chvíle s jemnosťou mačacieho dotyku, dobrým sendvičom alebo útulnosťou neplánovaných ľudských stretnutí.

Sorry, Baby je skutočným spojencom pre všetkých, ktorí práve nemajú nablízku svoju Lydie. Je to pohladenie v okamihoch, keď sa dejú zlé veci – a ony sa občas dejú, pretože tak to už vo svete býva. Agnes v nekonečnom čakaní na úľavu nachádza niečo, čo jej už nik nevezme. V realite občas tak prázdnej a zničujúcej dokáže cítiť s ostatnými.

Tematicky blízka Venuša v retrográde

Tematicky blízka Venuša v retrográde

V rámci podpory krátkometrážnej tvorby a tematickej blízkosti sa film Sorry, Baby v slovenských kinách premieta spolu s krátkou snímkou Venuša v retrográde režisérky Štefánie Lovasovej. Tá prináša mimoriadne aktuálnu tému alkoholizmu, no rozpráva o nej jazykom mladej generácie. Režisérka sa citlivo ponára do tém závislosti, rodinnej traumy a neviditeľných emocionálnych odstupov. 

Príbeh sa odvíja prostredníctvom videozáznamu, ktorý si nakrúcajú dve sestry – ich hra pred kamerou slúži zároveň ako útočisko pred nepriaznivou realitou. Digitálne zariadenie tu nadobúda rozmanité funkcie: stáva sa ochranou, úkrytom aj archívom osobných spomienok, ktoré odzrkadľujú rodinné prostredie. 

Lovasovej režijný štýl pôsobí hravo, a pritom presne – spája roviny detského digitálneho útočiska a dospelého alkoholového opojenia. Tieto obrazy by mohli pôsobiť zraňujúco, no v Lovasovej podaní sú naplnené láskavosťou, ktorá im dodáva nečakanú jemnosť.

V rámci podpory krátkometrážnej tvorby a tematickej blízkosti sa film Sorry, Baby v slovenských kinách premieta spolu s krátkou snímkou Venuša v retrográde režisérky Štefánie Lovasovej. Tá prináša mimoriadne aktuálnu tému alkoholizmu, no rozpráva o nej jazykom mladej generácie. Režisérka sa citlivo ponára do tém závislosti, rodinnej traumy a neviditeľných emocionálnych odstupov. 

Príbeh sa odvíja prostredníctvom videozáznamu, ktorý si nakrúcajú dve sestry – ich hra pred kamerou slúži zároveň ako útočisko pred nepriaznivou realitou. Digitálne zariadenie tu nadobúda rozmanité funkcie: stáva sa ochranou, úkrytom aj archívom osobných spomienok, ktoré odzrkadľujú rodinné prostredie. 

Lovasovej režijný štýl pôsobí hravo, a pritom presne – spája roviny detského digitálneho útočiska a dospelého alkoholového opojenia. Tieto obrazy by mohli pôsobiť zraňujúco, no v Lovasovej podaní sú naplnené láskavosťou, ktorá im dodáva nečakanú jemnosť.

Pred a po

Pred a po

Sled kapitol môže spočiatku pôsobiť trochu zmätočne, pretože príbeh nie je rozprávaný lineárne. Tvorcovia sa najprv zameriavajú na vzťah medzi Agnes a Lydie, akoby traumatická udalosť ani nemala byť kľúčovým momentom. Ide však o premyslený filmársky zámer, ktorý odzrkadľuje neschopnosť jasne oddeliť čas „pred“ a „po“ traume. Aké bolo žiť predtým? A ako dlho bude život vyzerať ako teraz?

Pred divákom sa rozvíja obraz výnimočného priateľstva – takého, ktoré chápe každú sarkastickú narážku a dokáže stáť pevne po boku, poskytujúc nepretržitú podporu. Ich trefne vystavané dialógy a presne načasované reakcie pôsobia tak autenticky, že ich pravdivosť môže prameniť iba z dlhoročnej, skúškami preverenej blízkosti.

Neskôr príbeh skáče späť do minulosti, do čias spoločného postgraduálneho štúdia. Zatiaľ čo Lydie zápasí so svojou dizertačnou prácou, Agnesina výnimočnosť neuniká pozornosti spolužiakov, ani profesora Deckera. Ten ju pre zmenu plánov pozýva na konzultáciu k sebe domov. Topánky sa vyzujú, dvere sa zatvoria – potom nám zostáva len čakať.

Sled kapitol môže spočiatku pôsobiť trochu zmätočne, pretože príbeh nie je rozprávaný lineárne. Tvorcovia sa najprv zameriavajú na vzťah medzi Agnes a Lydie, akoby traumatická udalosť ani nemala byť kľúčovým momentom. Ide však o premyslený filmársky zámer, ktorý odzrkadľuje neschopnosť jasne oddeliť čas „pred“ a „po“ traume. Aké bolo žiť predtým? A ako dlho bude život vyzerať ako teraz?

Pred divákom sa rozvíja obraz výnimočného priateľstva – takého, ktoré chápe každú sarkastickú narážku a dokáže stáť pevne po boku, poskytujúc nepretržitú podporu. Ich trefne vystavané dialógy a presne načasované reakcie pôsobia tak autenticky, že ich pravdivosť môže prameniť iba z dlhoročnej, skúškami preverenej blízkosti.

Neskôr príbeh skáče späť do minulosti, do čias spoločného postgraduálneho štúdia. Zatiaľ čo Lydie zápasí so svojou dizertačnou prácou, Agnesina výnimočnosť neuniká pozornosti spolužiakov, ani profesora Deckera. Ten ju pre zmenu plánov pozýva na konzultáciu k sebe domov. Topánky sa vyzujú, dvere sa zatvoria – potom nám zostáva len čakať.

Zlé veci sa dejú, no život ide ďalej, aspoň pre všetkých okolo vás

Zlé veci sa dejú, no život ide ďalej, aspoň pre všetkých okolo vás

Victor nezobrazuje sexuálne zneužitie priamo, namiesto explicitných scén ho sprostredkúva cez sériu sugestívnych obrazov – pohľad na konkrétny dom, neobuté topánky a mučivo tichá cesta domov. Až tam, počas dlhej spovede najlepšej priateľke, sa pomaly dozvedáme, čo sa v skutočnosti stalo. Takto zvolená forma nielenže dodáva deju imaginatívne napätie, ale pôsobí zvláštne ľudsky a bez prílišnej drastickosti, ktorá má u iných tvorcov rozličný účel. „Chcela som dať ľuďom možnosť pochopiť, že sa deje niečo devastujúce, bez toho, aby to museli vidieť,“ vysvetľuje Victor pre kanál Oscars.

Agnes začne spochybňovať všetko, čo k udalosti viedlo, vrátane seba, svojich rozhodnutí a schopností. Ocitá sa na neistej pôde, ktorú nedokáže racionálne upevniť. Nehľadá povinnú cestu k spravodlivosti, ani vynútený happy end – namiesto toho sa usiluje vyrovnať s udalosťami po svojom a pokračovať v živote, aj keď bolesť z neho možno nikdy celkom neodíde. Napriek tomu, ako veľmi sa snaží, telo jej občas hovorí, že to, čo sa stalo, bolo viac než zlé. Balansuje medzi úzkostlivými záchvatmi na verejnosti a tichými, osamelými nocami v súkromí. Absurdnosť situácií sa ešte len vyhrocuje s necitlivosťou ošetrujúceho lekára a falošným záujmom univerzitných pracovníčiek.

Victor nezobrazuje sexuálne zneužitie priamo, namiesto explicitných scén ho sprostredkúva cez sériu sugestívnych obrazov – pohľad na konkrétny dom, neobuté topánky a mučivo tichá cesta domov. Až tam, počas dlhej spovede najlepšej priateľke, sa pomaly dozvedáme, čo sa v skutočnosti stalo. Takto zvolená forma nielenže dodáva deju imaginatívne napätie, ale pôsobí zvláštne ľudsky a bez prílišnej drastickosti, ktorá má u iných tvorcov rozličný účel. „Chcela som dať ľuďom možnosť pochopiť, že sa deje niečo devastujúce, bez toho, aby to museli vidieť,“ vysvetľuje Victor pre kanál Oscars.

Agnes začne spochybňovať všetko, čo k udalosti viedlo, vrátane seba, svojich rozhodnutí a schopností. Ocitá sa na neistej pôde, ktorú nedokáže racionálne upevniť. Nehľadá povinnú cestu k spravodlivosti, ani vynútený happy end – namiesto toho sa usiluje vyrovnať s udalosťami po svojom a pokračovať v živote, aj keď bolesť z neho možno nikdy celkom neodíde. Napriek tomu, ako veľmi sa snaží, telo jej občas hovorí, že to, čo sa stalo, bolo viac než zlé. Balansuje medzi úzkostlivými záchvatmi na verejnosti a tichými, osamelými nocami v súkromí. Absurdnosť situácií sa ešte len vyhrocuje s necitlivosťou ošetrujúceho lekára a falošným záujmom univerzitných pracovníčiek.

Dokáže humor liečiť?

Dokáže humor liečiť?

Bohatosť filmu sa odráža aj vo výrazných vedľajších postavách – nenápadnom susedovi Gavinovi, s ktorým sa Agnes snaží znovu nájsť stratenú intimitu, či závistlivej kolegyni Natashe, ktorá je často dôvodom toho najúprimnejšieho smiechu v kinosále. 

Z odľahčenej komédie sa po traumatickej zápletke stáva snímka nového charakteru. Zachováva si však svoje charakteristické prvky do poslednej scény. Mohli by sme si myslieť, že režisérka sa pohybuje po veľmi tenkom ľade pri využívaní neostýchavých dialógov v kombinácii s bolestivou témou. Výsledok však pôsobí opačne. Majstrovsky čaruje s odvážnou komikou, ktorá namiesto trpkosti zanecháva určitý pocit hrejivosti a upokojenia. Akoby sa s nádychom vtipu hovorilo o veciach ľahšie. 

Traumatický čin film nikdy nezjednodušuje, ale dodáva hlavnej protagonistke ľahkosť, ktorú potrebuje cítiť najmä v tých najtemnejších chvíľach. Niekedy sú jednoducho potrebné chvíle s jemnosťou mačacieho dotyku, dobrým sendvičom alebo útulnosťou neplánovaných ľudských stretnutí.

Sorry, Baby je skutočným spojencom pre všetkých, ktorí práve nemajú nablízku svoju Lydie. Je to pohladenie v okamihoch, keď sa dejú zlé veci – a ony sa občas dejú, pretože tak to už vo svete býva. Agnes v nekonečnom čakaní na úľavu nachádza niečo, čo jej už nik nevezme. V realite občas tak prázdnej a zničujúcej dokáže cítiť s ostatnými.

Bohatosť filmu sa odráža aj vo výrazných vedľajších postavách – nenápadnom susedovi Gavinovi, s ktorým sa Agnes snaží znovu nájsť stratenú intimitu, či závistlivej kolegyni Natashe, ktorá je často dôvodom toho najúprimnejšieho smiechu v kinosále. 

Z odľahčenej komédie sa po traumatickej zápletke stáva snímka nového charakteru. Zachováva si však svoje charakteristické prvky do poslednej scény. Mohli by sme si myslieť, že režisérka sa pohybuje po veľmi tenkom ľade pri využívaní neostýchavých dialógov v kombinácii s bolestivou témou. Výsledok však pôsobí opačne. Majstrovsky čaruje s odvážnou komikou, ktorá namiesto trpkosti zanecháva určitý pocit hrejivosti a upokojenia. Akoby sa s nádychom vtipu hovorilo o veciach ľahšie. 

Traumatický čin film nikdy nezjednodušuje, ale dodáva hlavnej protagonistke ľahkosť, ktorú potrebuje cítiť najmä v tých najtemnejších chvíľach. Niekedy sú jednoducho potrebné chvíle s jemnosťou mačacieho dotyku, dobrým sendvičom alebo útulnosťou neplánovaných ľudských stretnutí.

Sorry, Baby je skutočným spojencom pre všetkých, ktorí práve nemajú nablízku svoju Lydie. Je to pohladenie v okamihoch, keď sa dejú zlé veci – a ony sa občas dejú, pretože tak to už vo svete býva. Agnes v nekonečnom čakaní na úľavu nachádza niečo, čo jej už nik nevezme. V realite občas tak prázdnej a zničujúcej dokáže cítiť s ostatnými.

Tematicky blízka Venuša v retrográde

Tematicky blízka Venuša v retrográde

V rámci podpory krátkometrážnej tvorby a tematickej blízkosti sa film Sorry, Baby v slovenských kinách premieta spolu s krátkou snímkou Venuša v retrográde režisérky Štefánie Lovasovej. Tá prináša mimoriadne aktuálnu tému alkoholizmu, no rozpráva o nej jazykom mladej generácie. Režisérka sa citlivo ponára do tém závislosti, rodinnej traumy a neviditeľných emocionálnych odstupov. 

Príbeh sa odvíja prostredníctvom videozáznamu, ktorý si nakrúcajú dve sestry – ich hra pred kamerou slúži zároveň ako útočisko pred nepriaznivou realitou. Digitálne zariadenie tu nadobúda rozmanité funkcie: stáva sa ochranou, úkrytom aj archívom osobných spomienok, ktoré odzrkadľujú rodinné prostredie. 

Lovasovej režijný štýl pôsobí hravo, a pritom presne – spája roviny detského digitálneho útočiska a dospelého alkoholového opojenia. Tieto obrazy by mohli pôsobiť zraňujúco, no v Lovasovej podaní sú naplnené láskavosťou, ktorá im dodáva nečakanú jemnosť.

V rámci podpory krátkometrážnej tvorby a tematickej blízkosti sa film Sorry, Baby v slovenských kinách premieta spolu s krátkou snímkou Venuša v retrográde režisérky Štefánie Lovasovej. Tá prináša mimoriadne aktuálnu tému alkoholizmu, no rozpráva o nej jazykom mladej generácie. Režisérka sa citlivo ponára do tém závislosti, rodinnej traumy a neviditeľných emocionálnych odstupov. 

Príbeh sa odvíja prostredníctvom videozáznamu, ktorý si nakrúcajú dve sestry – ich hra pred kamerou slúži zároveň ako útočisko pred nepriaznivou realitou. Digitálne zariadenie tu nadobúda rozmanité funkcie: stáva sa ochranou, úkrytom aj archívom osobných spomienok, ktoré odzrkadľujú rodinné prostredie. 

Lovasovej režijný štýl pôsobí hravo, a pritom presne – spája roviny detského digitálneho útočiska a dospelého alkoholového opojenia. Tieto obrazy by mohli pôsobiť zraňujúco, no v Lovasovej podaní sú naplnené láskavosťou, ktorá im dodáva nečakanú jemnosť.