Chaos, bezmoc a revolta v rýmoch: Tri filmy, ktoré v minulom roku zarezonovali

Nečakajte príliš od konca sveta –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ život vo východnej Európe po konci histórie

Nečakajte príliš od konca sveta –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ život vo východnej Európe po konci histórie

V multižánrovom satirickom snímku Nečakajte príliš od konca sveta (2023), ktorý je k dispozícií na platformách MUBI a MAX, sa ako diváci prenášame do dopravne prehustenej Bukurešti. Značnú časť filmu trávime v aute multitaskujúcej hlavnej hrdinky, ktorá fičí na káve a redbulloch. Zanedbáva svoj osobný život pre ubíjajúcu prácu asistentky produkcie, v ktorej pripravuje rozhovory v rámci propagačného videa o ochrane pri práci.

Angela jazdí z miesta na miesto, aby vyzdvihla objektívy a nadriadených z letiska, pričom zároveň čelí vlastným problémom s byrokratickými procesmi –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ developeri zaberajú územie cintorína, kde boli nedávno pochovaní jej starí rodičia. S vypätou situáciou sa vysporiadava svojsky –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ na TikTok točí obscénne videá, kde si nasádza filter Andrewa Tatea a ako sama vraví, spoločnosť kritizuje karikatúrou vystupňovanou do extrému. 

Režisér filmu Radu Jude vychádza z rumunskej novej vlny –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ prúdu, ktorý konfrontuje sociálne problémy Rumunska, no v jeho posledných počinoch nachádzame posun k postmoderným prístupom, čo dokladá aj formálne a obsahové prepojenie s filmom z roku 1981 –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ Angela Goes On. Roviny filmov spolu voľne komunikujú až ústia do kontaktu, keď sa hlavné postavy oboch filmov (mladšia asistentka produkcie Angela a bývalá taxikárka Angela v staršom veku), ocitnú pri rozhovore so synom staršej Angely, ktorý sa uchádza o úlohu v propagačnom videu. 

Film vo filme tak vnútorne polemizuje s dobovou zasadenosťou postáv, reflektuje na Ceaușescov autoritársky režim a poukazuje na to, že isté problémy, napríklad rodovo zakorenené predsudky voči ženám,  trvajú „som si istý, že ak si dáš trochu make-upu, budeš vyzerať ako lady“, iné sú zas každodennou témou generácie, ktorá pre svoje deti nemá takmer žiadne sociálne istoty. 

Syn staršej Angely však dostane šancu privyrobiť si tým, že na videu rozpovie sled udalostí, ktoré viedli k jeho pracovnému úrazu. Tento sled sa však behom natáčania rapídne prevracia – premázava sa z neho zodpovednosť firmy za zanedbávanie pracovných podmienok, ideologický rozmer ovplyvňujúci jej pozíciu na trhu, ale aj samotná matéria – zábrana, ktorá v prípade hrá výraznú úlohu, je odstránená zo zorného poľa kamery. 

Pachuť eskalujúcej situácie dokresľuje niekto zo štábu, keď na sťažnosť rodiny pre úmornosť procesu otvára tému povahy dokumentárneho filmu ako takého. Odkazuje nás k prvému dokumentu bratov Lumièreovcov⁠⁠⁠⁠⁠ Robotníci odchádzajúci z Lumièrovej továrne z roku 1895. Nie je náhoda, že film sníma ich rodinnú firmu a scéna sa točila na viackrát –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ dokumentárny film skutočnosť nezrkadlí, ale dopomáha k lepšej reklame, s ktorou je už od počiatku spätý.

V multižánrovom satirickom snímku Nečakajte príliš od konca sveta (2023), ktorý je k dispozícií na platformách MUBI a MAX, sa ako diváci prenášame do dopravne prehustenej Bukurešti. Značnú časť filmu trávime v aute multitaskujúcej hlavnej hrdinky, ktorá fičí na káve a redbulloch. Zanedbáva svoj osobný život pre ubíjajúcu prácu asistentky produkcie, v ktorej pripravuje rozhovory v rámci propagačného videa o ochrane pri práci.

Angela jazdí z miesta na miesto, aby vyzdvihla objektívy a nadriadených z letiska, pričom zároveň čelí vlastným problémom s byrokratickými procesmi –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ developeri zaberajú územie cintorína, kde boli nedávno pochovaní jej starí rodičia. S vypätou situáciou sa vysporiadava svojsky –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ na TikTok točí obscénne videá, kde si nasádza filter Andrewa Tatea a ako sama vraví, spoločnosť kritizuje karikatúrou vystupňovanou do extrému. 

Režisér filmu Radu Jude vychádza z rumunskej novej vlny –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ prúdu, ktorý konfrontuje sociálne problémy Rumunska, no v jeho posledných počinoch nachádzame posun k postmoderným prístupom, čo dokladá aj formálne a obsahové prepojenie s filmom z roku 1981 –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ Angela Goes On. Roviny filmov spolu voľne komunikujú až ústia do kontaktu, keď sa hlavné postavy oboch filmov (mladšia asistentka produkcie Angela a bývalá taxikárka Angela v staršom veku), ocitnú pri rozhovore so synom staršej Angely, ktorý sa uchádza o úlohu v propagačnom videu. 

Film vo filme tak vnútorne polemizuje s dobovou zasadenosťou postáv, reflektuje na Ceaușescov autoritársky režim a poukazuje na to, že isté problémy, napríklad rodovo zakorenené predsudky voči ženám,  trvajú „som si istý, že ak si dáš trochu make-upu, budeš vyzerať ako lady“, iné sú zas každodennou témou generácie, ktorá pre svoje deti nemá takmer žiadne sociálne istoty. 

Syn staršej Angely však dostane šancu privyrobiť si tým, že na videu rozpovie sled udalostí, ktoré viedli k jeho pracovnému úrazu. Tento sled sa však behom natáčania rapídne prevracia – premázava sa z neho zodpovednosť firmy za zanedbávanie pracovných podmienok, ideologický rozmer ovplyvňujúci jej pozíciu na trhu, ale aj samotná matéria – zábrana, ktorá v prípade hrá výraznú úlohu, je odstránená zo zorného poľa kamery. 

Pachuť eskalujúcej situácie dokresľuje niekto zo štábu, keď na sťažnosť rodiny pre úmornosť procesu otvára tému povahy dokumentárneho filmu ako takého. Odkazuje nás k prvému dokumentu bratov Lumièreovcov⁠⁠⁠⁠⁠ Robotníci odchádzajúci z Lumièrovej továrne z roku 1895. Nie je náhoda, že film sníma ich rodinnú firmu a scéna sa točila na viackrát –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ dokumentárny film skutočnosť nezrkadlí, ale dopomáha k lepšej reklame, s ktorou je už od počiatku spätý.

Hranice Evropy – neviditeľná práca znevýhodnených

Hranice Evropy – neviditeľná práca znevýhodnených

Za reportážnym počinom Hranice Evropy (2024), ktorý môžete vidieť na streamovacej platforme DAFilms, stojí česká novinárka a režisérka Apolena Rychlíková a investigatívna novinárka Alarmu Saša Uhlová. Saša si v ňom nasadzuje okuliare so skrytou kamerou, necháva doma svojich blízkych a osobné starosti, aby zmapovala situáciu pracovníkov a pracovníčok v troch rôznych prekarizovaných odvetviach – poľnohospodárstve v Nemecku, hotelierstve v Škótsku a starostlivosti o seniorov vo Francúzsku.

Na rôznych lokalitách sa tak stretávame s komplikovanými príbehmi ľudí, ktorí za prácou cestujú za hranice. V ich príbehoch sa odráža zložitá problematika systémovej nerovnosti a trhlín v oblasti pracovnej a azylovej legislatívy, no zároveň film osvetľuje psychologickú dimenziu ľudí, ktorí v týchto prácach zostávajú, aj keď všetko nasvedčuje tomu, že by mali odísť. 

Film tak problematizuje všeobecnú tendenciu hádzať vinu na jednotlivcov miesto snahy o pochopenie štrukturálnych problémov, ktoré im možnosti životných zmien značne obmedzujú. Za zmienku stojí najmä tretia časť z Marseille, ktorá mapuje segment starostlivosti o seniorov, pričom odhaľuje hrubý kontrast nehumánneho systému s emocionálnou angažovanosťou opatrovateliek. 

Údernosť spovedí posilňuje Sašin empatický prístup a osobný záujem, ktorý vyžaruje zo spôsobu, akým vedie rozhovory. Pridanou hodnotou filmu sú jej vlastné poznámky, postrehy a emócie, ktoré prežíva počas dlhých pracovných zmien. Verím, že sa nájdu diváci a diváčky, ktorí a ktoré by od dokumentu čakali, že sa bude sústrediť výhradne na svoju tému, v dôsledku čoho sa im tento aspekt môže zdať rušivý. Z môjho pohľadu je to práve niečo, čo dokumentu pomáha, je to istá priznaná sprostredkovanosť, ktorá zároveň umožňuje nahliadnuť do toho, čo práca investigatívnej novinárky obnáša.

Za reportážnym počinom Hranice Evropy (2024), ktorý môžete vidieť na streamovacej platforme DAFilms, stojí česká novinárka a režisérka Apolena Rychlíková a investigatívna novinárka Alarmu Saša Uhlová. Saša si v ňom nasadzuje okuliare so skrytou kamerou, necháva doma svojich blízkych a osobné starosti, aby zmapovala situáciu pracovníkov a pracovníčok v troch rôznych prekarizovaných odvetviach – poľnohospodárstve v Nemecku, hotelierstve v Škótsku a starostlivosti o seniorov vo Francúzsku.

Na rôznych lokalitách sa tak stretávame s komplikovanými príbehmi ľudí, ktorí za prácou cestujú za hranice. V ich príbehoch sa odráža zložitá problematika systémovej nerovnosti a trhlín v oblasti pracovnej a azylovej legislatívy, no zároveň film osvetľuje psychologickú dimenziu ľudí, ktorí v týchto prácach zostávajú, aj keď všetko nasvedčuje tomu, že by mali odísť. 

Film tak problematizuje všeobecnú tendenciu hádzať vinu na jednotlivcov miesto snahy o pochopenie štrukturálnych problémov, ktoré im možnosti životných zmien značne obmedzujú. Za zmienku stojí najmä tretia časť z Marseille, ktorá mapuje segment starostlivosti o seniorov, pričom odhaľuje hrubý kontrast nehumánneho systému s emocionálnou angažovanosťou opatrovateliek. 

Údernosť spovedí posilňuje Sašin empatický prístup a osobný záujem, ktorý vyžaruje zo spôsobu, akým vedie rozhovory. Pridanou hodnotou filmu sú jej vlastné poznámky, postrehy a emócie, ktoré prežíva počas dlhých pracovných zmien. Verím, že sa nájdu diváci a diváčky, ktorí a ktoré by od dokumentu čakali, že sa bude sústrediť výhradne na svoju tému, v dôsledku čoho sa im tento aspekt môže zdať rušivý. Z môjho pohľadu je to práve niečo, čo dokumentu pomáha, je to istá priznaná sprostredkovanosť, ktorá zároveň umožňuje nahliadnuť do toho, čo práca investigatívnej novinárky obnáša.

Kneecap – rap a politika

Kneecap – rap a politika

Trojicu filmov zameraných na prácu so systémovými nespravodlivosťami uzatvára svieži a revoltujúci počin Kneecap (2024), ktorý rovnako môžete vidieť na platforme DAFilms. Dej sleduje okolnosti vedúce k vzniku rapového tria, ktoré sa preslávilo svojim unikátnym rapovaním v írčine. Film môžeme čítať dvojako: na jednej strane ho môžeme vnímať ako hudobný životopis hudobnej skupiny z Belfastu, na druhej strane ako politický film s jasne vyjadreným postojom voči dôsledkom historických konfliktov spojených s komplikovanou históriou britského osídľovania Severného Írska.

Hudobný biopic nás vyzýva doplniť si poznatky o dôsledkoch procesu, ktorý stále ovplyvňuje životy ľudí v regióne – od dlhoročných etnicko-náboženských konfliktov až po násilný rozkol medzi republikánmi a unionistmi, známy ako The Troubles (1968 – 1998). Historické udalosti sa v príbehu premietajú do postavy otca protagonistu – revolucionára, ktorý predstieral svoju smrť, aby unikol britským úradom. Po rokoch skrývania sa vracia do života syna Naoisa, čím opätovne oživuje rodinné traumy a jazvy politického konfliktu, ktorý dodnes rozdeľuje írsku spoločnosť.

Kneecap je politickým filmom, ako už naznačuje samotný názov skupiny („kneecapping“ bola forma trestu, v ktorom sa obeť postrelila do kolena), no nechýba mu ani poriadna dávka drzého a autentického humoru. Experimentuje s integrovaním textu i animácie, ktorá je obzvlášť efektívna pri znázornení nečakaných účinkov drog. 

Mimo politického presahu príbeh ponúka otvorený pohľad na problémy spojené s dospievaním, potýka sa s prázdnotou, nudou či túžbou po extréme, ktorá by prebila potláčané emócie. Nakoniec je to práve hudba a prepájanie sa s ľuďmi, čo prebúdza davy. Túžba po zachovaní írskej kultúry je tu manifestovaná do rapových pesničiek hovoriacich o každodennosti írskej mládeže a my sledujeme, ako sa jej frustrácia zo systému transformuje do uvoľňujúcej kreativity.

Trojicu filmov zameraných na prácu so systémovými nespravodlivosťami uzatvára svieži a revoltujúci počin Kneecap (2024), ktorý rovnako môžete vidieť na platforme DAFilms. Dej sleduje okolnosti vedúce k vzniku rapového tria, ktoré sa preslávilo svojim unikátnym rapovaním v írčine. Film môžeme čítať dvojako: na jednej strane ho môžeme vnímať ako hudobný životopis hudobnej skupiny z Belfastu, na druhej strane ako politický film s jasne vyjadreným postojom voči dôsledkom historických konfliktov spojených s komplikovanou históriou britského osídľovania Severného Írska.

Hudobný biopic nás vyzýva doplniť si poznatky o dôsledkoch procesu, ktorý stále ovplyvňuje životy ľudí v regióne – od dlhoročných etnicko-náboženských konfliktov až po násilný rozkol medzi republikánmi a unionistmi, známy ako The Troubles (1968 – 1998). Historické udalosti sa v príbehu premietajú do postavy otca protagonistu – revolucionára, ktorý predstieral svoju smrť, aby unikol britským úradom. Po rokoch skrývania sa vracia do života syna Naoisa, čím opätovne oživuje rodinné traumy a jazvy politického konfliktu, ktorý dodnes rozdeľuje írsku spoločnosť.

Kneecap je politickým filmom, ako už naznačuje samotný názov skupiny („kneecapping“ bola forma trestu, v ktorom sa obeť postrelila do kolena), no nechýba mu ani poriadna dávka drzého a autentického humoru. Experimentuje s integrovaním textu i animácie, ktorá je obzvlášť efektívna pri znázornení nečakaných účinkov drog. 

Mimo politického presahu príbeh ponúka otvorený pohľad na problémy spojené s dospievaním, potýka sa s prázdnotou, nudou či túžbou po extréme, ktorá by prebila potláčané emócie. Nakoniec je to práve hudba a prepájanie sa s ľuďmi, čo prebúdza davy. Túžba po zachovaní írskej kultúry je tu manifestovaná do rapových pesničiek hovoriacich o každodennosti írskej mládeže a my sledujeme, ako sa jej frustrácia zo systému transformuje do uvoľňujúcej kreativity.

Nečakajte príliš od konca sveta –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ život vo východnej Európe po konci histórie

Nečakajte príliš od konca sveta –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ život vo východnej Európe po konci histórie

V multižánrovom satirickom snímku Nečakajte príliš od konca sveta (2023), ktorý je k dispozícií na platformách MUBI a MAX, sa ako diváci prenášame do dopravne prehustenej Bukurešti. Značnú časť filmu trávime v aute multitaskujúcej hlavnej hrdinky, ktorá fičí na káve a redbulloch. Zanedbáva svoj osobný život pre ubíjajúcu prácu asistentky produkcie, v ktorej pripravuje rozhovory v rámci propagačného videa o ochrane pri práci.

Angela jazdí z miesta na miesto, aby vyzdvihla objektívy a nadriadených z letiska, pričom zároveň čelí vlastným problémom s byrokratickými procesmi –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ developeri zaberajú územie cintorína, kde boli nedávno pochovaní jej starí rodičia. S vypätou situáciou sa vysporiadava svojsky –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ na TikTok točí obscénne videá, kde si nasádza filter Andrewa Tatea a ako sama vraví, spoločnosť kritizuje karikatúrou vystupňovanou do extrému. 

Režisér filmu Radu Jude vychádza z rumunskej novej vlny –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ prúdu, ktorý konfrontuje sociálne problémy Rumunska, no v jeho posledných počinoch nachádzame posun k postmoderným prístupom, čo dokladá aj formálne a obsahové prepojenie s filmom z roku 1981 –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ Angela Goes On. Roviny filmov spolu voľne komunikujú až ústia do kontaktu, keď sa hlavné postavy oboch filmov (mladšia asistentka produkcie Angela a bývalá taxikárka Angela v staršom veku), ocitnú pri rozhovore so synom staršej Angely, ktorý sa uchádza o úlohu v propagačnom videu. 

Film vo filme tak vnútorne polemizuje s dobovou zasadenosťou postáv, reflektuje na Ceaușescov autoritársky režim a poukazuje na to, že isté problémy, napríklad rodovo zakorenené predsudky voči ženám,  trvajú „som si istý, že ak si dáš trochu make-upu, budeš vyzerať ako lady“, iné sú zas každodennou témou generácie, ktorá pre svoje deti nemá takmer žiadne sociálne istoty. 

Syn staršej Angely však dostane šancu privyrobiť si tým, že na videu rozpovie sled udalostí, ktoré viedli k jeho pracovnému úrazu. Tento sled sa však behom natáčania rapídne prevracia – premázava sa z neho zodpovednosť firmy za zanedbávanie pracovných podmienok, ideologický rozmer ovplyvňujúci jej pozíciu na trhu, ale aj samotná matéria – zábrana, ktorá v prípade hrá výraznú úlohu, je odstránená zo zorného poľa kamery. 

Pachuť eskalujúcej situácie dokresľuje niekto zo štábu, keď na sťažnosť rodiny pre úmornosť procesu otvára tému povahy dokumentárneho filmu ako takého. Odkazuje nás k prvému dokumentu bratov Lumièreovcov⁠⁠⁠⁠⁠ Robotníci odchádzajúci z Lumièrovej továrne z roku 1895. Nie je náhoda, že film sníma ich rodinnú firmu a scéna sa točila na viackrát –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ dokumentárny film skutočnosť nezrkadlí, ale dopomáha k lepšej reklame, s ktorou je už od počiatku spätý.

V multižánrovom satirickom snímku Nečakajte príliš od konca sveta (2023), ktorý je k dispozícií na platformách MUBI a MAX, sa ako diváci prenášame do dopravne prehustenej Bukurešti. Značnú časť filmu trávime v aute multitaskujúcej hlavnej hrdinky, ktorá fičí na káve a redbulloch. Zanedbáva svoj osobný život pre ubíjajúcu prácu asistentky produkcie, v ktorej pripravuje rozhovory v rámci propagačného videa o ochrane pri práci.

Angela jazdí z miesta na miesto, aby vyzdvihla objektívy a nadriadených z letiska, pričom zároveň čelí vlastným problémom s byrokratickými procesmi –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ developeri zaberajú územie cintorína, kde boli nedávno pochovaní jej starí rodičia. S vypätou situáciou sa vysporiadava svojsky –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ na TikTok točí obscénne videá, kde si nasádza filter Andrewa Tatea a ako sama vraví, spoločnosť kritizuje karikatúrou vystupňovanou do extrému. 

Režisér filmu Radu Jude vychádza z rumunskej novej vlny –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ prúdu, ktorý konfrontuje sociálne problémy Rumunska, no v jeho posledných počinoch nachádzame posun k postmoderným prístupom, čo dokladá aj formálne a obsahové prepojenie s filmom z roku 1981 –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ Angela Goes On. Roviny filmov spolu voľne komunikujú až ústia do kontaktu, keď sa hlavné postavy oboch filmov (mladšia asistentka produkcie Angela a bývalá taxikárka Angela v staršom veku), ocitnú pri rozhovore so synom staršej Angely, ktorý sa uchádza o úlohu v propagačnom videu. 

Film vo filme tak vnútorne polemizuje s dobovou zasadenosťou postáv, reflektuje na Ceaușescov autoritársky režim a poukazuje na to, že isté problémy, napríklad rodovo zakorenené predsudky voči ženám,  trvajú „som si istý, že ak si dáš trochu make-upu, budeš vyzerať ako lady“, iné sú zas každodennou témou generácie, ktorá pre svoje deti nemá takmer žiadne sociálne istoty. 

Syn staršej Angely však dostane šancu privyrobiť si tým, že na videu rozpovie sled udalostí, ktoré viedli k jeho pracovnému úrazu. Tento sled sa však behom natáčania rapídne prevracia – premázava sa z neho zodpovednosť firmy za zanedbávanie pracovných podmienok, ideologický rozmer ovplyvňujúci jej pozíciu na trhu, ale aj samotná matéria – zábrana, ktorá v prípade hrá výraznú úlohu, je odstránená zo zorného poľa kamery. 

Pachuť eskalujúcej situácie dokresľuje niekto zo štábu, keď na sťažnosť rodiny pre úmornosť procesu otvára tému povahy dokumentárneho filmu ako takého. Odkazuje nás k prvému dokumentu bratov Lumièreovcov⁠⁠⁠⁠⁠ Robotníci odchádzajúci z Lumièrovej továrne z roku 1895. Nie je náhoda, že film sníma ich rodinnú firmu a scéna sa točila na viackrát –⁠⁠⁠⁠⁠⁠ dokumentárny film skutočnosť nezrkadlí, ale dopomáha k lepšej reklame, s ktorou je už od počiatku spätý.

Hranice Evropy – neviditeľná práca znevýhodnených

Hranice Evropy – neviditeľná práca znevýhodnených

Za reportážnym počinom Hranice Evropy (2024), ktorý môžete vidieť na streamovacej platforme DAFilms, stojí česká novinárka a režisérka Apolena Rychlíková a investigatívna novinárka Alarmu Saša Uhlová. Saša si v ňom nasadzuje okuliare so skrytou kamerou, necháva doma svojich blízkych a osobné starosti, aby zmapovala situáciu pracovníkov a pracovníčok v troch rôznych prekarizovaných odvetviach – poľnohospodárstve v Nemecku, hotelierstve v Škótsku a starostlivosti o seniorov vo Francúzsku.

Na rôznych lokalitách sa tak stretávame s komplikovanými príbehmi ľudí, ktorí za prácou cestujú za hranice. V ich príbehoch sa odráža zložitá problematika systémovej nerovnosti a trhlín v oblasti pracovnej a azylovej legislatívy, no zároveň film osvetľuje psychologickú dimenziu ľudí, ktorí v týchto prácach zostávajú, aj keď všetko nasvedčuje tomu, že by mali odísť. 

Film tak problematizuje všeobecnú tendenciu hádzať vinu na jednotlivcov miesto snahy o pochopenie štrukturálnych problémov, ktoré im možnosti životných zmien značne obmedzujú. Za zmienku stojí najmä tretia časť z Marseille, ktorá mapuje segment starostlivosti o seniorov, pričom odhaľuje hrubý kontrast nehumánneho systému s emocionálnou angažovanosťou opatrovateliek. 

Údernosť spovedí posilňuje Sašin empatický prístup a osobný záujem, ktorý vyžaruje zo spôsobu, akým vedie rozhovory. Pridanou hodnotou filmu sú jej vlastné poznámky, postrehy a emócie, ktoré prežíva počas dlhých pracovných zmien. Verím, že sa nájdu diváci a diváčky, ktorí a ktoré by od dokumentu čakali, že sa bude sústrediť výhradne na svoju tému, v dôsledku čoho sa im tento aspekt môže zdať rušivý. Z môjho pohľadu je to práve niečo, čo dokumentu pomáha, je to istá priznaná sprostredkovanosť, ktorá zároveň umožňuje nahliadnuť do toho, čo práca investigatívnej novinárky obnáša.

Za reportážnym počinom Hranice Evropy (2024), ktorý môžete vidieť na streamovacej platforme DAFilms, stojí česká novinárka a režisérka Apolena Rychlíková a investigatívna novinárka Alarmu Saša Uhlová. Saša si v ňom nasadzuje okuliare so skrytou kamerou, necháva doma svojich blízkych a osobné starosti, aby zmapovala situáciu pracovníkov a pracovníčok v troch rôznych prekarizovaných odvetviach – poľnohospodárstve v Nemecku, hotelierstve v Škótsku a starostlivosti o seniorov vo Francúzsku.

Na rôznych lokalitách sa tak stretávame s komplikovanými príbehmi ľudí, ktorí za prácou cestujú za hranice. V ich príbehoch sa odráža zložitá problematika systémovej nerovnosti a trhlín v oblasti pracovnej a azylovej legislatívy, no zároveň film osvetľuje psychologickú dimenziu ľudí, ktorí v týchto prácach zostávajú, aj keď všetko nasvedčuje tomu, že by mali odísť. 

Film tak problematizuje všeobecnú tendenciu hádzať vinu na jednotlivcov miesto snahy o pochopenie štrukturálnych problémov, ktoré im možnosti životných zmien značne obmedzujú. Za zmienku stojí najmä tretia časť z Marseille, ktorá mapuje segment starostlivosti o seniorov, pričom odhaľuje hrubý kontrast nehumánneho systému s emocionálnou angažovanosťou opatrovateliek. 

Údernosť spovedí posilňuje Sašin empatický prístup a osobný záujem, ktorý vyžaruje zo spôsobu, akým vedie rozhovory. Pridanou hodnotou filmu sú jej vlastné poznámky, postrehy a emócie, ktoré prežíva počas dlhých pracovných zmien. Verím, že sa nájdu diváci a diváčky, ktorí a ktoré by od dokumentu čakali, že sa bude sústrediť výhradne na svoju tému, v dôsledku čoho sa im tento aspekt môže zdať rušivý. Z môjho pohľadu je to práve niečo, čo dokumentu pomáha, je to istá priznaná sprostredkovanosť, ktorá zároveň umožňuje nahliadnuť do toho, čo práca investigatívnej novinárky obnáša.

Kneecap – rap a politika

Kneecap – rap a politika

Trojicu filmov zameraných na prácu so systémovými nespravodlivosťami uzatvára svieži a revoltujúci počin Kneecap (2024), ktorý rovnako môžete vidieť na platforme DAFilms. Dej sleduje okolnosti vedúce k vzniku rapového tria, ktoré sa preslávilo svojim unikátnym rapovaním v írčine. Film môžeme čítať dvojako: na jednej strane ho môžeme vnímať ako hudobný životopis hudobnej skupiny z Belfastu, na druhej strane ako politický film s jasne vyjadreným postojom voči dôsledkom historických konfliktov spojených s komplikovanou históriou britského osídľovania Severného Írska.

Hudobný biopic nás vyzýva doplniť si poznatky o dôsledkoch procesu, ktorý stále ovplyvňuje životy ľudí v regióne – od dlhoročných etnicko-náboženských konfliktov až po násilný rozkol medzi republikánmi a unionistmi, známy ako The Troubles (1968 – 1998). Historické udalosti sa v príbehu premietajú do postavy otca protagonistu – revolucionára, ktorý predstieral svoju smrť, aby unikol britským úradom. Po rokoch skrývania sa vracia do života syna Naoisa, čím opätovne oživuje rodinné traumy a jazvy politického konfliktu, ktorý dodnes rozdeľuje írsku spoločnosť.

Kneecap je politickým filmom, ako už naznačuje samotný názov skupiny („kneecapping“ bola forma trestu, v ktorom sa obeť postrelila do kolena), no nechýba mu ani poriadna dávka drzého a autentického humoru. Experimentuje s integrovaním textu i animácie, ktorá je obzvlášť efektívna pri znázornení nečakaných účinkov drog. 

Mimo politického presahu príbeh ponúka otvorený pohľad na problémy spojené s dospievaním, potýka sa s prázdnotou, nudou či túžbou po extréme, ktorá by prebila potláčané emócie. Nakoniec je to práve hudba a prepájanie sa s ľuďmi, čo prebúdza davy. Túžba po zachovaní írskej kultúry je tu manifestovaná do rapových pesničiek hovoriacich o každodennosti írskej mládeže a my sledujeme, ako sa jej frustrácia zo systému transformuje do uvoľňujúcej kreativity.

Trojicu filmov zameraných na prácu so systémovými nespravodlivosťami uzatvára svieži a revoltujúci počin Kneecap (2024), ktorý rovnako môžete vidieť na platforme DAFilms. Dej sleduje okolnosti vedúce k vzniku rapového tria, ktoré sa preslávilo svojim unikátnym rapovaním v írčine. Film môžeme čítať dvojako: na jednej strane ho môžeme vnímať ako hudobný životopis hudobnej skupiny z Belfastu, na druhej strane ako politický film s jasne vyjadreným postojom voči dôsledkom historických konfliktov spojených s komplikovanou históriou britského osídľovania Severného Írska.

Hudobný biopic nás vyzýva doplniť si poznatky o dôsledkoch procesu, ktorý stále ovplyvňuje životy ľudí v regióne – od dlhoročných etnicko-náboženských konfliktov až po násilný rozkol medzi republikánmi a unionistmi, známy ako The Troubles (1968 – 1998). Historické udalosti sa v príbehu premietajú do postavy otca protagonistu – revolucionára, ktorý predstieral svoju smrť, aby unikol britským úradom. Po rokoch skrývania sa vracia do života syna Naoisa, čím opätovne oživuje rodinné traumy a jazvy politického konfliktu, ktorý dodnes rozdeľuje írsku spoločnosť.

Kneecap je politickým filmom, ako už naznačuje samotný názov skupiny („kneecapping“ bola forma trestu, v ktorom sa obeť postrelila do kolena), no nechýba mu ani poriadna dávka drzého a autentického humoru. Experimentuje s integrovaním textu i animácie, ktorá je obzvlášť efektívna pri znázornení nečakaných účinkov drog. 

Mimo politického presahu príbeh ponúka otvorený pohľad na problémy spojené s dospievaním, potýka sa s prázdnotou, nudou či túžbou po extréme, ktorá by prebila potláčané emócie. Nakoniec je to práve hudba a prepájanie sa s ľuďmi, čo prebúdza davy. Túžba po zachovaní írskej kultúry je tu manifestovaná do rapových pesničiek hovoriacich o každodennosti írskej mládeže a my sledujeme, ako sa jej frustrácia zo systému transformuje do uvoľňujúcej kreativity.