Paula Ďurinová: Keď osobný príbeh získava kolektívny hlas

Snímka Neplatené voľno vznikala šesť rokov a svoju definitívnu podobu nadobudla až v strižni. Paula Ďurinová opisuje proces hľadania filmovej formy, ktorá dokázala prekročiť hranice individuálneho príbehu. Film skúma skupinovú dynamiku, telesnosť obrazu a väzby, akými môže intímne zdieľanie súvisieť s politickým a spoločenským kontextom.

Snímka Neplatené voľno vznikala šesť rokov a svoju definitívnu podobu nadobudla až v strižni. Paula Ďurinová opisuje proces hľadania filmovej formy, ktorá dokázala prekročiť hranice individuálneho príbehu. Film skúma skupinovú dynamiku, telesnosť obrazu a väzby, akými môže intímne zdieľanie súvisieť s politickým a spoločenským kontextom.

Ako sa cítiš po premiére?

Ako sa cítiš po premiére?

Cítim sa dobre, myslím si. Film sme dokončili pomerne nedávno, takže som ešte v štádiu, že sa potrebujem vyrovnať s tým, že je v takejto podobe, uzavretý. Vždy je zaujímavé vidieť ho po prvý raz s publikom. Dnes nás čaká diskusia po premietaní a pre mňa je dôležité mať kontakt s divákmi.

Cítim sa dobre, myslím si. Film sme dokončili pomerne nedávno, takže som ešte v štádiu, že sa potrebujem vyrovnať s tým, že je v takejto podobe, uzavretý. Vždy je zaujímavé vidieť ho po prvý raz s publikom. Dnes nás čaká diskusia po premietaní a pre mňa je dôležité mať kontakt s divákmi.

Zaujímalo by ma, ako film vznikal. Vo mne evokoval typ diela, ktoré mohlo vzniknúť v scenári, ale rovnako aj v strižni. Zaujímal by ma teda celý proces – od písania žiadostí o granty až po premiéru.

Zaujímalo by ma, ako film vznikal. Vo mne evokoval typ diela, ktoré mohlo vzniknúť v scenári, ale rovnako aj v strižni. Zaujímal by ma teda celý proces – od písania žiadostí o granty až po premiéru.

Snímka v konečnej podobe vznikla naozaj až v strižni, ale pracovala som na nej veľa rokov. Mala viacero podôb a až časom som zisťovala, v ktorej z nich sa ako režisérka cítim najistejšie, najviac vo svojej koži. Od začiatku som vedela, že tam chcem mať určitú trajektóriu. Od individuálneho príbehu k niečomu kolektívnemu. Postava sa stáva súčasťou širšej kolektívnej skúsenosti či kolektívneho subjektu. Spôsob, ako to dosiahnuť, sa však vyvíjal postupne.

Pre potreby fondov som síce napísala pomerne uzavretý scenár – ten bol aj funkčný, ale v istom bode som mala pocit, že ma trochu odvádza od toho, čo som skutočne chcela robiť. Keď som nevedela, čo točiť, pozrela som sa do scenára, ale nie vždy to bol ten film, ktorý som vnútorne cítila. Vyžadoval prácu s niečím oveľa plynulejším, s atmosférou, s niečím neuchopiteľným, čo sa do scenára nedá úplne preniesť. Minulý rok som sa k projektu vrátila a začala o ňom premýšľať viac vizuálne a strihovo. Základný príbeh som už mala jasný, ale potrebovala som rozpracovať jeho výrazovo-obrazovú rovinu.

Snímka v konečnej podobe vznikla naozaj až v strižni, ale pracovala som na nej veľa rokov. Mala viacero podôb a až časom som zisťovala, v ktorej z nich sa ako režisérka cítim najistejšie, najviac vo svojej koži. Od začiatku som vedela, že tam chcem mať určitú trajektóriu. Od individuálneho príbehu k niečomu kolektívnemu. Postava sa stáva súčasťou širšej kolektívnej skúsenosti či kolektívneho subjektu. Spôsob, ako to dosiahnuť, sa však vyvíjal postupne.

Pre potreby fondov som síce napísala pomerne uzavretý scenár – ten bol aj funkčný, ale v istom bode som mala pocit, že ma trochu odvádza od toho, čo som skutočne chcela robiť. Keď som nevedela, čo točiť, pozrela som sa do scenára, ale nie vždy to bol ten film, ktorý som vnútorne cítila. Vyžadoval prácu s niečím oveľa plynulejším, s atmosférou, s niečím neuchopiteľným, čo sa do scenára nedá úplne preniesť. Minulý rok som sa k projektu vrátila a začala o ňom premýšľať viac vizuálne a strihovo. Základný príbeh som už mala jasný, ale potrebovala som rozpracovať jeho výrazovo-obrazovú rovinu.

Čo pre teba dramaturgicky znamenalo pracovať s found footage, s materiálom, ktorý natočil niekto iný?

Čo pre teba dramaturgicky znamenalo pracovať s found footage, s materiálom, ktorý natočil niekto iný?

Jeden z dôvodov bol, že som chcela pracovať s niečím telesnejším, čo evokuje pamäť. To bola aj jedna z tém filmu – pamäť, skúsenosť s vyhorením, depresiou, úzkosťou. Niečo, čo v nás ostáva, cirkuluje a my nevieme, kedy sa to vráti. Chcela som, aby film obsahoval abstraktný prvok, ktorý sa postupne formuje do konkrétnych tvarov.

Druhý dôvod bol ten, že už takmer dva roky žijem v Berlíne. Každý víkend tam zažívame policajné zásahy voči ľuďom protestujúcim proti genocíde v Gaze. Tieto situácie sa stali súčasťou pamäte mesta, aj pre mňa osobne. Chcela som to do filmu nejako zapracovať – cez emóciu hnevu, ktorá mi pripadala dôležitá.

Vo filme som mohla vytvoriť priestor pre určitý typ utópie. S mojou kamarátkou sme robili rešerše a hľadali zábery z rôznych protestov Hľadali sme chvíle spolupráce, odporu a vytvárania alternatívnych foriem moci.

Jeden z dôvodov bol, že som chcela pracovať s niečím telesnejším, čo evokuje pamäť. To bola aj jedna z tém filmu – pamäť, skúsenosť s vyhorením, depresiou, úzkosťou. Niečo, čo v nás ostáva, cirkuluje a my nevieme, kedy sa to vráti. Chcela som, aby film obsahoval abstraktný prvok, ktorý sa postupne formuje do konkrétnych tvarov.

Druhý dôvod bol ten, že už takmer dva roky žijem v Berlíne. Každý víkend tam zažívame policajné zásahy voči ľuďom protestujúcim proti genocíde v Gaze. Tieto situácie sa stali súčasťou pamäte mesta, aj pre mňa osobne. Chcela som to do filmu nejako zapracovať – cez emóciu hnevu, ktorá mi pripadala dôležitá.

Vo filme som mohla vytvoriť priestor pre určitý typ utópie. S mojou kamarátkou sme robili rešerše a hľadali zábery z rôznych protestov Hľadali sme chvíle spolupráce, odporu a vytvárania alternatívnych foriem moci.

Ako si pristupovala k výberu protagonistiek/ov? Ako ti práve ony/i zapadli do témy?

Ako si pristupovala k výberu protagonistiek/ov? Ako ti práve ony/i zapadli do témy?

Napríklad s protagonistkou Lianou, s ktorou film začína, sme veľmi dobré kamarátky. A tým, že sme spolu pracovali na filme, sa náš vzťah ešte prehĺbil. Jeden večer sme sa začali rozprávať o vyhorení, bola to zvláštna chvíľa, chvíľa trauma bodingu. Presne som vedela, o čom hovorí. Zároveň nás obe zaujímajú štrukturálne a systémové vplyvy, ktoré ovplyvňujú takéto skúsenosti. Nakoniec sme spolu nahrali množstvo rozhovorov. Ale to, čo sa vo filme naozaj objavilo, boli často výpovede, ktoré vznikli úplne spontánne, keď sme len tak sedeli v kuchyni s diktafónom, alebo keď sme si posielali hlasové správy. Chcela som vybrať pasáže, keď človek presne nevedel, ako myšlienky vyjadriť. 

Ďalší protagonisti boli buď moji kamaráti, ktorí vedeli, že na filme pracujem, a cítili potrebu niečo v tom období vyjadriť, alebo to boli ľudia, ktorých sme aktívne oslovili a zapojili do procesu. Skupina ľudí, ktorú vidno vo filme, sa predtým nepoznala. Práve anonymita bola pre mňa zaujímavým prvkom. Môže prispieť k otvorenosti alebo intimite – keď ľudia nepoznajú minulosť toho druhého, jeho životné pozadie. Pracovali sme pritom s konceptom GS (Group Support), kde bola prítomná facilitátorka, ktorá mala v skupine úlohu tichej koordinátorky. Nechceli sme vytvárať žiadnu hierarchiu, ale zároveň bolo potrebné, aby niekto diskusiu jemne viedol.

Napríklad s protagonistkou Lianou, s ktorou film začína, sme veľmi dobré kamarátky. A tým, že sme spolu pracovali na filme, sa náš vzťah ešte prehĺbil. Jeden večer sme sa začali rozprávať o vyhorení, bola to zvláštna chvíľa, chvíľa trauma bodingu. Presne som vedela, o čom hovorí. Zároveň nás obe zaujímajú štrukturálne a systémové vplyvy, ktoré ovplyvňujú takéto skúsenosti. Nakoniec sme spolu nahrali množstvo rozhovorov. Ale to, čo sa vo filme naozaj objavilo, boli často výpovede, ktoré vznikli úplne spontánne, keď sme len tak sedeli v kuchyni s diktafónom, alebo keď sme si posielali hlasové správy. Chcela som vybrať pasáže, keď človek presne nevedel, ako myšlienky vyjadriť. 

Ďalší protagonisti boli buď moji kamaráti, ktorí vedeli, že na filme pracujem, a cítili potrebu niečo v tom období vyjadriť, alebo to boli ľudia, ktorých sme aktívne oslovili a zapojili do procesu. Skupina ľudí, ktorú vidno vo filme, sa predtým nepoznala. Práve anonymita bola pre mňa zaujímavým prvkom. Môže prispieť k otvorenosti alebo intimite – keď ľudia nepoznajú minulosť toho druhého, jeho životné pozadie. Pracovali sme pritom s konceptom GS (Group Support), kde bola prítomná facilitátorka, ktorá mala v skupine úlohu tichej koordinátorky. Nechceli sme vytvárať žiadnu hierarchiu, ale zároveň bolo potrebné, aby niekto diskusiu jemne viedol.

Pre mňa bola práve tá anonymita záhadným prvkom filmu. Ako ste formálne pristupovali k ústrednému rozhovoru, ktorý sa stal kostrou filmu?

Pre mňa bola práve tá anonymita záhadným prvkom filmu. Ako ste formálne pristupovali k ústrednému rozhovoru, ktorý sa stal kostrou filmu?

Situáciu pri stole sme vyslovene konštruovali. Menili sme kompozície, aby sme jednotlivých ľudí izolovali v obraze. Nešlo o to, aby sme ich všetkých naraz zachytili. Skôr sme chceli, aby sa nikdy neobjavili spolu v jednom zábere. Vznikol tam zvláštny pocit zdieľania, ale aj izolácie. Predstavovalo to pre mňa fázu, keď to, o čom sa rozprávajú, je stále súkromná skúsenosť, nie spoločenská téma. Aj tým, že rozhovor sa odohráva v byte a vonkajší svet je stále „za oknami“, som chcela zdôrazniť tento aspekt – že skúsenosti sú stále privatizované. Až neskôr ich vidíme v otvorenom priestore, v širších záberoch.

Situáciu pri stole sme vyslovene konštruovali. Menili sme kompozície, aby sme jednotlivých ľudí izolovali v obraze. Nešlo o to, aby sme ich všetkých naraz zachytili. Skôr sme chceli, aby sa nikdy neobjavili spolu v jednom zábere. Vznikol tam zvláštny pocit zdieľania, ale aj izolácie. Predstavovalo to pre mňa fázu, keď to, o čom sa rozprávajú, je stále súkromná skúsenosť, nie spoločenská téma. Aj tým, že rozhovor sa odohráva v byte a vonkajší svet je stále „za oknami“, som chcela zdôrazniť tento aspekt – že skúsenosti sú stále privatizované. Až neskôr ich vidíme v otvorenom priestore, v širších záberoch.

Aký bol tvoj dôvod výberu tejto témy a prečo bola pre teba dôležitá šesť rokov?

Aký bol tvoj dôvod výberu tejto témy a prečo bola pre teba dôležitá šesť rokov?

Film úplne prirodzene vychádza z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou. Zásadný moment prišiel vtedy, keď som prežila vyhorenie. Mala som pocit, že sa mi deje niečo úplne nové, čomu vôbec nerozumiem. Potrebovala som to pochopiť. 

Možno je to aj tým, ako veci vnímam. Pre mňa je dôležité veci analyzovať a pochopiť súvislosti. Tak som začala veľa čítať – najmä eseje, ktoré by som nazvala autoteoretickými. Spájajú osobnú skúsenosť s premýšľaním o systéme. Veľmi ma oslovovali tie, ktoré pracujú so zdieľaným vedomím komunity – kde nie je hierarchia, kde sa nerieši, že niečo „musíš“ vydať alebo obhájiť, ale len zdieľaš, čo potrebuješ zdieľať. 

A často to boli veľmi kvalitné, esejistické texty. Mnohé z nich kritizovali privatizáciu mentálneho zdravia alebo sa venovali vzťahu mentálneho zdravia a neskorého kapitalizmu. Ukazovali, že to, ako sa cítime, nie je len individuálna záležitosť, ale súvisí so systémom, v ktorom žijeme.

Film úplne prirodzene vychádza z mojej osobnej skúsenosti s úzkosťou, depresiou. Zásadný moment prišiel vtedy, keď som prežila vyhorenie. Mala som pocit, že sa mi deje niečo úplne nové, čomu vôbec nerozumiem. Potrebovala som to pochopiť. 

Možno je to aj tým, ako veci vnímam. Pre mňa je dôležité veci analyzovať a pochopiť súvislosti. Tak som začala veľa čítať – najmä eseje, ktoré by som nazvala autoteoretickými. Spájajú osobnú skúsenosť s premýšľaním o systéme. Veľmi ma oslovovali tie, ktoré pracujú so zdieľaným vedomím komunity – kde nie je hierarchia, kde sa nerieši, že niečo „musíš“ vydať alebo obhájiť, ale len zdieľaš, čo potrebuješ zdieľať. 

A často to boli veľmi kvalitné, esejistické texty. Mnohé z nich kritizovali privatizáciu mentálneho zdravia alebo sa venovali vzťahu mentálneho zdravia a neskorého kapitalizmu. Ukazovali, že to, ako sa cítime, nie je len individuálna záležitosť, ale súvisí so systémom, v ktorom žijeme.