Zuzana Pustaiová: Moju tvorbu spája určitá forma kritiky

V kurátorskej sekcii sa medzi 36 autormi a autorkami predstavila aj Zuzana Pustaiová s projektom Safety report. Pre festival vytvorila vertikálnu, komínovú inštaláciu zloženú z novinových výstrižkov, konkrétne fragmentovaných fotografií, textov, manuálov a vizuálnych správ. V rozhovore sme sa rozprávali o jej pôsobení na festivale, pohľade naň, ale aj o koncepte projektu.

V kurátorskej sekcii sa medzi 36 autormi a autorkami predstavila aj Zuzana Pustaiová s projektom Safety report. Pre festival vytvorila vertikálnu, komínovú inštaláciu zloženú z novinových výstrižkov, konkrétne fragmentovaných fotografií, textov, manuálov a vizuálnych správ. V rozhovore sme sa rozprávali o jej pôsobení na festivale, pohľade naň, ale aj o koncepte projektu.

Tento ročník festivalu OFF Bratislava sa niesol v téme Trip without the ticket. Ako si túto tému reflektovala z pozície vystavujúcej umelkyne?

Tento ročník festivalu OFF Bratislava sa niesol v téme Trip without the ticket. Ako si túto tému reflektovala z pozície vystavujúcej umelkyne?

Tému som vnímala ako metaforu pre vstup do priestoru, v ktorom sa ocitáme bez jasných inštrukcií, v stave neistoty alebo neúplného porozumenia. To pre mňa veľmi úzko súvisí s jadrovou bezpečnosťou, ktorej sa môj vystavený projekt venuje. Je to oblasť, do ktorej verejnosť „nastupuje“ doslova bez lístka – bez adekvátnych znalostí, bez možnosti nahliadnuť do fungovania elektrární zvnútra, a preto aj s predsudkami či strachom.

Jadrová bezpečnosť je komplexná a pre bežného človeka ťažko uchopiteľná téma. V médiách sa objavuje väčšinou v spojení s negatívnymi udalosťami, čo prirodzene vyvoláva pocity ohrozenia. Mnohokrát však tieto obavy pramenia skôr z nedostatku informácií než z reálneho rizika.

Tému festivalu som sa preto snažila reflektovať tak, že diváka pozývam na vlastnú „cestu do neznáma“. Nie prostredníctvom senzácií, ale cez fragmenty faktov, vizuálnych signálov a symbolov, ktoré umožňujú vnímať tému z iného uhla. Zámerom bolo ponúknuť možnosť prehodnotiť existujúce predstavy a pristúpiť k nej bez lístka, ale s otvorenosťou voči informáciám a skúsenostiam.

Tému som vnímala ako metaforu pre vstup do priestoru, v ktorom sa ocitáme bez jasných inštrukcií, v stave neistoty alebo neúplného porozumenia. To pre mňa veľmi úzko súvisí s jadrovou bezpečnosťou, ktorej sa môj vystavený projekt venuje. Je to oblasť, do ktorej verejnosť „nastupuje“ doslova bez lístka – bez adekvátnych znalostí, bez možnosti nahliadnuť do fungovania elektrární zvnútra, a preto aj s predsudkami či strachom.

Jadrová bezpečnosť je komplexná a pre bežného človeka ťažko uchopiteľná téma. V médiách sa objavuje väčšinou v spojení s negatívnymi udalosťami, čo prirodzene vyvoláva pocity ohrozenia. Mnohokrát však tieto obavy pramenia skôr z nedostatku informácií než z reálneho rizika.

Tému festivalu som sa preto snažila reflektovať tak, že diváka pozývam na vlastnú „cestu do neznáma“. Nie prostredníctvom senzácií, ale cez fragmenty faktov, vizuálnych signálov a symbolov, ktoré umožňujú vnímať tému z iného uhla. Zámerom bolo ponúknuť možnosť prehodnotiť existujúce predstavy a pristúpiť k nej bez lístka, ale s otvorenosťou voči informáciám a skúsenostiam.

OFF Bratislava je jedným z mála festivalov na Slovensku, ktorý systematicky pracuje s fotografiou v širšom zmysle. Ako vnímaš jeho dlhodobý zámer podporovať experiment a prekračovanie fotografického média?

OFF Bratislava je jedným z mála festivalov na Slovensku, ktorý systematicky pracuje s fotografiou v širšom zmysle. Ako vnímaš jeho dlhodobý zámer podporovať experiment a prekračovanie fotografického média?

Myslím si, že je mimoriadne dôležité, že na Slovensku existuje platforma, ktorá dlhodobo podporuje intermediálne presahy a nebojí sa pracovať s fotografiou v jej širších, postfotografických formách. Podobne ako sa vyvíjajú samotní autori a autorky, vyvíja sa aj festival – reaguje na aktuálne diskusie o médiu fotografie, ale aj na nové potreby publika.

Hoci sa stále skôr považujem za autorku, ktorá obhajuje „tradičnú“ fotografiu, uvedomujem si, že prekračovanie média môže byť veľmi dôležitým nástrojom, ak je používaný vedome. Často sa však stretávam s tým, že experiment slúži skôr na zakrytie nedostatočne silného fotografického obrazu. Festival OFF však patrí k príkladom, kde je experiment väčšinou dôsledkom premyslenej práce, jasného konceptu a rozvinutej vizuálnej identity autorov a autoriek.

Myslím si, že je mimoriadne dôležité, že na Slovensku existuje platforma, ktorá dlhodobo podporuje intermediálne presahy a nebojí sa pracovať s fotografiou v jej širších, postfotografických formách. Podobne ako sa vyvíjajú samotní autori a autorky, vyvíja sa aj festival – reaguje na aktuálne diskusie o médiu fotografie, ale aj na nové potreby publika.

Hoci sa stále skôr považujem za autorku, ktorá obhajuje „tradičnú“ fotografiu, uvedomujem si, že prekračovanie média môže byť veľmi dôležitým nástrojom, ak je používaný vedome. Často sa však stretávam s tým, že experiment slúži skôr na zakrytie nedostatočne silného fotografického obrazu. Festival OFF však patrí k príkladom, kde je experiment väčšinou dôsledkom premyslenej práce, jasného konceptu a rozvinutej vizuálnej identity autorov a autoriek.

Nie je to prvýkrát, čo na festivale prezentuješ svoju tvorbu, pred rokom si sa predstavila s projektom Masky, v minulosti si pôsobila aj v porote. Kedy si sa prvýkrát stretla s festivalom?

Nie je to prvýkrát, čo na festivale prezentuješ svoju tvorbu, pred rokom si sa predstavila s projektom Masky, v minulosti si pôsobila aj v porote. Kedy si sa prvýkrát stretla s festivalom?

S festivalom som sa prvýkrát stretla ešte počas štúdia na VŠVU, keď mal svoju základňu v Pistoriho paláci. Vtedy som ho vnímala najmä ako paralelu k Mesiacu fotografie a platformu pre začínajúcich autorov a autorky, ktorí potrebovali priestor na prvé prezentácie.

Odvtedy festival prešiel výrazným vývojom. Kurátorsky je oveľa ambicióznejší, pracuje s aktuálnymi témami, presahmi do iných médií a prináša autorov a autorky, ktorí sú etablovaní na medzinárodnej scéne. Zmenil sa aj spôsob práce s priestorom a formátmi – pôsobí sebavedomejšie a profesionálnejšie a veľmi tomu dopomáhajú aj priestory, v ktorých vystavuje.

S festivalom som sa prvýkrát stretla ešte počas štúdia na VŠVU, keď mal svoju základňu v Pistoriho paláci. Vtedy som ho vnímala najmä ako paralelu k Mesiacu fotografie a platformu pre začínajúcich autorov a autorky, ktorí potrebovali priestor na prvé prezentácie.

Odvtedy festival prešiel výrazným vývojom. Kurátorsky je oveľa ambicióznejší, pracuje s aktuálnymi témami, presahmi do iných médií a prináša autorov a autorky, ktorí sú etablovaní na medzinárodnej scéne. Zmenil sa aj spôsob práce s priestorom a formátmi – pôsobí sebavedomejšie a profesionálnejšie a veľmi tomu dopomáhajú aj priestory, v ktorých vystavuje.

OFF Bratislava často pracuje s mladými a lokálnymi autormi, zároveň ich konfrontuje s medzinárodným kontextom. Ako vnímaš jeho význam pre formovanie fotografickej scény na Slovensku?

OFF Bratislava často pracuje s mladými a lokálnymi autormi, zároveň ich konfrontuje s medzinárodným kontextom. Ako vnímaš jeho význam pre formovanie fotografickej scény na Slovensku?

OFF Bratislava každoročne nastavuje zrkadlo lokálnej scéne a zároveň ju medzinárodne prepája.  Pre mladých autorov a autorky je to kľúčové – vidia, v akom diskurze funguje súčasná fotografia, môžu porovnávať a konfrontovať vlastné prístupy, a tým si rozširovať vizuálne aj tematické obzory.

Festival dlhodobo iniciuje impulzy, ktoré posúvajú diskusiu, otvára témy ako environmentálna zodpovednosť, technologické zmeny, identita či kritické myslenie vo vizuálnej kultúre. Slovenskej scéne prináša aj niečo, čo jej často chýba – kontinuitu, experimentálny priestor a medzinárodné prepojenia, ktoré nevzniknú samy od seba.

OFF Bratislava každoročne nastavuje zrkadlo lokálnej scéne a zároveň ju medzinárodne prepája.  Pre mladých autorov a autorky je to kľúčové – vidia, v akom diskurze funguje súčasná fotografia, môžu porovnávať a konfrontovať vlastné prístupy, a tým si rozširovať vizuálne aj tematické obzory.

Festival dlhodobo iniciuje impulzy, ktoré posúvajú diskusiu, otvára témy ako environmentálna zodpovednosť, technologické zmeny, identita či kritické myslenie vo vizuálnej kultúre. Slovenskej scéne prináša aj niečo, čo jej často chýba – kontinuitu, experimentálny priestor a medzinárodné prepojenia, ktoré nevzniknú samy od seba.

Tvoj projekt Safety Report si predtým uviedla na fotografickom festivale Les Rencontres d’Arles a bol nominovaný aj na Prix de la Photo Madame Figaro Arles 2025. Následne si prezentovala jeho pokračovanie Survival Guide v Dočasnom kultúrnom priestore v Petržalke a aktuálne je v galérii Fotografic v Prahe. Ako sa mení tvoja interpretácia tohto projektu pri jeho presúvaní medzi rôzne priestory a kontexty?

Tvoj projekt Safety Report si predtým uviedla na fotografickom festivale Les Rencontres d’Arles a bol nominovaný aj na Prix de la Photo Madame Figaro Arles 2025. Následne si prezentovala jeho pokračovanie Survival Guide v Dočasnom kultúrnom priestore v Petržalke a aktuálne je v galérii Fotografic v Prahe. Ako sa mení tvoja interpretácia tohto projektu pri jeho presúvaní medzi rôzne priestory a kontexty?

Ku každej výstave sa snažím pristupovať individuálne. Aktuálna výstava v Galerii Fotografic v Prahe je prenesenou verziou výstavy z Arles, no museli sme ju výrazne upraviť pre špecifický priestor galérie. Doplnili sme ju o videoinštaláciu, ktorá ešte nebola nikde prezentovaná.

Zároveň sme sa rozhodli vystaviť len jedno dielo (pôvodne je to dvojportrét), portrét Dany Drádobej, ako vzdanie holdu jej pamiatke, keďže niekoľko týždňov pred výstavou zomrela. Tento moment prirodzene ovplyvnil celkové vyznenie výstavy. Safety Report je projekt, na ktorom pracujem už päť rokov. Neustále doň vstupujú nové informácie, diskusie aj udalosti, a tým pádom je to živý mechanizmus. Každý nový kontext prináša príležitosť doplniť ďalšiu vrstvu, iný aspekt tej istej témy.

Druhá kapitola, Survival Guide, je doslova „príručkou prežitia“. Cieľom bolo upozorniť na dlhodobé zanedbanie vzdelávania v oblasti krízových situácií. Počas trvania výstavy Ministerstvo vnútra po viac ako 20 rokoch zverejnilo novú príručku, čo iba potvrdzuje, že vizuálna a verejná diskusia je potrebná. Mnoho ľudí dnes nepozná ani základné postupy, ktoré kedysi patrili k bežnej výbave branno-bezpečnostných cvičení.

Ku každej výstave sa snažím pristupovať individuálne. Aktuálna výstava v Galerii Fotografic v Prahe je prenesenou verziou výstavy z Arles, no museli sme ju výrazne upraviť pre špecifický priestor galérie. Doplnili sme ju o videoinštaláciu, ktorá ešte nebola nikde prezentovaná.

Zároveň sme sa rozhodli vystaviť len jedno dielo (pôvodne je to dvojportrét), portrét Dany Drádobej, ako vzdanie holdu jej pamiatke, keďže niekoľko týždňov pred výstavou zomrela. Tento moment prirodzene ovplyvnil celkové vyznenie výstavy. Safety Report je projekt, na ktorom pracujem už päť rokov. Neustále doň vstupujú nové informácie, diskusie aj udalosti, a tým pádom je to živý mechanizmus. Každý nový kontext prináša príležitosť doplniť ďalšiu vrstvu, iný aspekt tej istej témy.

Druhá kapitola, Survival Guide, je doslova „príručkou prežitia“. Cieľom bolo upozorniť na dlhodobé zanedbanie vzdelávania v oblasti krízových situácií. Počas trvania výstavy Ministerstvo vnútra po viac ako 20 rokoch zverejnilo novú príručku, čo iba potvrdzuje, že vizuálna a verejná diskusia je potrebná. Mnoho ľudí dnes nepozná ani základné postupy, ktoré kedysi patrili k bežnej výbave branno-bezpečnostných cvičení.

Projekt vyšiel aj v podobe zinu a novín. Prečo si sa v rámci festivalu rozhodla práve pre site-specific inštaláciu? Súviselo to s architektúrou priestoru, s festivalovou témou alebo s potrebou posunúť projekt do inej roviny recepcie?

Projekt vyšiel aj v podobe zinu a novín. Prečo si sa v rámci festivalu rozhodla práve pre site-specific inštaláciu? Súviselo to s architektúrou priestoru, s festivalovou témou alebo s potrebou posunúť projekt do inej roviny recepcie?

Keď sa povie jadrová elektráreň, väčšina ľudí si automaticky predstaví chladiacu vežu. Chladiace veže som fotila celé roky, z auta, z vlaku, pri cestách domov. Pre mňa sa stali vizuálnym motívom, symbolickým obrazom našich predstáv a mylných interpretácií. Aj preto bolo prirodzené pracovať so site-specific inštaláciou, ktorá reagovala na priestor aj na festivalovú tému.

Pamätám si aj vetu profesora jadrovej fyziky, ktorý kedysi vyvracal jednu medializovanú kauzu slovami: „Mochovce nie sú deravé ako ementál.“ Takéto momenty sú presne to, čo otvára dvere k zrozumiteľnej komunikácii, a presne to som chcela preniesť do inštalácie.

V rámci OFF festivalu sme sa s kurátorom Branislavom Štěpánkom nechceli opakovať a prezentovať rovnakú formu inštalácie, akú videli diváci v Arles či aktuálne v Prahe. Rozhodli sme sa preto pracovať priamo s týmto symbolom, s chladiacou vežou ako ikonou našich kolektívnych predstáv o jadrovej energetike a preniesť ho do site-specific riešenia. 

Cieľom bolo posunúť projekt do inej roviny recepcie: od čítania v podobe zinu či novín, kde dominujú informácie a kontext, smerom k fyzickému zážitku, ktorý môže u divákov vyvolať inú formu uvedomenia. Site-specific inštalácia umožnila zdôrazniť práve ten moment konfrontácie, stret s monumentálnosťou symbolu, ktorý všetci poznáme, no málokto mu skutočne rozumie.

Keď sa povie jadrová elektráreň, väčšina ľudí si automaticky predstaví chladiacu vežu. Chladiace veže som fotila celé roky, z auta, z vlaku, pri cestách domov. Pre mňa sa stali vizuálnym motívom, symbolickým obrazom našich predstáv a mylných interpretácií. Aj preto bolo prirodzené pracovať so site-specific inštaláciou, ktorá reagovala na priestor aj na festivalovú tému.

Pamätám si aj vetu profesora jadrovej fyziky, ktorý kedysi vyvracal jednu medializovanú kauzu slovami: „Mochovce nie sú deravé ako ementál.“ Takéto momenty sú presne to, čo otvára dvere k zrozumiteľnej komunikácii, a presne to som chcela preniesť do inštalácie.

V rámci OFF festivalu sme sa s kurátorom Branislavom Štěpánkom nechceli opakovať a prezentovať rovnakú formu inštalácie, akú videli diváci v Arles či aktuálne v Prahe. Rozhodli sme sa preto pracovať priamo s týmto symbolom, s chladiacou vežou ako ikonou našich kolektívnych predstáv o jadrovej energetike a preniesť ho do site-specific riešenia. 

Cieľom bolo posunúť projekt do inej roviny recepcie: od čítania v podobe zinu či novín, kde dominujú informácie a kontext, smerom k fyzickému zážitku, ktorý môže u divákov vyvolať inú formu uvedomenia. Site-specific inštalácia umožnila zdôrazniť práve ten moment konfrontácie, stret s monumentálnosťou symbolu, ktorý všetci poznáme, no málokto mu skutočne rozumie.

Vidíš kontinuitu medzi dielami, ktoré si na festivale prezentovala?

Vidíš kontinuitu medzi dielami, ktoré si na festivale prezentovala?

Áno, myslím, že ide o prirodzený posun a vývoj – tak ako u mnohých autorov, ktorí na festivale vystavujú opakovane. Naprieč rôznymi témami moju tvorbu spája určitá forma kritiky, snaha pozerať sa na spoločenské situácie s odstupom a hlavne potreba prekladať komplikované fenomény do vizuálne čitateľného jazyka.

Masky aj Safety Report sú v tomto zmysle prepojené – každý projekt pracuje s istou dávkou skepsy, irónie alebo spoločenského komentára. OFF Bratislava mi umožňuje tento vývoj dlhodobo sledovať a zároveň ho konfrontovať s divákmi a s ďalšími tvorcami.

Áno, myslím, že ide o prirodzený posun a vývoj – tak ako u mnohých autorov, ktorí na festivale vystavujú opakovane. Naprieč rôznymi témami moju tvorbu spája určitá forma kritiky, snaha pozerať sa na spoločenské situácie s odstupom a hlavne potreba prekladať komplikované fenomény do vizuálne čitateľného jazyka.

Masky aj Safety Report sú v tomto zmysle prepojené – každý projekt pracuje s istou dávkou skepsy, irónie alebo spoločenského komentára. OFF Bratislava mi umožňuje tento vývoj dlhodobo sledovať a zároveň ho konfrontovať s divákmi a s ďalšími tvorcami.

V kurátorskej sekcii sa medzi 36 autormi a autorkami predstavila aj Zuzana Pustaiová s projektom Safety report. Pre festival vytvorila vertikálnu, komínovú inštaláciu zloženú z novinových výstrižkov, konkrétne fragmentovaných fotografií, textov, manuálov a vizuálnych správ. V rozhovore sme sa rozprávali o jej pôsobení na festivale, pohľade naň, ale aj o koncepte projektu.

V kurátorskej sekcii sa medzi 36 autormi a autorkami predstavila aj Zuzana Pustaiová s projektom Safety report. Pre festival vytvorila vertikálnu, komínovú inštaláciu zloženú z novinových výstrižkov, konkrétne fragmentovaných fotografií, textov, manuálov a vizuálnych správ. V rozhovore sme sa rozprávali o jej pôsobení na festivale, pohľade naň, ale aj o koncepte projektu.

Tento ročník festivalu OFF Bratislava sa niesol v téme Trip without the ticket. Ako si túto tému reflektovala z pozície vystavujúcej umelkyne?

Tento ročník festivalu OFF Bratislava sa niesol v téme Trip without the ticket. Ako si túto tému reflektovala z pozície vystavujúcej umelkyne?

Tému som vnímala ako metaforu pre vstup do priestoru, v ktorom sa ocitáme bez jasných inštrukcií, v stave neistoty alebo neúplného porozumenia. To pre mňa veľmi úzko súvisí s jadrovou bezpečnosťou, ktorej sa môj vystavený projekt venuje. Je to oblasť, do ktorej verejnosť „nastupuje“ doslova bez lístka – bez adekvátnych znalostí, bez možnosti nahliadnuť do fungovania elektrární zvnútra, a preto aj s predsudkami či strachom.

Jadrová bezpečnosť je komplexná a pre bežného človeka ťažko uchopiteľná téma. V médiách sa objavuje väčšinou v spojení s negatívnymi udalosťami, čo prirodzene vyvoláva pocity ohrozenia. Mnohokrát však tieto obavy pramenia skôr z nedostatku informácií než z reálneho rizika.

Tému festivalu som sa preto snažila reflektovať tak, že diváka pozývam na vlastnú „cestu do neznáma“. Nie prostredníctvom senzácií, ale cez fragmenty faktov, vizuálnych signálov a symbolov, ktoré umožňujú vnímať tému z iného uhla. Zámerom bolo ponúknuť možnosť prehodnotiť existujúce predstavy a pristúpiť k nej bez lístka, ale s otvorenosťou voči informáciám a skúsenostiam.

Tému som vnímala ako metaforu pre vstup do priestoru, v ktorom sa ocitáme bez jasných inštrukcií, v stave neistoty alebo neúplného porozumenia. To pre mňa veľmi úzko súvisí s jadrovou bezpečnosťou, ktorej sa môj vystavený projekt venuje. Je to oblasť, do ktorej verejnosť „nastupuje“ doslova bez lístka – bez adekvátnych znalostí, bez možnosti nahliadnuť do fungovania elektrární zvnútra, a preto aj s predsudkami či strachom.

Jadrová bezpečnosť je komplexná a pre bežného človeka ťažko uchopiteľná téma. V médiách sa objavuje väčšinou v spojení s negatívnymi udalosťami, čo prirodzene vyvoláva pocity ohrozenia. Mnohokrát však tieto obavy pramenia skôr z nedostatku informácií než z reálneho rizika.

Tému festivalu som sa preto snažila reflektovať tak, že diváka pozývam na vlastnú „cestu do neznáma“. Nie prostredníctvom senzácií, ale cez fragmenty faktov, vizuálnych signálov a symbolov, ktoré umožňujú vnímať tému z iného uhla. Zámerom bolo ponúknuť možnosť prehodnotiť existujúce predstavy a pristúpiť k nej bez lístka, ale s otvorenosťou voči informáciám a skúsenostiam.

OFF Bratislava je jedným z mála festivalov na Slovensku, ktorý systematicky pracuje s fotografiou v širšom zmysle. Ako vnímaš jeho dlhodobý zámer podporovať experiment a prekračovanie fotografického média?

OFF Bratislava je jedným z mála festivalov na Slovensku, ktorý systematicky pracuje s fotografiou v širšom zmysle. Ako vnímaš jeho dlhodobý zámer podporovať experiment a prekračovanie fotografického média?

Myslím si, že je mimoriadne dôležité, že na Slovensku existuje platforma, ktorá dlhodobo podporuje intermediálne presahy a nebojí sa pracovať s fotografiou v jej širších, postfotografických formách. Podobne ako sa vyvíjajú samotní autori a autorky, vyvíja sa aj festival – reaguje na aktuálne diskusie o médiu fotografie, ale aj na nové potreby publika.

Hoci sa stále skôr považujem za autorku, ktorá obhajuje „tradičnú“ fotografiu, uvedomujem si, že prekračovanie média môže byť veľmi dôležitým nástrojom, ak je používaný vedome. Často sa však stretávam s tým, že experiment slúži skôr na zakrytie nedostatočne silného fotografického obrazu. Festival OFF však patrí k príkladom, kde je experiment väčšinou dôsledkom premyslenej práce, jasného konceptu a rozvinutej vizuálnej identity autorov a autoriek.

Myslím si, že je mimoriadne dôležité, že na Slovensku existuje platforma, ktorá dlhodobo podporuje intermediálne presahy a nebojí sa pracovať s fotografiou v jej širších, postfotografických formách. Podobne ako sa vyvíjajú samotní autori a autorky, vyvíja sa aj festival – reaguje na aktuálne diskusie o médiu fotografie, ale aj na nové potreby publika.

Hoci sa stále skôr považujem za autorku, ktorá obhajuje „tradičnú“ fotografiu, uvedomujem si, že prekračovanie média môže byť veľmi dôležitým nástrojom, ak je používaný vedome. Často sa však stretávam s tým, že experiment slúži skôr na zakrytie nedostatočne silného fotografického obrazu. Festival OFF však patrí k príkladom, kde je experiment väčšinou dôsledkom premyslenej práce, jasného konceptu a rozvinutej vizuálnej identity autorov a autoriek.

Nie je to prvýkrát, čo na festivale prezentuješ svoju tvorbu, pred rokom si sa predstavila s projektom Masky, v minulosti si pôsobila aj v porote. Kedy si sa prvýkrát stretla s festivalom?

Nie je to prvýkrát, čo na festivale prezentuješ svoju tvorbu, pred rokom si sa predstavila s projektom Masky, v minulosti si pôsobila aj v porote. Kedy si sa prvýkrát stretla s festivalom?

S festivalom som sa prvýkrát stretla ešte počas štúdia na VŠVU, keď mal svoju základňu v Pistoriho paláci. Vtedy som ho vnímala najmä ako paralelu k Mesiacu fotografie a platformu pre začínajúcich autorov a autorky, ktorí potrebovali priestor na prvé prezentácie.

Odvtedy festival prešiel výrazným vývojom. Kurátorsky je oveľa ambicióznejší, pracuje s aktuálnymi témami, presahmi do iných médií a prináša autorov a autorky, ktorí sú etablovaní na medzinárodnej scéne. Zmenil sa aj spôsob práce s priestorom a formátmi – pôsobí sebavedomejšie a profesionálnejšie a veľmi tomu dopomáhajú aj priestory, v ktorých vystavuje.

S festivalom som sa prvýkrát stretla ešte počas štúdia na VŠVU, keď mal svoju základňu v Pistoriho paláci. Vtedy som ho vnímala najmä ako paralelu k Mesiacu fotografie a platformu pre začínajúcich autorov a autorky, ktorí potrebovali priestor na prvé prezentácie.

Odvtedy festival prešiel výrazným vývojom. Kurátorsky je oveľa ambicióznejší, pracuje s aktuálnymi témami, presahmi do iných médií a prináša autorov a autorky, ktorí sú etablovaní na medzinárodnej scéne. Zmenil sa aj spôsob práce s priestorom a formátmi – pôsobí sebavedomejšie a profesionálnejšie a veľmi tomu dopomáhajú aj priestory, v ktorých vystavuje.

OFF Bratislava často pracuje s mladými a lokálnymi autormi, zároveň ich konfrontuje s medzinárodným kontextom. Ako vnímaš jeho význam pre formovanie fotografickej scény na Slovensku?

OFF Bratislava často pracuje s mladými a lokálnymi autormi, zároveň ich konfrontuje s medzinárodným kontextom. Ako vnímaš jeho význam pre formovanie fotografickej scény na Slovensku?

OFF Bratislava každoročne nastavuje zrkadlo lokálnej scéne a zároveň ju medzinárodne prepája.  Pre mladých autorov a autorky je to kľúčové – vidia, v akom diskurze funguje súčasná fotografia, môžu porovnávať a konfrontovať vlastné prístupy, a tým si rozširovať vizuálne aj tematické obzory.

Festival dlhodobo iniciuje impulzy, ktoré posúvajú diskusiu, otvára témy ako environmentálna zodpovednosť, technologické zmeny, identita či kritické myslenie vo vizuálnej kultúre. Slovenskej scéne prináša aj niečo, čo jej často chýba – kontinuitu, experimentálny priestor a medzinárodné prepojenia, ktoré nevzniknú samy od seba.

OFF Bratislava každoročne nastavuje zrkadlo lokálnej scéne a zároveň ju medzinárodne prepája.  Pre mladých autorov a autorky je to kľúčové – vidia, v akom diskurze funguje súčasná fotografia, môžu porovnávať a konfrontovať vlastné prístupy, a tým si rozširovať vizuálne aj tematické obzory.

Festival dlhodobo iniciuje impulzy, ktoré posúvajú diskusiu, otvára témy ako environmentálna zodpovednosť, technologické zmeny, identita či kritické myslenie vo vizuálnej kultúre. Slovenskej scéne prináša aj niečo, čo jej často chýba – kontinuitu, experimentálny priestor a medzinárodné prepojenia, ktoré nevzniknú samy od seba.

Tvoj projekt Safety Report si predtým uviedla na fotografickom festivale Les Rencontres d’Arles a bol nominovaný aj na Prix de la Photo Madame Figaro Arles 2025. Následne si prezentovala jeho pokračovanie Survival Guide v Dočasnom kultúrnom priestore v Petržalke a aktuálne je v galérii Fotografic v Prahe. Ako sa mení tvoja interpretácia tohto projektu pri jeho presúvaní medzi rôzne priestory a kontexty?

Tvoj projekt Safety Report si predtým uviedla na fotografickom festivale Les Rencontres d’Arles a bol nominovaný aj na Prix de la Photo Madame Figaro Arles 2025. Následne si prezentovala jeho pokračovanie Survival Guide v Dočasnom kultúrnom priestore v Petržalke a aktuálne je v galérii Fotografic v Prahe. Ako sa mení tvoja interpretácia tohto projektu pri jeho presúvaní medzi rôzne priestory a kontexty?

Ku každej výstave sa snažím pristupovať individuálne. Aktuálna výstava v Galerii Fotografic v Prahe je prenesenou verziou výstavy z Arles, no museli sme ju výrazne upraviť pre špecifický priestor galérie. Doplnili sme ju o videoinštaláciu, ktorá ešte nebola nikde prezentovaná.

Zároveň sme sa rozhodli vystaviť len jedno dielo (pôvodne je to dvojportrét), portrét Dany Drádobej, ako vzdanie holdu jej pamiatke, keďže niekoľko týždňov pred výstavou zomrela. Tento moment prirodzene ovplyvnil celkové vyznenie výstavy. Safety Report je projekt, na ktorom pracujem už päť rokov. Neustále doň vstupujú nové informácie, diskusie aj udalosti, a tým pádom je to živý mechanizmus. Každý nový kontext prináša príležitosť doplniť ďalšiu vrstvu, iný aspekt tej istej témy.

Druhá kapitola, Survival Guide, je doslova „príručkou prežitia“. Cieľom bolo upozorniť na dlhodobé zanedbanie vzdelávania v oblasti krízových situácií. Počas trvania výstavy Ministerstvo vnútra po viac ako 20 rokoch zverejnilo novú príručku, čo iba potvrdzuje, že vizuálna a verejná diskusia je potrebná. Mnoho ľudí dnes nepozná ani základné postupy, ktoré kedysi patrili k bežnej výbave branno-bezpečnostných cvičení.

Ku každej výstave sa snažím pristupovať individuálne. Aktuálna výstava v Galerii Fotografic v Prahe je prenesenou verziou výstavy z Arles, no museli sme ju výrazne upraviť pre špecifický priestor galérie. Doplnili sme ju o videoinštaláciu, ktorá ešte nebola nikde prezentovaná.

Zároveň sme sa rozhodli vystaviť len jedno dielo (pôvodne je to dvojportrét), portrét Dany Drádobej, ako vzdanie holdu jej pamiatke, keďže niekoľko týždňov pred výstavou zomrela. Tento moment prirodzene ovplyvnil celkové vyznenie výstavy. Safety Report je projekt, na ktorom pracujem už päť rokov. Neustále doň vstupujú nové informácie, diskusie aj udalosti, a tým pádom je to živý mechanizmus. Každý nový kontext prináša príležitosť doplniť ďalšiu vrstvu, iný aspekt tej istej témy.

Druhá kapitola, Survival Guide, je doslova „príručkou prežitia“. Cieľom bolo upozorniť na dlhodobé zanedbanie vzdelávania v oblasti krízových situácií. Počas trvania výstavy Ministerstvo vnútra po viac ako 20 rokoch zverejnilo novú príručku, čo iba potvrdzuje, že vizuálna a verejná diskusia je potrebná. Mnoho ľudí dnes nepozná ani základné postupy, ktoré kedysi patrili k bežnej výbave branno-bezpečnostných cvičení.

Projekt vyšiel aj v podobe zinu a novín. Prečo si sa v rámci festivalu rozhodla práve pre site-specific inštaláciu? Súviselo to s architektúrou priestoru, s festivalovou témou alebo s potrebou posunúť projekt do inej roviny recepcie?

Projekt vyšiel aj v podobe zinu a novín. Prečo si sa v rámci festivalu rozhodla práve pre site-specific inštaláciu? Súviselo to s architektúrou priestoru, s festivalovou témou alebo s potrebou posunúť projekt do inej roviny recepcie?

Keď sa povie jadrová elektráreň, väčšina ľudí si automaticky predstaví chladiacu vežu. Chladiace veže som fotila celé roky, z auta, z vlaku, pri cestách domov. Pre mňa sa stali vizuálnym motívom, symbolickým obrazom našich predstáv a mylných interpretácií. Aj preto bolo prirodzené pracovať so site-specific inštaláciou, ktorá reagovala na priestor aj na festivalovú tému.

Pamätám si aj vetu profesora jadrovej fyziky, ktorý kedysi vyvracal jednu medializovanú kauzu slovami: „Mochovce nie sú deravé ako ementál.“ Takéto momenty sú presne to, čo otvára dvere k zrozumiteľnej komunikácii, a presne to som chcela preniesť do inštalácie.

V rámci OFF festivalu sme sa s kurátorom Branislavom Štěpánkom nechceli opakovať a prezentovať rovnakú formu inštalácie, akú videli diváci v Arles či aktuálne v Prahe. Rozhodli sme sa preto pracovať priamo s týmto symbolom, s chladiacou vežou ako ikonou našich kolektívnych predstáv o jadrovej energetike a preniesť ho do site-specific riešenia. 

Cieľom bolo posunúť projekt do inej roviny recepcie: od čítania v podobe zinu či novín, kde dominujú informácie a kontext, smerom k fyzickému zážitku, ktorý môže u divákov vyvolať inú formu uvedomenia. Site-specific inštalácia umožnila zdôrazniť práve ten moment konfrontácie, stret s monumentálnosťou symbolu, ktorý všetci poznáme, no málokto mu skutočne rozumie.

Keď sa povie jadrová elektráreň, väčšina ľudí si automaticky predstaví chladiacu vežu. Chladiace veže som fotila celé roky, z auta, z vlaku, pri cestách domov. Pre mňa sa stali vizuálnym motívom, symbolickým obrazom našich predstáv a mylných interpretácií. Aj preto bolo prirodzené pracovať so site-specific inštaláciou, ktorá reagovala na priestor aj na festivalovú tému.

Pamätám si aj vetu profesora jadrovej fyziky, ktorý kedysi vyvracal jednu medializovanú kauzu slovami: „Mochovce nie sú deravé ako ementál.“ Takéto momenty sú presne to, čo otvára dvere k zrozumiteľnej komunikácii, a presne to som chcela preniesť do inštalácie.

V rámci OFF festivalu sme sa s kurátorom Branislavom Štěpánkom nechceli opakovať a prezentovať rovnakú formu inštalácie, akú videli diváci v Arles či aktuálne v Prahe. Rozhodli sme sa preto pracovať priamo s týmto symbolom, s chladiacou vežou ako ikonou našich kolektívnych predstáv o jadrovej energetike a preniesť ho do site-specific riešenia. 

Cieľom bolo posunúť projekt do inej roviny recepcie: od čítania v podobe zinu či novín, kde dominujú informácie a kontext, smerom k fyzickému zážitku, ktorý môže u divákov vyvolať inú formu uvedomenia. Site-specific inštalácia umožnila zdôrazniť práve ten moment konfrontácie, stret s monumentálnosťou symbolu, ktorý všetci poznáme, no málokto mu skutočne rozumie.

Vidíš kontinuitu medzi dielami, ktoré si na festivale prezentovala?

Vidíš kontinuitu medzi dielami, ktoré si na festivale prezentovala?

Áno, myslím, že ide o prirodzený posun a vývoj – tak ako u mnohých autorov, ktorí na festivale vystavujú opakovane. Naprieč rôznymi témami moju tvorbu spája určitá forma kritiky, snaha pozerať sa na spoločenské situácie s odstupom a hlavne potreba prekladať komplikované fenomény do vizuálne čitateľného jazyka.

Masky aj Safety Report sú v tomto zmysle prepojené – každý projekt pracuje s istou dávkou skepsy, irónie alebo spoločenského komentára. OFF Bratislava mi umožňuje tento vývoj dlhodobo sledovať a zároveň ho konfrontovať s divákmi a s ďalšími tvorcami.

Áno, myslím, že ide o prirodzený posun a vývoj – tak ako u mnohých autorov, ktorí na festivale vystavujú opakovane. Naprieč rôznymi témami moju tvorbu spája určitá forma kritiky, snaha pozerať sa na spoločenské situácie s odstupom a hlavne potreba prekladať komplikované fenomény do vizuálne čitateľného jazyka.

Masky aj Safety Report sú v tomto zmysle prepojené – každý projekt pracuje s istou dávkou skepsy, irónie alebo spoločenského komentára. OFF Bratislava mi umožňuje tento vývoj dlhodobo sledovať a zároveň ho konfrontovať s divákmi a s ďalšími tvorcami.