Slavomíra Ondrušová: Dôležité je uvedomiť si, aký tlak si vytvárame na výsledok

Do dnešnej odťažitej reality vnáša svojou tvorbou ľudskú blízkosť, hĺbavú melanchóliu, ale aj láskavý humor. Dáva dôraz na tvorivý proces a vedomé skúmanie sveta naokolo. Verí, že kreslenie nie je len umelecká činnosť, ale aj spôsob, ako sa spojiť so sebou samým a s ostatnými. 

Prostredníctvom kresliarskych workshopov, tzv. drawing sessions, otvára dvere k tvorivosti aj tým, ktorí ju v sebe dávno potlačili. Tvrdí, že „nejde o to vytvoriť perfektnú kresbu. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu.“ Svoje tvorivé nadšenie ďalej predáva aj na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde pôsobí ako odborná asistentka.

Do dnešnej odťažitej reality vnáša svojou tvorbou ľudskú blízkosť, hĺbavú melanchóliu, ale aj láskavý humor. Dáva dôraz na tvorivý proces a vedomé skúmanie sveta naokolo. Verí, že kreslenie nie je len umelecká činnosť, ale aj spôsob, ako sa spojiť so sebou samým a s ostatnými. 

Prostredníctvom kresliarskych workshopov, tzv. drawing sessions, otvára dvere k tvorivosti aj tým, ktorí ju v sebe dávno potlačili. Tvrdí, že „nejde o to vytvoriť perfektnú kresbu. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu.“ Svoje tvorivé nadšenie ďalej predáva aj na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde pôsobí ako odborná asistentka.

Čo vás priviedlo ku kresbe a výtvarnému umeniu celkovo?

Čo vás priviedlo ku kresbe a výtvarnému umeniu celkovo?

Vyrastala som v pomerne veľkej umeleckej rodine. Moja mama sa venuje záhradnej architektúre, otec bol architekt, babka maliarka, starý otec sochár. Aj širšia rodina sa venuje tvorivým činnostiam. Odjakživa som si kreslila – bol to môj svet, moje pokojné miesto, môj „klídeček“.

Preto som prešla z gymnázia na Školu úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. Neskôr som mala obdobie, keď som už s výtvarným umením nechcela mať nič spoločné – prešla som si takou revoltou. Chcela som ísť na herectvo. Odišla som pracovať do Anglicka a práve tam som sa prirodzene vrátila ku kresleniu a tvorbe. Potom som sa prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a prijali ma. Študovala som šperk, ale začala som sa venovať aj objektu či inštalácii. Ale vždy som sa vracala ku kresbe ako k autentickému záznamu – pri nej som cítila spojenie samej so sebou. Fascinuje ma na nej aj to, že je v istom zmysle slobodná. Môžete si kresliť hocikedy a na hocičo.

Vyrastala som v pomerne veľkej umeleckej rodine. Moja mama sa venuje záhradnej architektúre, otec bol architekt, babka maliarka, starý otec sochár. Aj širšia rodina sa venuje tvorivým činnostiam. Odjakživa som si kreslila – bol to môj svet, moje pokojné miesto, môj „klídeček“.

Preto som prešla z gymnázia na Školu úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. Neskôr som mala obdobie, keď som už s výtvarným umením nechcela mať nič spoločné – prešla som si takou revoltou. Chcela som ísť na herectvo. Odišla som pracovať do Anglicka a práve tam som sa prirodzene vrátila ku kresleniu a tvorbe. Potom som sa prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a prijali ma. Študovala som šperk, ale začala som sa venovať aj objektu či inštalácii. Ale vždy som sa vracala ku kresbe ako k autentickému záznamu – pri nej som cítila spojenie samej so sebou. Fascinuje ma na nej aj to, že je v istom zmysle slobodná. Môžete si kresliť hocikedy a na hocičo.

Na to rovno nadviažem. Vo svojej tvorbe pracujete s kresbou, objektom, ale aj slovom. Čo napríklad dokáže povedať kresba inak ako slovo?

Na to rovno nadviažem. Vo svojej tvorbe pracujete s kresbou, objektom, ale aj slovom. Čo napríklad dokáže povedať kresba inak ako slovo?

To je zaujímavé, pretože o tom teraz trochu uvažujem. Vo svojej tvorbe často prepájam kresbu so slovom. Rozmýšľam nad tým, prečo ho niekde pridávam a niekde nie. Myslím si, že slovo je často viac popisné, ale zároveň taká môže byť aj kresba. Často používam slová, ktoré niekde započujem, útržky viet, krátke heslá k témam, o ktorých premýšľam.

Čo ma však zaujíma, je rozdiel vo vnímaní. Keď čítate knihu, ide o lineárny proces. Čítate riadok po riadku, stránku po stránke. Ale pri kresbe máte celý obraz pred sebou – vidíte ho ako celok. Hneď cítite, o čo ide. Bola som aj na konferencii o prepojení vedy a kresby. Jedna vedkyňa tam hovorila, ako kresba vplýva na učenie. Keď si žiaci nakreslia, ako vzniká kondenzácia vodnej pary, pochopia to oveľa lepšie, než keby si to len prečítali. Pretože pri kreslení sa zároveň snažíme veci pochopiť.

To je zaujímavé, pretože o tom teraz trochu uvažujem. Vo svojej tvorbe prepájam kresbu so slovom. Rozmýšľam nad tým, prečo ho niekde pridávam a niekde nie. Často používam slová, ktoré niekde započujem, útržky viet, krátke heslá k témam, o ktorých premýšľam.

Čo ma však zaujíma, je rozdiel vo vnímaní. Keď čítate knihu, ide o lineárny proces. Čítate riadok po riadku, stránku po stránke. Ale pri kresbe máte celý obraz pred sebou – vidíte ho ako celok. Hneď cítite, o čo ide. Bola som aj na konferencii o prepojení vedy a kresby. Jedna vedkyňa tam hovorila, ako kresba vplýva na učenie. Keď si žiaci nakreslia, ako vzniká kondenzácia vodnej pary, pochopia to oveľa lepšie, než keby si to len prečítali. Pretože pri kreslení sa zároveň snažíme veci pochopiť.

Pri jednej z vašich výstav som si prečítala, že dávate rovnaký dôraz na výsledné dielo ako aj na tvorivý proces. Prečo?

Možno, ale podľa mňa to skôr pracuje s iným typom imaginácie. Pri písanom slove si človek odvodzuje obrazy. Smeruje to viac k vizuálnej predstavivosti. Pri kresbe, samozrejme, záleží na kontexte, je to oveľa viac prepojené s prežitkom emócií a videného. Pri texte si prečítame vetu a niečo si predstavíme, ale keď sa pozrieme na kresbu, tak tomu zrazu porozumieme iným, často hlbším spôsobom. Mám tiež pocit, že písanie je pre mňa určitý druh doslovného myslenia. Musím veci sformulovať, logicky vyjadriť. Ale v kresbe je priestor otvorenejší. Je tam viac vrstiev, viac možností čítania.

Pri jednej z vašich výstav som si prečítala, že dávate rovnaký dôraz na výsledné dielo ako aj na tvorivý proces. Prečo?

Pri jednej z vašich výstav som si prečítala, že dávate rovnaký dôraz na výsledné dielo ako aj na tvorivý proces. Prečo?

Kresba je pre mňa časové médium. Linka sa ťahá v čase, ako hovorí Paul Klee: „A line is a dot that went for a walk.“ Pohybom vzniká kresba – a náš mozog vníma následnosť bodov. Výsledná kresba v sebe nesie stopy samotného kreslenia.

Často nepracujem s úplne jasnou predstavou cieľa. Veľa mojich prác vzniká akoby mimochodom, intuitívne. Pracujem s dôverou vo chvíľu a v samotný akt tvorby. To, čo nakoniec vznikne, je priamo závislé od toho, ako to vzniká. Mám rada citát kolegu, ktorý hovorí: „Kresba je vedľajším produktom kreslenia.“ Je to práve tá činnosť, ktorá dáva podobu výslednému artefaktu. Často sú moje veci v neustálom procese. Vraciam sa k starším kresbám – niekedy aj po dvoch rokoch.

Kresba je pre mňa časové médium. Linka sa ťahá v čase, ako hovorí Paul Klee: „A line is a dot that went for a walk.“ Pohybom vzniká kresba – a náš mozog vníma následnosť bodov. Výsledná kresba v sebe nesie stopy samotného kreslenia.

Často nepracujem s úplne jasnou predstavou cieľa. Veľa mojich prác vzniká akoby mimochodom, intuitívne. Pracujem s dôverou vo chvíľu a v samotný akt tvorby. To, čo nakoniec vznikne, je priamo závislé od toho, ako to vzniká. Mám rada citát kolegu, ktorý hovorí: „Kresba je vedľajším produktom kreslenia.“ Je to práve tá činnosť, ktorá dáva podobu výslednému artefaktu. Často sú moje veci v neustálom procese. Vraciam sa k starším kresbám – niekedy aj po dvoch rokoch.

Vaše ilustrácie na mňa pôsobia ako hravý záznam každodenných povšimnutí. Ako ich vnímate vy?

Vaše ilustrácie na mňa pôsobia ako hravý záznam každodenných povšimnutí. Ako ich vnímate vy?

Sú pre mňa často spôsob, ako uchopiť emócie. Mám rada ľahkosť v zobrazovaní vecí – pomenovávať ich aj trochu humorne. Ale nie vždy to tak je. Zaznamenávam, čo sa deje vo mne aj mimo mňa. Mám rada každodennosť, niekedy možno až banalitu. Obyčajnosti, ktoré sa opakujú alebo ich náhodne objavujem. Vnímam sa ako pozorovateľka. Práve pre pozorovanie som oveľa citlivejšia na vzťahy – medzi ľuďmi, medzi svetmi. A mám potrebu to skratkovito vystihnúť – jednou jednoduchou kresbou. Čierna linka na bielom pozadí. Je to ako „vcucnutie“ nejakej chvíle do jedného vizuálneho znaku. Avšak nedávno som začala pracovať aj s farbou a to mi zrazu prišlo ako úplne nový svet. Otvára mi to nové možnosti a posúvam sa niekam ďalej.

Sú pre mňa často spôsob, ako uchopiť emócie. Mám rada ľahkosť v zobrazovaní vecí – pomenovávať ich aj trochu humorne. Ale nie vždy to tak je. Zaznamenávam, čo sa deje vo mne aj mimo mňa. Mám rada každodennosť, niekedy možno až banalitu. Obyčajnosti, ktoré sa opakujú alebo ich náhodne objavujem. Vnímam sa viac ako pozorovateľka. Práve pre pozorovanie som oveľa citlivejšia na vzťahy – medzi ľuďmi, medzi svetmi. A mám potrebu to skratkovito vystihnúť – jednou jednoduchou kresbou. Čierna linka na bielom pozadí. Je to ako „vcucnutie“ nejakej chvíle do jedného vizuálneho znaku. Avšak nedávno som začala pracovať aj s farbou a to mi zrazu prišlo ako úplne nový svet. Otvára mi to nové možnosti a posúvam sa niekam ďalej.

Keď ilustrujete pre iných autorov, čo je pre vás pri takejto spolupráci najdôležitejšie? Vzťah k textu, autorovi alebo niečo iné?

To záleží. Ale mňa veľmi bavia rôzne netypické spolupráce. Napríklad s tanečníkmi a tanečníčkami. Keď si ma Eva Priečková vybrala na spoluprácu, zavolala si ma na zopár workshopov – takže ja som s ňou tancovala, hýbala som sa. Viedla ma cez pohyb, dávala mi inštrukcie a spolu sme vytvárali rôzne pohybové sekvencie. A z toho zážitku som potom kreslila. Niekedy priamo počas toho pohybu, niekedy neskôr. Čiže to nebola taká klasická forma ilustrácie, že mi niekto pošle text a ja ho ilustrujem. Bolo to fyzické, telom prežité.

Nedávno som ilustrovala knihu pre Portugalský inštitút, graficky ju spracovala Aurélia Galová. Kniha bola nádherná, volá sa Neduhy Brazílie. A bolo to v niečom náročné – rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať, lebo som mala veľké množstvo nápadov. Ten text ma silno oslovil. Takže pre mňa je pri takejto spolupráci dôležité, aby tam vznikol nejaký vzťah, zaujatie. Potrebujem sa na niečo vnútorne napojiť.

A objekty?

A objekty?

Zaujímajú ma veci, ktoré zostávajú nepovšimnuté, neosvetlené, takmer neviditeľné a neurčité. To sa skrýva aj v mojich objektoch. Veľakrát sa mi spájajú s kreslením. Akoby som kreslila do priestoru. Potom sa okolo takejto kresby dá chodiť, stáva sa viacrozmernou.

Zaujímajú ma veci, ktoré zostávajú nepovšimnuté, neosvetlené, takmer neviditeľné a neurčité. To sa skrýva aj v mojich objektoch. Veľakrát sa mi spájajú s kreslením. Akoby som kreslila do priestoru. Potom sa okolo takejto kresby dá chodiť, stáva sa viacrozmernou.

Keď ilustrujete pre iných autorov, čo je pre vás pri takejto spolupráci najdôležitejšie? Vzťah k textu, autorovi alebo niečo iné?

Keď ilustrujete pre iných autorov, čo je pre vás pri takejto spolupráci najdôležitejšie? Vzťah k textu, autorovi alebo niečo iné?

To záleží. Ale mňa veľmi bavia rôzne netypické spolupráce. Napríklad s tanečníkmi a tanečníčkami. Keď si ma performerka a pohybová pedagogička Eva Priečková vybrala na spoluprácu, vytvorila sériu stretnutí, kde mi svoju teóriu učenia tanca ukázala na praktických postupoch – takže ja som s ňou tancovala, hýbala som sa. Viedla ma cez pohyb, dávala mi inštrukcie a spolu sme vytvárali rôzne pohybové sekvencie. A z tohto zážitku som potom kreslila. Niekedy priamo počas workshopu, niekedy po ňom. Čiže to nebola taká klasická forma ilustrácie, že mi niekto pošle text a ja ho ilustrujem. Bolo to fyzické, telom prežité.

Nedávno som ilustrovala knihu pre Portugalský inštitút, graficky ju spracovala Aurélia Galová. Knihu všetkým odporúčam, volá sa Neduhy Brazílie. A bolo to v niečom náročné – rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať, lebo som mala veľké množstvo nápadov. Ten text ma silno oslovil. Takže pre mňa je pri takejto spolupráci dôležité, aby tam vznikol nejaký vzťah, zaujatie. Potrebujem sa na niečo vnútorne napojiť.

To záleží. Ale mňa veľmi bavia rôzne netypické spolupráce. Napríklad s tanečníkmi a tanečníčkami. Keď si ma performerka a pohybová pedagogička Eva Priečková vybrala na spoluprácu, vytvorila sériu stretnutí, kde mi svoju teóriu učenia tanca ukázala na praktických postupoch – takže ja som s ňou tancovala, hýbala som sa. Viedla ma cez pohyb, dávala mi inštrukcie a spolu sme vytvárali rôzne pohybové sekvencie. A z tohto zážitku som potom kreslila. Niekedy priamo počas workshopu, niekedy po ňom. Čiže to nebola taká klasická forma ilustrácie, že mi niekto pošle text a ja ho ilustrujem. Bolo to fyzické, telom prežité.

Nedávno som ilustrovala knihu pre Portugalský inštitút, graficky ju spracovala Aurélia Galová. Knihu všetkým odporúčam, volá sa Neduhy Brazílie. A bolo to v niečom náročné – rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať, lebo som mala veľké množstvo nápadov. Ten text ma silno oslovil. Takže pre mňa je pri takejto spolupráci dôležité, aby tam vznikol nejaký vzťah, zaujatie. Potrebujem sa na niečo vnútorne napojiť.

Ako vznikol nápad organizovať kresliarske workshopy teda „drawing sessions“?

Ako vznikol nápad organizovať kresliarske workshopy teda „drawing sessions“?

Na Erasme v Nemecku som mala skvelého učiteľa kresby, Matiasa Kolmana, ktorý mi zmenil pohľad na kresbu. Naučil ma, ako pristupovať k realite inak – ako si uvedomovať na čo sa pozerám, a snažiť sa to skúmať. Potom, počas doktorandského štúdia som bola na stáži v Estónsku. Tam som stretla veľa ľudí, ktorých tak isto ako mňa nadchlo spoločné kreslenie. Spontánne vznikla neformálna medzinárodná kresliarska skupina MUST JOON. Po návrate na Slovensko som postupne začala organizovať spontánne kresliarske workshopy. 

Baví ma skúmať kresbu ako spôsob vnímania sveta – ako nástroj na spoznávanie seba, druhých a prostredia. Keď kreslím musím sa naozaj dívať, nemôžem len tak „scrollnúť“ obraz. A to vedomé a pomalé pozorovanie, môže viesť k hlbšiemu prežívaniu. Postupne som začala mať pocit, že by som to mohla robiť aj pre verejnosť. Najviac ma bavilo pracovať s dospelými, ktorí mali túžbu vrátiť sa k tvorbe, ale v detstve to stratili. Chceli znovu nadobudnúť sebadôveru v kreslení, naučiť sa niečo nové, zažiť niečo nové. Naposledy mi jedna kamarátka z kurzu povedala, že si myslela, že už nikdy nechytí štetec do ruky. A že teraz začala znovu intenzívne kresliť. Vrátila sa jej vášeň. No proste milujem to.

Na Erasme v Nemecku som mala skvelého učiteľa kresby, Matiasa Kolmana, ktorý mi zmenil pohľad na kresbu. Naučil ma, ako pristupovať k realite inak – ako si uvedomovať na čo sa pozerám, a snažiť sa to skúmať. Potom, počas doktorandského štúdia som bola na stáži v Estónsku. Tam som stretla veľa ľudí, ktorých tak isto ako mňa nadchlo spoločné kreslenie. Spontánne vznikla neformálna medzinárodná kresliarska skupina MUST JOON. Po návrate na Slovensko som postupne začala organizovať spontánne kresliarske workshopy. 

Baví ma skúmať kresbu ako spôsob vnímania sveta – ako nástroj na spoznávanie seba, druhých a prostredia. Keď kreslím musím sa naozaj dívať, nemôžem len tak „scrollnúť“ obraz. A to vedomé a pomalé pozorovanie, môže viesť k hlbšiemu prežívaniu. Postupne som začala mať pocit, že by som to mohla robiť aj pre verejnosť. Najviac ma bavilo pracovať s dospelými, ktorí mali túžbu vrátiť sa k tvorbe, ale v detstve to stratili. Chceli znovu nadobudnúť sebadôveru v kreslení, naučiť sa niečo nové, zažiť niečo nové. Naposledy mi jedna kamarátka z kurzu povedala, že si myslela, že už nikdy nechytí štetec do ruky. A že teraz začala znovu intenzívne kresliť. Vrátila sa jej vášeň. No proste milujem to.

Máte ustálené formáty alebo má vždy workshop inú tému?

Máte ustálené formáty alebo má vždy workshop inú tému?

Niektoré sa opakujú, ale vznikajú aj nové. Väčšinou tie témy vytváram spolu s lektormi, ktorí učia. Zároveň chcem, aby boli kurzy rôznorodé. Keď som sa presťahovala do Prahy, začala som pozývať ďalších umelcov a umelkyne, lektorky a lektorov, ktorí teraz tiež vedú kurzy cez drawing sessions. V súčasnosti rozširujeme tím. Spolupracuje s nami výtvarníčka a ilustrátorka Andrea Rošková, ktorá si vytvorila koncept „outeliér“. Kreslia ulice, zaznamenávajú zvuky mesta, sú spolu vonku. Je to skvelý koncept. Spolupracujem aj s Ové Pictures, ktoré vytvorili workshop venovaný ženám. Je o vzrušení a jemnom vnímaní seba. Lektoruje tiež Adam Priecel. Jeho kurz je o uvoľnení a odvahe v kresbe a maľbe. Pozývam vás všetkých!

Niektoré sa opakujú, ale vznikajú aj nové. Väčšinou tie témy vytváram spolu s lektormi, ktorí učia. Zároveň chcem, aby boli kurzy rôznorodé. Keď som sa presťahovala do Prahy, začala som pozývať ďalších umelcov a umelkyne, lektorky a lektorov, ktorí teraz tiež vedú kurzy cez drawing sessions. V súčasnosti rozširujeme tím. Spolupracuje s nami výtvarníčka a ilustrátorka Andrea Rošková, ktorá si vytvorila koncept „outeliér“. Kreslia ulice, zaznamenávajú zvuky mesta, sú spolu vonku. Je to skvelý koncept. Spolupracujem aj s Ové Pictures, ktoré vytvorili workshop venovaný ženám. Je o vzrušení a jemnom vnímaní seba.

Ako pristupujete k vedeniu ľudí, ktorí si kreslenie ešte len skúšajú?

Ako pristupujete k vedeniu ľudí, ktorí si kreslenie ešte len skúšajú?

Väčšina kurzov je pre začiatočníctvo, pretože v nich nejde o vytvorenie perfektnej kresby. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu. Ide o to, objaviť v sebe tvorivý potenciál. Nebáť sa spraviť chybu, pretože to si človek odnesie ako určitý typ slobody aj do života.

Moje heslo znie: „Buď odvážny!“ Často si na kurzoch alebo v škole, kde učím všímam opatrnosť, ktorú sama dobre poznám. Strach z bieleho papiera, strach zo začiatku. A práve s týmto pracujem – s prekonávaním tvorivých blokov. Existuje množstvo cvičení, techník či spôsobov, ako vytvoriť atmosféru, ktorá tomu dokáže pomôcť. Napríklad inštrukcia: „Nepozeraj sa na papier, keď začínaš kresliť.“ Môže to znieť banálne, ale naozaj to pomáha. Väčšinou sa ľudia uvoľnia a zrazu chcú tvoriť. 

Alebo naopak: „Pozeraj sa na papier, až kým sa tam niečo nezačne objavovať. Potom to skús nakresliť.“ Pre mňa je dôležité zbaviť sa tej kontroly, ktorú máme, keď chceme, aby všetko bolo pekné, dokonalé, kompozične a proporčne správne. Potom sa s tým dá pracovať, ale dôležité je uvedomiť si, aký tlak si vytvárame na výsledok.

Väčšina kurzov je pre začiatočníctvo, pretože v nich nejde o vytvorenie perfektnej kresby. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu. Ide o to, objaviť v sebe tvorivý potenciál. Nebáť sa spraviť chybu, pretože to si človek odnesie ako určitý typ slobody aj do života.

Často si na kurzoch alebo v škole, kde učím všímam opatrnosť, ktorú sama dobre poznám. Strach z bieleho papiera, strach zo začiatku. A práve s týmto pracujem – s prekonávaním tvorivých blokov. Existuje množstvo cvičení, techník či spôsobov, ako vytvoriť atmosféru, ktorá tomu dokáže pomôcť. Napríklad inštrukcia: „Nepozeraj sa na papier, keď začínaš kresliť.“ Môže to znieť banálne, ale naozaj to pomáha. Väčšinou sa ľudia uvoľnia a zrazu chcú tvoriť. 

Alebo naopak: „Pozeraj sa na papier, až kým sa tam niečo nezačne objavovať. Potom to skús nakresliť.“ Pre mňa je dôležité zbaviť sa tej kontroly, ktorú máme, keď chceme, aby všetko bolo pekné, dokonalé, kompozične a proporčne správne. Potom sa s tým dá pracovať, ale dôležité je uvedomiť si, aký tlak si vytvárame na výsledok.

Kam by ste chceli posunúť projekt do budúcnosti?

Kam by ste chceli posunúť projekt do budúcnosti?

Chcela by som to ešte viac rozšíriť. A to bol vždy môj sen – spraviť tieto skupiny inkluzívnejšie. Aby tam boli aj seniori, ľudia so znevýhodnením alebo z marginalizovaných skupín. Prirodzene by sa to mohlo otvárať širšiemu spektru ľudí. Tiež by som bola rada, ak by sa projekt podarilo rozšíriť do Prahy.

Chcela by som to ešte viac rozšíriť. A to bol vždy môj sen – spraviť tieto skupiny inkluzívnejšie. Aby tam boli aj seniori, ľudia so znevýhodnením alebo z marginalizovaných skupín. Prirodzene by sa to mohlo otvárať širšiemu spektru ľudí. Tiež by som bola rada, ak by sa projekt podarilo rozšíriť do Prahy.

Do dnešnej odťažitej reality vnáša svojou tvorbou ľudskú blízkosť, hĺbavú melanchóliu, ale aj láskavý humor. Dáva dôraz na tvorivý proces a vedomé skúmanie sveta naokolo. Verí, že kreslenie nie je len umelecká činnosť, ale aj spôsob, ako sa spojiť so sebou samým a s ostatnými. 

Prostredníctvom kresliarskych workshopov, tzv. drawing sessions, otvára dvere k tvorivosti aj tým, ktorí ju v sebe dávno potlačili. Tvrdí, že „nejde o to vytvoriť perfektnú kresbu. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu.“ Svoje tvorivé nadšenie ďalej predáva aj na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde pôsobí ako odborná asistentka.

Do dnešnej odťažitej reality vnáša svojou tvorbou ľudskú blízkosť, hĺbavú melanchóliu, ale aj láskavý humor. Dáva dôraz na tvorivý proces a vedomé skúmanie sveta naokolo. Verí, že kreslenie nie je len umelecká činnosť, ale aj spôsob, ako sa spojiť so sebou samým a s ostatnými. 

Prostredníctvom kresliarskych workshopov, tzv. drawing sessions, otvára dvere k tvorivosti aj tým, ktorí ju v sebe dávno potlačili. Tvrdí, že „nejde o to vytvoriť perfektnú kresbu. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu.“ Svoje tvorivé nadšenie ďalej predáva aj na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde pôsobí ako odborná asistentka.

Čo vás priviedlo ku kresbe a výtvarnému umeniu celkovo?

Čo vás priviedlo ku kresbe a výtvarnému umeniu celkovo?

Vyrastala som v pomerne veľkej umeleckej rodine. Moja mama sa venuje záhradnej architektúre, otec bol architekt, babka maliarka, starý otec sochár. Aj širšia rodina sa venuje tvorivým činnostiam. Odjakživa som si kreslila – bol to môj svet, moje pokojné miesto, môj „klídeček“.

Preto som prešla z gymnázia na Školu úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. Neskôr som mala obdobie, keď som už s výtvarným umením nechcela mať nič spoločné – prešla som si takou revoltou. Chcela som ísť na herectvo. Odišla som pracovať do Anglicka a práve tam som sa prirodzene vrátila ku kresleniu a tvorbe. Potom som sa prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a prijali ma. Študovala som šperk, ale začala som sa venovať aj objektu či inštalácii. Ale vždy som sa vracala ku kresbe ako k autentickému záznamu – pri nej som cítila spojenie samej so sebou. Fascinuje ma na nej aj to, že je v istom zmysle slobodná. Môžete si kresliť hocikedy a na hocičo.

Vyrastala som v pomerne veľkej umeleckej rodine. Moja mama sa venuje záhradnej architektúre, otec bol architekt, babka maliarka, starý otec sochár. Aj širšia rodina sa venuje tvorivým činnostiam. Odjakživa som si kreslila – bol to môj svet, moje pokojné miesto, môj „klídeček“.

Preto som prešla z gymnázia na Školu úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. Neskôr som mala obdobie, keď som už s výtvarným umením nechcela mať nič spoločné – prešla som si takou revoltou. Chcela som ísť na herectvo. Odišla som pracovať do Anglicka a práve tam som sa prirodzene vrátila ku kresleniu a tvorbe. Potom som sa prihlásila na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a prijali ma. Študovala som šperk, ale začala som sa venovať aj objektu či inštalácii. Ale vždy som sa vracala ku kresbe ako k autentickému záznamu – pri nej som cítila spojenie samej so sebou. Fascinuje ma na nej aj to, že je v istom zmysle slobodná. Môžete si kresliť hocikedy a na hocičo.

Na to rovno nadviažem. Vo svojej tvorbe pracujete s kresbou, objektom, ale aj slovom. Čo napríklad dokáže povedať kresba inak ako slovo?

Na to rovno nadviažem. Vo svojej tvorbe pracujete s kresbou, objektom, ale aj slovom. Čo napríklad dokáže povedať kresba inak ako slovo?

To je zaujímavé, pretože o tom teraz trochu uvažujem. Vo svojej tvorbe prepájam kresbu so slovom. Rozmýšľam nad tým, prečo ho niekde pridávam a niekde nie. Často používam slová, ktoré niekde započujem, útržky viet, krátke heslá k témam, o ktorých premýšľam.

Čo ma však zaujíma, je rozdiel vo vnímaní. Keď čítate knihu, ide o lineárny proces. Čítate riadok po riadku, stránku po stránke. Ale pri kresbe máte celý obraz pred sebou – vidíte ho ako celok. Hneď cítite, o čo ide. Bola som aj na konferencii o prepojení vedy a kresby. Jedna vedkyňa tam hovorila, ako kresba vplýva na učenie. Keď si žiaci nakreslia, ako vzniká kondenzácia vodnej pary, pochopia to oveľa lepšie, než keby si to len prečítali. Pretože pri kreslení sa zároveň snažíme veci pochopiť.

To je zaujímavé, pretože o tom teraz trochu uvažujem. Vo svojej tvorbe často prepájam kresbu so slovom. Rozmýšľam nad tým, prečo ho niekde pridávam a niekde nie. Myslím si, že slovo je často viac popisné, ale zároveň taká môže byť aj kresba. Často používam slová, ktoré niekde započujem, útržky viet, krátke heslá k témam, o ktorých premýšľam.

Čo ma však zaujíma, je rozdiel vo vnímaní. Keď čítate knihu, ide o lineárny proces. Čítate riadok po riadku, stránku po stránke. Ale pri kresbe máte celý obraz pred sebou – vidíte ho ako celok. Hneď cítite, o čo ide. Bola som aj na konferencii o prepojení vedy a kresby. Jedna vedkyňa tam hovorila, ako kresba vplýva na učenie. Keď si žiaci nakreslia, ako vzniká kondenzácia vodnej pary, pochopia to oveľa lepšie, než keby si to len prečítali. Pretože pri kreslení sa zároveň snažíme veci pochopiť.

Pri jednej z vašich výstav som si prečítala, že dávate rovnaký dôraz na výsledné dielo ako aj na tvorivý proces. Prečo?

Pri jednej z vašich výstav som si prečítala, že dávate rovnaký dôraz na výsledné dielo ako aj na tvorivý proces. Prečo?

Možno, ale podľa mňa to skôr pracuje s iným typom imaginácie. Pri písanom slove si človek odvodzuje obrazy. Smeruje to viac k vizuálnej predstavivosti. Pri kresbe, samozrejme, záleží na kontexte, je to oveľa viac prepojené s prežitkom emócií a videného. Pri texte si prečítame vetu a niečo si predstavíme, ale keď sa pozrieme na kresbu, tak tomu zrazu porozumieme iným, často hlbším spôsobom. Mám tiež pocit, že písanie je pre mňa určitý druh doslovného myslenia. Musím veci sformulovať, logicky vyjadriť. Ale v kresbe je priestor otvorenejší. Je tam viac vrstiev, viac možností čítania.

Kresba je pre mňa časové médium. Linka sa ťahá v čase, ako hovorí Paul Klee: „A line is a dot that went for a walk.“ Pohybom vzniká kresba – a náš mozog vníma následnosť bodov. Výsledná kresba v sebe nesie stopy samotného kreslenia.

Často nepracujem s úplne jasnou predstavou cieľa. Veľa mojich prác vzniká akoby mimochodom, intuitívne. Pracujem s dôverou vo chvíľu a v samotný akt tvorby. To, čo nakoniec vznikne, je priamo závislé od toho, ako to vzniká. Mám rada citát kolegu, ktorý hovorí: „Kresba je vedľajším produktom kreslenia.“ Je to práve tá činnosť, ktorá dáva podobu výslednému artefaktu. Často sú moje veci v neustálom procese. Vraciam sa k starším kresbám – niekedy aj po dvoch rokoch.

Pri jednej z vašich výstav som si prečítala, že dávate rovnaký dôraz na výsledné dielo ako aj na tvorivý proces. Prečo?

Kresba je pre mňa časové médium. Linka sa ťahá v čase, ako hovorí Paul Klee: „A line is a dot that went for a walk.“ Pohybom vzniká kresba – a náš mozog vníma následnosť bodov. Výsledná kresba v sebe nesie stopy samotného kreslenia.

Často nepracujem s úplne jasnou predstavou cieľa. Veľa mojich prác vzniká akoby mimochodom, intuitívne. Pracujem s dôverou vo chvíľu a v samotný akt tvorby. To, čo nakoniec vznikne, je priamo závislé od toho, ako to vzniká. Mám rada citát kolegu, ktorý hovorí: „Kresba je vedľajším produktom kreslenia.“ Je to práve tá činnosť, ktorá dáva podobu výslednému artefaktu. Často sú moje veci v neustálom procese. Vraciam sa k starším kresbám – niekedy aj po dvoch rokoch.

Vaše ilustrácie na mňa pôsobia ako hravý záznam každodenných povšimnutí. Ako ich vnímate vy?

Vaše ilustrácie na mňa pôsobia ako hravý záznam každodenných povšimnutí. Ako ich vnímate vy?

Sú pre mňa často spôsob, ako uchopiť emócie. Mám rada ľahkosť v zobrazovaní vecí – pomenovávať ich aj trochu humorne. Ale nie vždy to tak je. Zaznamenávam, čo sa deje vo mne aj mimo mňa. Mám rada každodennosť, niekedy možno až banalitu. Obyčajnosti, ktoré sa opakujú alebo ich náhodne objavujem. Vnímam sa viac ako pozorovateľka. Práve pre pozorovanie som oveľa citlivejšia na vzťahy – medzi ľuďmi, medzi svetmi. A mám potrebu to skratkovito vystihnúť – jednou jednoduchou kresbou. Čierna linka na bielom pozadí. Je to ako „vcucnutie“ nejakej chvíle do jedného vizuálneho znaku. Avšak nedávno som začala pracovať aj s farbou a to mi zrazu prišlo ako úplne nový svet. Otvára mi to nové možnosti a posúvam sa niekam ďalej.

Sú pre mňa často spôsob, ako uchopiť emócie. Mám rada ľahkosť v zobrazovaní vecí – pomenovávať ich aj trochu humorne. Ale nie vždy to tak je. Zaznamenávam, čo sa deje vo mne aj mimo mňa. Mám rada každodennosť, niekedy možno až banalitu. Obyčajnosti, ktoré sa opakujú alebo ich náhodne objavujem. Vnímam sa ako pozorovateľka. Práve pre pozorovanie som oveľa citlivejšia na vzťahy – medzi ľuďmi, medzi svetmi. A mám potrebu to skratkovito vystihnúť – jednou jednoduchou kresbou. Čierna linka na bielom pozadí. Je to ako „vcucnutie“ nejakej chvíle do jedného vizuálneho znaku. Avšak nedávno som začala pracovať aj s farbou a to mi zrazu prišlo ako úplne nový svet. Otvára mi to nové možnosti a posúvam sa niekam ďalej.

Keď ilustrujete pre iných autorov, čo je pre vás pri takejto spolupráci najdôležitejšie? Vzťah k textu, autorovi alebo niečo iné?

To záleží. Ale mňa veľmi bavia rôzne netypické spolupráce. Napríklad s tanečníkmi a tanečníčkami. Keď si ma Eva Priečková vybrala na spoluprácu, zavolala si ma na zopár workshopov – takže ja som s ňou tancovala, hýbala som sa. Viedla ma cez pohyb, dávala mi inštrukcie a spolu sme vytvárali rôzne pohybové sekvencie. A z toho zážitku som potom kreslila. Niekedy priamo počas toho pohybu, niekedy neskôr. Čiže to nebola taká klasická forma ilustrácie, že mi niekto pošle text a ja ho ilustrujem. Bolo to fyzické, telom prežité.

Nedávno som ilustrovala knihu pre Portugalský inštitút, graficky ju spracovala Aurélia Galová. Kniha bola nádherná, volá sa Neduhy Brazílie. A bolo to v niečom náročné – rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať, lebo som mala veľké množstvo nápadov. Ten text ma silno oslovil. Takže pre mňa je pri takejto spolupráci dôležité, aby tam vznikol nejaký vzťah, zaujatie. Potrebujem sa na niečo vnútorne napojiť.

A objekty?

A objekty?

Zaujímajú ma veci, ktoré zostávajú nepovšimnuté, neosvetlené, takmer neviditeľné a neurčité. To sa skrýva aj v mojich objektoch. Veľakrát sa mi spájajú s kreslením. Akoby som kreslila do priestoru. Potom sa okolo takejto kresby dá chodiť, stáva sa viacrozmernou.

Zaujímajú ma veci, ktoré zostávajú nepovšimnuté, neosvetlené, takmer neviditeľné a neurčité. To sa skrýva aj v mojich objektoch. Veľakrát sa mi spájajú s kreslením. Akoby som kreslila do priestoru. Potom sa okolo takejto kresby dá chodiť, stáva sa viacrozmernou.

Keď ilustrujete pre iných autorov, čo je pre vás pri takejto spolupráci najdôležitejšie? Vzťah k textu, autorovi alebo niečo iné?

Keď ilustrujete pre iných autorov, čo je pre vás pri takejto spolupráci najdôležitejšie? Vzťah k textu, autorovi alebo niečo iné?

To záleží. Ale mňa veľmi bavia rôzne netypické spolupráce. Napríklad s tanečníkmi a tanečníčkami. Keď si ma performerka a pohybová pedagogička Eva Priečková vybrala na spoluprácu, vytvorila sériu stretnutí, kde mi svoju teóriu učenia tanca ukázala na praktických postupoch – takže ja som s ňou tancovala, hýbala som sa. Viedla ma cez pohyb, dávala mi inštrukcie a spolu sme vytvárali rôzne pohybové sekvencie. A z tohto zážitku som potom kreslila. Niekedy priamo počas workshopu, niekedy po ňom. Čiže to nebola taká klasická forma ilustrácie, že mi niekto pošle text a ja ho ilustrujem. Bolo to fyzické, telom prežité.

Nedávno som ilustrovala knihu pre Portugalský inštitút, graficky ju spracovala Aurélia Galová. Knihu všetkým odporúčam, volá sa Neduhy Brazílie. A bolo to v niečom náročné – rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať, lebo som mala veľké množstvo nápadov. Ten text ma silno oslovil. Takže pre mňa je pri takejto spolupráci dôležité, aby tam vznikol nejaký vzťah, zaujatie. Potrebujem sa na niečo vnútorne napojiť.

To záleží. Ale mňa veľmi bavia rôzne netypické spolupráce. Napríklad s tanečníkmi a tanečníčkami. Keď si ma performerka a pohybová pedagogička Eva Priečková vybrala na spoluprácu, vytvorila sériu stretnutí, kde mi svoju teóriu učenia tanca ukázala na praktických postupoch – takže ja som s ňou tancovala, hýbala som sa. Viedla ma cez pohyb, dávala mi inštrukcie a spolu sme vytvárali rôzne pohybové sekvencie. A z tohto zážitku som potom kreslila. Niekedy priamo počas workshopu, niekedy po ňom. Čiže to nebola taká klasická forma ilustrácie, že mi niekto pošle text a ja ho ilustrujem. Bolo to fyzické, telom prežité.

Nedávno som ilustrovala knihu pre Portugalský inštitút, graficky ju spracovala Aurélia Galová. Knihu všetkým odporúčam, volá sa Neduhy Brazílie. A bolo to v niečom náročné – rozhodnúť sa, ktorým smerom sa vydať, lebo som mala veľké množstvo nápadov. Ten text ma silno oslovil. Takže pre mňa je pri takejto spolupráci dôležité, aby tam vznikol nejaký vzťah, zaujatie. Potrebujem sa na niečo vnútorne napojiť.

Ako vznikol nápad organizovať kresliarske workshopy teda „drawing sessions“?

Ako vznikol nápad organizovať kresliarske workshopy teda „drawing sessions“?

Na Erasme v Nemecku som mala skvelého učiteľa kresby, Matiasa Kolmana, ktorý mi zmenil pohľad na kresbu. Naučil ma, ako pristupovať k realite inak – ako si uvedomovať na čo sa pozerám, a snažiť sa to skúmať. Potom, počas doktorandského štúdia som bola na stáži v Estónsku. Tam som stretla veľa ľudí, ktorých tak isto ako mňa nadchlo spoločné kreslenie. Spontánne vznikla neformálna medzinárodná kresliarska skupina MUST JOON. Po návrate na Slovensko som postupne začala organizovať spontánne kresliarske workshopy. 

Baví ma skúmať kresbu ako spôsob vnímania sveta – ako nástroj na spoznávanie seba, druhých a prostredia. Keď kreslím musím sa naozaj dívať, nemôžem len tak „scrollnúť“ obraz. A to vedomé a pomalé pozorovanie, môže viesť k hlbšiemu prežívaniu. Postupne som začala mať pocit, že by som to mohla robiť aj pre verejnosť. Najviac ma bavilo pracovať s dospelými, ktorí mali túžbu vrátiť sa k tvorbe, ale v detstve to stratili. Chceli znovu nadobudnúť sebadôveru v kreslení, naučiť sa niečo nové, zažiť niečo nové. Naposledy mi jedna kamarátka z kurzu povedala, že si myslela, že už nikdy nechytí štetec do ruky. A že teraz začala znovu intenzívne kresliť. Vrátila sa jej vášeň. No proste milujem to.

Na Erasme v Nemecku som mala skvelého učiteľa kresby, Matiasa Kolmana, ktorý mi zmenil pohľad na kresbu. Naučil ma, ako pristupovať k realite inak – ako si uvedomovať na čo sa pozerám, a snažiť sa to skúmať. Potom, počas doktorandského štúdia som bola na stáži v Estónsku. Tam som stretla veľa ľudí, ktorých tak isto ako mňa nadchlo spoločné kreslenie. Spontánne vznikla neformálna medzinárodná kresliarska skupina MUST JOON. Po návrate na Slovensko som postupne začala organizovať spontánne kresliarske workshopy. 

Baví ma skúmať kresbu ako spôsob vnímania sveta – ako nástroj na spoznávanie seba, druhých a prostredia. Keď kreslím musím sa naozaj dívať, nemôžem len tak „scrollnúť“ obraz. A to vedomé a pomalé pozorovanie, môže viesť k hlbšiemu prežívaniu. Postupne som začala mať pocit, že by som to mohla robiť aj pre verejnosť. Najviac ma bavilo pracovať s dospelými, ktorí mali túžbu vrátiť sa k tvorbe, ale v detstve to stratili. Chceli znovu nadobudnúť sebadôveru v kreslení, naučiť sa niečo nové, zažiť niečo nové. Naposledy mi jedna kamarátka z kurzu povedala, že si myslela, že už nikdy nechytí štetec do ruky. A že teraz začala znovu intenzívne kresliť. Vrátila sa jej vášeň. No proste milujem to.

Máte ustálené formáty alebo má vždy workshop inú tému?

Máte ustálené formáty alebo má vždy workshop inú tému?

Niektoré sa opakujú, ale vznikajú aj nové. Väčšinou tie témy vytváram spolu s lektormi, ktorí učia. Zároveň chcem, aby boli kurzy rôznorodé. Keď som sa presťahovala do Prahy, začala som pozývať ďalších umelcov a umelkyne, lektorky a lektorov, ktorí teraz tiež vedú kurzy cez drawing sessions. V súčasnosti rozširujeme tím. Spolupracuje s nami výtvarníčka a ilustrátorka Andrea Rošková, ktorá si vytvorila koncept „outeliér“. Kreslia ulice, zaznamenávajú zvuky mesta, sú spolu vonku. Je to skvelý koncept. Spolupracujem aj s Ové Pictures, ktoré vytvorili workshop venovaný ženám. Je o vzrušení a jemnom vnímaní seba.

Niektoré sa opakujú, ale vznikajú aj nové. Väčšinou tie témy vytváram spolu s lektormi, ktorí učia. Zároveň chcem, aby boli kurzy rôznorodé. Keď som sa presťahovala do Prahy, začala som pozývať ďalších umelcov a umelkyne, lektorky a lektorov, ktorí teraz tiež vedú kurzy cez drawing sessions. V súčasnosti rozširujeme tím. Spolupracuje s nami výtvarníčka a ilustrátorka Andrea Rošková, ktorá si vytvorila koncept „outeliér“. Kreslia ulice, zaznamenávajú zvuky mesta, sú spolu vonku. Je to skvelý koncept. Spolupracujem aj s Ové Pictures, ktoré vytvorili workshop venovaný ženám. Je o vzrušení a jemnom vnímaní seba. Lektoruje tiež Adam Priecel. Jeho kurz je o uvoľnení a odvahe v kresbe a maľbe. Pozývam vás všetkých!

Ako pristupujete k vedeniu ľudí, ktorí si kreslenie ešte len skúšajú?

Ako pristupujete k vedeniu ľudí, ktorí si kreslenie ešte len skúšajú?

Väčšina kurzov je pre začiatočníctvo, pretože v nich nejde o vytvorenie perfektnej kresby. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu. Ide o to, objaviť v sebe tvorivý potenciál. Nebáť sa spraviť chybu, pretože to si človek odnesie ako určitý typ slobody aj do života.

Často si na kurzoch alebo v škole, kde učím všímam opatrnosť, ktorú sama dobre poznám. Strach z bieleho papiera, strach zo začiatku. A práve s týmto pracujem – s prekonávaním tvorivých blokov. Existuje množstvo cvičení, techník či spôsobov, ako vytvoriť atmosféru, ktorá tomu dokáže pomôcť. Napríklad inštrukcia: „Nepozeraj sa na papier, keď začínaš kresliť.“ Môže to znieť banálne, ale naozaj to pomáha. Väčšinou sa ľudia uvoľnia a zrazu chcú tvoriť. 

Alebo naopak: „Pozeraj sa na papier, až kým sa tam niečo nezačne objavovať. Potom to skús nakresliť.“ Pre mňa je dôležité zbaviť sa tej kontroly, ktorú máme, keď chceme, aby všetko bolo pekné, dokonalé, kompozične a proporčne správne. Potom sa s tým dá pracovať, ale dôležité je uvedomiť si, aký tlak si vytvárame na výsledok.

Väčšina kurzov je pre začiatočníctvo, pretože v nich nejde o vytvorenie perfektnej kresby. Ide o to, rozkresliť sa a pocítiť šťavu. Ide o to, objaviť v sebe tvorivý potenciál. Nebáť sa spraviť chybu, pretože to si človek odnesie ako určitý typ slobody aj do života.

Moje heslo znie: „Buď odvážny!“ Často si na kurzoch alebo v škole, kde učím všímam opatrnosť, ktorú sama dobre poznám. Strach z bieleho papiera, strach zo začiatku. A práve s týmto pracujem – s prekonávaním tvorivých blokov. Existuje množstvo cvičení, techník či spôsobov, ako vytvoriť atmosféru, ktorá tomu dokáže pomôcť. Napríklad inštrukcia: „Nepozeraj sa na papier, keď začínaš kresliť.“ Môže to znieť banálne, ale naozaj to pomáha. Väčšinou sa ľudia uvoľnia a zrazu chcú tvoriť. 

Alebo naopak: „Pozeraj sa na papier, až kým sa tam niečo nezačne objavovať. Potom to skús nakresliť.“ Pre mňa je dôležité zbaviť sa tej kontroly, ktorú máme, keď chceme, aby všetko bolo pekné, dokonalé, kompozične a proporčne správne. Potom sa s tým dá pracovať, ale dôležité je uvedomiť si, aký tlak si vytvárame na výsledok.

Kam by ste chceli posunúť projekt do budúcnosti?

Kam by ste chceli posunúť projekt do budúcnosti?

Chcela by som to ešte viac rozšíriť. A to bol vždy môj sen – spraviť tieto skupiny inkluzívnejšie. Aby tam boli aj seniori, ľudia so znevýhodnením alebo z marginalizovaných skupín. Prirodzene by sa to mohlo otvárať širšiemu spektru ľudí. Tiež by som bola rada, ak by sa projekt podarilo rozšíriť do Prahy.

Chcela by som to ešte viac rozšíriť. A to bol vždy môj sen – spraviť tieto skupiny inkluzívnejšie. Aby tam boli aj seniori, ľudia so znevýhodnením alebo z marginalizovaných skupín. Prirodzene by sa to mohlo otvárať širšiemu spektru ľudí. Tiež by som bola rada, ak by sa projekt podarilo rozšíriť do Prahy.