Enfant terrible si kupuje jednosmerný lístok: Svet pokazených ľudí

Silné stránky knihy sú čitateľovi zrejmé už po prvých stránkach úvodnej poviedky Self-Help, ktorá vykresľuje problémy toxických vzťahov a neskôr sexuálneho zneužívania: „Trnka je chlapec, no cíti sa ako dievča, preto ním aj občas je, ale iba takmer.” Tematika odklonu od spoločenských štandardov (či už sexualitou, rodovou nebinárnosťou, alebo mentálnym rozpoložením) sa stáva centrálnou v jednotlivých textoch. Postavy sa snažia začleniť medzi ostatných, no ich príbehy končia neúspechom. Dielo vychádza ako vôbec prvý prozaický súbor textov, ktorý otvorene hovorí o kvír skúsenosti a darí sa mu detabuizovať niekoľko tém, o ktorých sa bežne na Slovensku nerozpráva a tobôž nie v slovenskej literatúre. Hoci texty nadobúdajú krehký balans medzi absolútnou beznádejou, náznakmi nehy a veľmi sporadickou nádejou, Enfant terrible ponúka dôležité svedectvo o toxicite v rôznych typoch vzťahov, rovnako ako o pocitoch vyčlenenosti a osamelosti. 

Ďalším jednoznačným pozitívom zbierky je sviežosť jazyka. Lazarčík ako vyštudovaný scenárista exceluje v dialógoch, rovnako ako v situačnom humore: „Dajakej Zuzane si šiel odovzdať balík, vrátiš sa po peňaženku. Práve sa prehrabávam v dodacích lístkoch, koho to chceš teraz? a ty odvrkneš, že mňa a odídeš s výdavkom.” Kým u niektorých spisovateľov znejú vulgarizmy umelo a silene, v poviedkach sú používané trefne. Zaujímavým ozvláštnením textov je takisto prepožičiavanie si tém, ktoré môžu pôsobiť na prvý pohľad gýčovo (referencie na filmy a vulgárne vtipy), v Lazarčíkovej réžii však dostávajú novú vrstvu významu a tnú do živého na zvýraznenie situácií. 

Niektorí ľudia by mohli Lazarčíkovej zbierke vytýkať prepiatosť, miestami priam sklon k dramatickosti, ktorý obstoja lepšie v scenári ako v literárnom texte. Pre mňa bol najväčším úrazom textu monotematickosť zbierky: postavy, ktoré majú prezývky a podobné charakterové vlastnosti. Nie je prekvapením, že sa čitateľovi po niekoľkých textoch začnú zlievať. V kombinácii s preexponovanosťou textov je následne ľahké stratiť prehľad o tom, kto je kto. Lazarčík dokonca nazýva jednu z postáv Vespula, v ďalšej poviedke vystupuje Suka, ktorá píše o Vespule poviedku. Možno je predsa len prežívanie všetkých postáv rovnaké, alebo takmer také isté?

Hoci budete po Lazarčíkovom debute prestimulovaní obrazmi a stratíte vieru v medziľudské vzťahy kvír či akejkoľvek inej komunity, zbierka poviedok ponúka unikátnu výpoveď o svete plnom prázdnych, nešťastných ľudí. Napriek tomu nám na konci knihy zostáva trochu nádeje, podobne ako Petrovi, hrdinovi posledného príbehu, po ukončení nevydareného vzťahu: „Možno sa raz niekto konečne otočí a všimne si ho.”

Silné stránky knihy sú čitateľovi zrejmé už po prvých stránkach úvodnej poviedky Self-Help, ktorá vykresľuje problémy toxických vzťahov a neskôr sexuálneho zneužívania: „Trnka je chlapec, no cíti sa ako dievča, preto ním aj občas je, ale iba takmer.” Tematika odklonu od spoločenských štandardov (či už sexualitou, rodovou nebinárnosťou, alebo mentálnym rozpoložením) sa stáva centrálnou v jednotlivých textoch. Postavy sa snažia začleniť medzi ostatných, no ich príbehy končia neúspechom. Dielo vychádza ako vôbec prvý prozaický súbor textov, ktorý otvorene hovorí o kvír skúsenosti a darí sa mu detabuizovať niekoľko tém, o ktorých sa bežne na Slovensku nerozpráva a tobôž nie v slovenskej literatúre. Hoci texty nadobúdajú krehký balans medzi absolútnou beznádejou, náznakmi nehy a veľmi sporadickou nádejou, Enfant terrible ponúka dôležité svedectvo o toxicite v rôznych typoch vzťahov, rovnako ako o pocitoch vyčlenenosti a osamelosti. 

Ďalším jednoznačným pozitívom zbierky je sviežosť jazyka. Lazarčík ako vyštudovaný scenárista exceluje v dialógoch, rovnako ako v situačnom humore: „Dajakej Zuzane si šiel odovzdať balík, vrátiš sa po peňaženku. Práve sa prehrabávam v dodacích lístkoch, koho to chceš teraz? a ty odvrkneš, že mňa a odídeš s výdavkom.” Kým u niektorých spisovateľov znejú vulgarizmy umelo a silene, v poviedkach sú používané trefne. Zaujímavým ozvláštnením textov je takisto prepožičiavanie si tém, ktoré môžu pôsobiť na prvý pohľad gýčovo (referencie na filmy a vulgárne vtipy), v Lazarčíkovej réžii však dostávajú novú vrstvu významu a tnú do živého na zvýraznenie situácií. 

Niektorí ľudia by mohli Lazarčíkovej zbierke vytýkať prepiatosť, miestami priam sklon k dramatickosti, ktorý obstoja lepšie v scenári ako v literárnom texte. Pre mňa bol najväčším úrazom textu monotematickosť zbierky: postavy, ktoré majú prezývky a podobné charakterové vlastnosti. Nie je prekvapením, že sa čitateľovi po niekoľkých textoch začnú zlievať. V kombinácii s preexponovanosťou textov je následne ľahké stratiť prehľad o tom, kto je kto. Lazarčík dokonca nazýva jednu z postáv Vespula, v ďalšej poviedke vystupuje Suka, ktorá píše o Vespule poviedku. Možno je predsa len prežívanie všetkých postáv rovnaké, alebo takmer také isté?

Hoci budete po Lazarčíkovom debute prestimulovaní obrazmi a stratíte vieru v medziľudské vzťahy kvír či akejkoľvek inej komunity, zbierka poviedok ponúka unikátnu výpoveď o svete plnom prázdnych, nešťastných ľudí. Napriek tomu nám na konci knihy zostáva trochu nádeje, podobne ako Petrovi, hrdinovi posledného príbehu, po ukončení nevydareného vzťahu: „Možno sa raz niekto konečne otočí a všimne si ho.”

Zostaňme v kontakte

HMOTA

Občianske združenie
Soblahov 865
Soblahov, 913 38
Slovenská republika

© 2024 – 2019 HMOTA