Volajte ma Mandy: Nadčasový príbeh plný dobovosti

Autorka: Laura Bilíková

Iná doba, rovnaká Mandy

Zoznámte sa s Mandy. Dnes už postaršou dámou, ktorá odjakživa milovala hudbu a prežila navonok celkom obyčajný život. Od dospievania za čias prvej republiky cez obdobie socializmu až po súčasnosť, sledujeme zdanlivo nedramatický príbeh, ktorého súčasťou sú len drobné zauzlenia. Mandy sa dokázala každému režimu prispôsobiť, no vždy keď mohla, žila a hrala tak, ako cítila. A nikdy sa nevzdala túžby hrať na klavír.

A to presne od momentu, keď sa v mladom veku rozhodla, že štúdium na gymnáziu vymení za nočné dobrodružstvá pri klavíri a tajomstvá s príchuťou dospelosti: „V Kaviarni bolo plno. Vedela, že aj keď na to ešte nemá oficiálny vek, je dospelá. Použila Évin rúž z taštičky, ktorú si od toho večera nechávala vzadu. Znamenalo to pre ňu nezmyteľnú červenú deliacu čiaru, za ktorou začínala patriť do sveta večerov, dymu a nepredvídateľnej radosti či smútku.“

Rovnako rázne, ako Mandy robila životné rozhodnutia, sa striedali aj pravidlá a majitelia podnikov, v ktorých hrávala. A práve v zachytávaní spoločenských a historických zmien spočíva najväčšia sila tejto knihy. Sabuchovej sa darí vystihnúť atmosféru doby, ktorú buduje v zručných opisoch priestorov, ale i v dialógoch či premýšľaní samotnej Mandy. Dokáže vypichnúť jednotlivosti a detaily, napríklad konkrétne predmety či piesne, ktoré nevyčnievajú z kulís každodennosti, naopak ich dotvárajú. A hoci je kniha plná dobovosti, jej príbeh zostáva vo svojej podstate nadčasový.

Autorka svoj pozorovateľský talent a schopnosť budovať presvedčivú atmosféru preukázala aj vo svojom predchádzajúcom románe Šeptuchy, za ktorý získala cenu Anasoft Litera. A hoci sa tematicky posunula od coming-of-age príbehu k biografickej látke, čaro jej citlivej opisnosti a precíznej práce s jazykom zostáva prítomné v oboch knihách. Sabuchovský rukopis tak začína byť čoraz zreteľnejší.

Zoznámte sa s Mandy. Dnes už postaršou dámou, ktorá odjakživa milovala hudbu a prežila navonok celkom obyčajný život. Od dospievania za čias prvej republiky cez obdobie socializmu až po súčasnosť, sledujeme zdanlivo nedramatický príbeh, ktorého súčasťou sú len drobné zauzlenia. Mandy sa dokázala každému režimu prispôsobiť, no vždy keď mohla, žila a hrala tak, ako cítila. A nikdy sa nevzdala túžby hrať na klavír.

A to presne od momentu, keď sa v mladom veku rozhodla, že štúdium na gymnáziu vymení za nočné dobrodružstvá pri klavíri a tajomstvá s príchuťou dospelosti: „V Kaviarni bolo plno. Vedela, že aj keď na to ešte nemá oficiálny vek, je dospelá. Použila Évin rúž z taštičky, ktorú si od toho večera nechávala vzadu. Znamenalo to pre ňu nezmyteľnú červenú deliacu čiaru, za ktorou začínala patriť do sveta večerov, dymu a nepredvídateľnej radosti či smútku.“

Rovnako rázne, ako Mandy robila životné rozhodnutia, sa striedali aj pravidlá a majitelia podnikov, v ktorých hrávala. A práve v zachytávaní spoločenských a historických zmien spočíva najväčšia sila tejto knihy. Sabuchovej sa darí vystihnúť atmosféru doby, ktorú buduje v zručných opisoch priestorov, ale i v dialógoch či premýšľaní samotnej Mandy. Dokáže vypichnúť jednotlivosti a detaily, napríklad konkrétne predmety či piesne, ktoré nevyčnievajú z kulís každodennosti, naopak ich dotvárajú. A hoci je kniha plná dobovosti, jej príbeh zostáva vo svojej podstate nadčasový.

Autorka svoj pozorovateľský talent a schopnosť budovať presvedčivú atmosféru preukázala aj vo svojom predchádzajúcom románe Šeptuchy, za ktorý získala cenu Anasoft Litera. A hoci sa tematicky posunula od coming-of-age príbehu k biografickej látke, čaro jej citlivej opisnosti a precíznej práce s jazykom zostáva prítomné v oboch knihách. Sabuchovský rukopis tak začína byť čoraz zreteľnejší.

Ženy ženám, dnes i kedysi

Výraznou rovinou príbehu je i otázka ženskej emancipácie. Ženská perspektíva je v Sabuchovej podaní jemne nuansovaná, miestami tancujúca medzi zmätkom a emóciami. Nečakajme žiadne rázne gestá ani manifesty, román naopak ukazuje tichú a elegantnú rebéliu voči zaužívaným pravidlám. Mandy ku konvenciám pristupuje ako k starým známym, v mysli si opakuje naučené frázy, ktoré následne jemnou iróniou rozporuje: „Komu inému by mala veriť, ak nie svojmu mužovi, ktorý ju narozdiel od všetkých ostatných, ani nebil?“

Mandy zo strany okolia zažije všetko – ponižovanie za to, že sa jej nedarí otehotnieť, manželov gaslighting (formu psychickej manipulácie) či opovrhovanie, keď sa rozhodne toxického manžela opustiť. Napriek tomu, že podobne ako mnohé ženy cíti pochybnosti a strach, v rozhodujúcich momentoch sa vždy postaví sama za seba. Vo viacerých bodoch príbehu sa tak čitateľky dokážu s Mandy stotožniť. Stereotypy a patriarchálne vzorce totiž s pádom predošlého režimu neodišli, len nadobudli nové formy.

Kúzlo tejto knihy (a zároveň jeden z hlavných dôvodov, prečo je tak presvedčivá) spočíva v tom, že vznikala zo stretnutí dvoch žien. Sabuchová svoju klaviristku Mandy našla náhodne, na jednom podujatí, kde hrala. Už na prvý pohľad ju zaujala, preto sa rozhodla, že ju osloví. A tak začala spoznávať život nenápadnej ženy, ktorý ju fascinoval natoľko, že ho premietla do knižnej podoby. A hoci je príbeh Mandy založený na skutočných udalostiach, jeho najväčšou pridanou hodnotou je spôsob, akým ho Sabuchová prerozprávala – citlivo, pozorne a predovšetkým s nepopierateľnými literárnymi kvalitami.

Výraznou rovinou príbehu je i otázka ženskej emancipácie. Ženská perspektíva je v Sabuchovej podaní jemne nuansovaná, miestami tancujúca medzi zmätkom a emóciami. Nečakajme žiadne rázne gestá ani manifesty, román naopak ukazuje tichú a elegantnú rebéliu voči zaužívaným pravidlám. Mandy ku konvenciám pristupuje ako k starým známym, v mysli si opakuje naučené frázy, ktoré následne jemnou iróniou rozporuje: „Komu inému by mala veriť, ak nie svojmu mužovi, ktorý ju narozdiel od všetkých ostatných, ani nebil?“

Mandy zo strany okolia zažije všetko – ponižovanie za to, že sa jej nedarí otehotnieť, manželov gaslighting (formu psychickej manipulácie) či opovrhovanie, keď sa rozhodne toxického manžela opustiť. Napriek tomu, že podobne ako mnohé ženy cíti pochybnosti a strach, v rozhodujúcich momentoch sa vždy postaví sama za seba. Vo viacerých bodoch príbehu sa tak čitateľky dokážu s Mandy stotožniť. Stereotypy a patriarchálne vzorce totiž s pádom predošlého režimu neodišli, len nadobudli nové formy.

Kúzlo tejto knihy (a zároveň jeden z hlavných dôvodov, prečo je tak presvedčivá) spočíva v tom, že vznikala zo stretnutí dvoch žien. Sabuchová svoju klaviristku Mandy našla náhodne, na jednom podujatí, kde hrala. Už na prvý pohľad ju zaujala, preto sa rozhodla, že ju osloví. A tak začala spoznávať život nenápadnej ženy, ktorý ju fascinoval natoľko, že ho premietla do knižnej podoby. A hoci je príbeh Mandy založený na skutočných udalostiach, jeho najväčšou pridanou hodnotou je spôsob, akým ho Sabuchová prerozprávala – citlivo, pozorne a predovšetkým s nepopierateľnými literárnymi kvalitami.

V hlave staršieho človeka

Román vo svojej forme evokuje proces rozpomínania sa. Na stránkach sme svedkami prúdu vedomia, ktoré sa slobodne pohybuje a vynára rozličné obrazy, myšlienky a pocity späté s minulosťou. Hoci je hlavná línia textu v zásade chronologická, Mandine spomienky sa občas vyhýbajú dejovosti a smerujú skôr k vnútornému prežívaniu a detailnej opisnosti.

Sabuchová zároveň strieda dominantné spomienkové časti so súčasnosťou. Spôsob písania pritom nemení a tieto roviny ani výraznejšie neoddeľuje – necháva ich prirodzene splývať. Čitateľovi sa tak môže neraz stať, že si až po niekoľkých riadkoch uvedomí, že nastala zmena časopriestoru. Nenútené prelínanie minulosti a prítomnosti vo výsledku vytvára pocit bezčasia a simuluje tak rozmýšľanie staršieho človeka, ktorý sa stráca vo vlastných spomienkach.

Podobný efekt môže mať i samotný proces čítania, keď sa čitateľ začne strácať v texte. Pozornosť venovaná drobným detailom a striedanie perspektív môže spôsobiť, že nám počas čítania knihy niečo vypadne. Ako hovorí sama Mandy: „Na niečo sa zabudne, niečo zostane. Ale kto by si to všetko pamätal?“

Román vo svojej forme evokuje proces rozpomínania sa. Na stránkach sme svedkami prúdu vedomia, ktoré sa slobodne pohybuje a vynára rozličné obrazy, myšlienky a pocity späté s minulosťou. Hoci je hlavná línia textu v zásade chronologická, Mandine spomienky sa občas vyhýbajú dejovosti a smerujú skôr k vnútornému prežívaniu a detailnej opisnosti.

Sabuchová zároveň strieda dominantné spomienkové časti so súčasnosťou. Spôsob písania pritom nemení a tieto roviny ani výraznejšie neoddeľuje – necháva ich prirodzene splývať. Čitateľovi sa tak môže neraz stať, že si až po niekoľkých riadkoch uvedomí, že nastala zmena časopriestoru. Nenútené prelínanie minulosti a prítomnosti vo výsledku vytvára pocit bezčasia a simuluje tak rozmýšľanie staršieho človeka, ktorý sa stráca vo vlastných spomienkach.

Podobný efekt môže mať i samotný proces čítania, keď sa čitateľ začne strácať v texte. Pozornosť venovaná drobným detailom a striedanie perspektív môže spôsobiť, že nám počas čítania knihy niečo vypadne. Ako hovorí sama Mandy: „Na niečo sa zabudne, niečo zostane. Ale kto by si to všetko pamätal?“