Plachý dom: krehké vzťahy, malé a veľké zmeny

Kniha Plachý dom je románový debut poviedkárky, scenáristky a novinárky Barbory Hrínovej. Hoci laureátka ceny Anasoft litera a Ceny René sa po svojom úspechu so zbierkou poviedok Jednorožce (Aspekt, 2021) zmenila žáner, v knihe Plachý dom (Artforum, 2025), zostáva naďalej verná svojmu rukopisu. Vychádza z poetiky poviedky, čo sa odráža na členitosti textu a dôraze na fragmenty každodennosti. Kniha je pospájaná z krátkych odstavcov, zaobalených párslovným názvom. Hrínová opäť prináša literatúru, ktorá je citlivá, pozorná a zároveň prenikavo vtipná.

Inšpirovaná svojím otcom, vytvára postavu učiteľa hudobnej Ambróza Vlnu, rodeného Bratislavčana. Na začiatku knihy odkladá svoj odchod na dôchodok. Sledujeme jeho dni, interakcie so susedmi, prácu s deťmi a dynamiku jeho rodiny. Ide o text s črtami autofikcie, no bez sebastredného tónu. Ambróz je postava, ktorá sa z literatúry vytráca: pre svoj vek je často stratený v modernom svete, drží sa reality, ktorú pozná a svojej všednej rutiny. Jeho životná filozofia je však osviežujúca. Hoci nejde o postavu, ktorá by ma na prvý pohľad lákala, čas s ním bol naozaj plný humoru a stránky sa pretáčali ľahko. Autorka sa nestránila náročnejších tém, ktoré boli skrz Ambrózovu životnú filozofiu poňaté s ľahkosťou i potrebnou vážnosťou.

Knihu poháňa práve hlavná postava, zachytáva emócie a ľudské vzťahy – napríklad medzigeneračný šum medzi Ambrózom a jeho dcérou Naďou, ktorá je podobná autorke, ako Hrínová priznala na besede počas Mesiaca autorského čítania v Bratislave. Práve tento vzťah sa zaujímavo nesie celou knihou. Naďa nielen dej ovplyvňuje, ale aj do textu vstupuje ako vševediaci rozprávač, len aby potom niekedy priznala, že otcovmu správaniu úplne nerozumie a dokáže ho čítať len ako dcéra. Táto hra s rozprávačom, niekde na pomedzí reality a fikcie, je to, čo robí knihu tak zaujímavou. 

“Strýko sa vždy chcel presláviť, preraziť niečím výnimočným. Rozmýšľam, ako by vyzeral článok o ňom na Wikipédii, aspoň taký výhonok, keby tam boli aj zmienky o ľuďoch, ktorým sa nič veľké nepodarilo.”

Niekedy nás iní považujú za zaujímavejších, než sme, odkrývajú v nás niečo, o čom sme možno ani nevedeli. Hrínová – a zároveň Naďa – nám cez Ambróza ukazuje, že výnimočnosť sa často skrýva v obyčajnosti. Dáva do pozornosti ľudí, na ktorých si náhodne spomenieme a potom ich nevieme dostať z hlavy, lebo ich nevypovedané príbehy s nami ostávajú. Odhaľuje krásu malých momentov, ktoré sú tak dôležité. 

Napriek tomu, že knihe chýba akýsi celistvý dej a spája viacero odlišných tém, červenou niťou pri čítaní je téma zmeny a vyrovnania sa s ňou. Ukazuje nám akési liminálne štádium, obdobie introspekcie, ktoré je zároveň časom uzatvárania kapitol a priestorom na to, vybrať sa vlastným smerom.

Knihu tak odporúčam tým, ktorí a ktoré obľubujú romány s dôrazom na drobné detaily, medziľudské vzťahy a vnútorné prežívanie postáv. Silnou stránkou Plachého domu je jeho nenásilný humor, čo z knihy robí naozaj dobrý román na letné čítanie – aj príležitosť na zaspomínanie na Slovensko niekde na ďalekej dovolenke.

Kniha Plachý dom je románový debut poviedkárky, scenáristky a novinárky Barbory Hrínovej. Hoci laureátka ceny Anasoft litera a Ceny René sa po svojom úspechu so zbierkou poviedok Jednorožce (Aspekt, 2021) zmenila žáner, v knihe Plachý dom (Artforum, 2025), zostáva naďalej verná svojmu rukopisu. Vychádza z poetiky poviedky, čo sa odráža na členitosti textu a dôraze na fragmenty každodennosti. Kniha je pospájaná z krátkych odstavcov, zaobalených párslovným názvom. Hrínová opäť prináša literatúru, ktorá je citlivá, pozorná a zároveň prenikavo vtipná.

Inšpirovaná svojím otcom, vytvára postavu učiteľa hudobnej Ambróza Vlnu, rodeného Bratislavčana. Na začiatku knihy odkladá svoj odchod na dôchodok. Sledujeme jeho dni, interakcie so susedmi, prácu s deťmi a dynamiku jeho rodiny. Ide o text s črtami autofikcie, no bez sebastredného tónu. Ambróz je postava, ktorá sa z literatúry vytráca: pre svoj vek je často stratený v modernom svete, drží sa reality, ktorú pozná a svojej všednej rutiny. Jeho životná filozofia je však osviežujúca. Hoci nejde o postavu, ktorá by ma na prvý pohľad lákala, čas s ním bol naozaj plný humoru a stránky sa pretáčali ľahko. Autorka sa nestránila náročnejších tém, ktoré boli skrz Ambrózovu životnú filozofiu poňaté s ľahkosťou i potrebnou vážnosťou.

Knihu poháňa práve hlavná postava, zachytáva emócie a ľudské vzťahy – napríklad medzigeneračný šum medzi Ambrózom a jeho dcérou Naďou, ktorá je podobná autorke, ako Hrínová priznala na besede počas Mesiaca autorského čítania v Bratislave. Práve tento vzťah sa zaujímavo nesie celou knihou. Naďa nielen dej ovplyvňuje, ale aj do textu vstupuje ako vševediaci rozprávač, len aby potom niekedy priznala, že otcovmu správaniu úplne nerozumie a dokáže ho čítať len ako dcéra. Táto hra s rozprávačom, niekde na pomedzí reality a fikcie, je to, čo robí knihu tak zaujímavou. 

“Strýko sa vždy chcel presláviť, preraziť niečím výnimočným. Rozmýšľam, ako by vyzeral článok o ňom na Wikipédii, aspoň taký výhonok, keby tam boli aj zmienky o ľuďoch, ktorým sa nič veľké nepodarilo.”

Niekedy nás iní považujú za zaujímavejších, než sme, odkrývajú v nás niečo, o čom sme možno ani nevedeli. Hrínová – a zároveň Naďa – nám cez Ambróza ukazuje, že výnimočnosť sa často skrýva v obyčajnosti. Dáva do pozornosti ľudí, na ktorých si náhodne spomenieme a potom ich nevieme dostať z hlavy, lebo ich nevypovedané príbehy s nami ostávajú. Odhaľuje krásu malých momentov, ktoré sú tak dôležité. 

Napriek tomu, že knihe chýba akýsi celistvý dej a spája viacero odlišných tém, červenou niťou pri čítaní je téma zmeny a vyrovnania sa s ňou. Ukazuje nám akési liminálne štádium, obdobie introspekcie, ktoré je zároveň časom uzatvárania kapitol a priestorom na to, vybrať sa vlastným smerom.

Knihu tak odporúčam tým, ktorí a ktoré obľubujú romány s dôrazom na drobné detaily, medziľudské vzťahy a vnútorné prežívanie postáv. Silnou stránkou Plachého domu je jeho nenásilný humor, čo z knihy robí naozaj dobrý román na letné čítanie – aj príležitosť na zaspomínanie na Slovensko niekde na ďalekej dovolenke.

Kniha Plachý dom je románový debut poviedkárky, scenáristky a novinárky Barbory Hrínovej. Hoci laureátka ceny Anasoft litera a Ceny René sa po svojom úspechu so zbierkou poviedok Jednorožce (Aspekt, 2021) zmenila žáner, v knihe Plachý dom (Artforum, 2025), zostáva naďalej verná svojmu rukopisu. Vychádza z poetiky poviedky, čo sa odráža na členitosti textu a dôraze na fragmenty každodennosti. Kniha je pospájaná z krátkych odstavcov, zaobalených párslovným názvom. Hrínová opäť prináša literatúru, ktorá je citlivá, pozorná a zároveň prenikavo vtipná.

Inšpirovaná svojím otcom, vytvára postavu učiteľa hudobnej Ambróza Vlnu, rodeného Bratislavčana. Na začiatku knihy odkladá svoj odchod na dôchodok. Sledujeme jeho dni, interakcie so susedmi, prácu s deťmi a dynamiku jeho rodiny. Ide o text s črtami autofikcie, no bez sebastredného tónu. Ambróz je postava, ktorá sa z literatúry vytráca: pre svoj vek je často stratený v modernom svete, drží sa reality, ktorú pozná a svojej všednej rutiny. Jeho životná filozofia je však osviežujúca. Hoci nejde o postavu, ktorá by ma na prvý pohľad lákala, čas s ním bol naozaj plný humoru a stránky sa pretáčali ľahko. Autorka sa nestránila náročnejších tém, ktoré boli skrz Ambrózovu životnú filozofiu poňaté s ľahkosťou i potrebnou vážnosťou.

Knihu poháňa práve hlavná postava, zachytáva emócie a ľudské vzťahy – napríklad medzigeneračný šum medzi Ambrózom a jeho dcérou Naďou, ktorá je podobná autorke, ako Hrínová priznala na besede počas Mesiaca autorského čítania v Bratislave. Práve tento vzťah sa zaujímavo nesie celou knihou. Naďa nielen dej ovplyvňuje, ale aj do textu vstupuje ako vševediaci rozprávač, len aby potom niekedy priznala, že otcovmu správaniu úplne nerozumie a dokáže ho čítať len ako dcéra. Táto hra s rozprávačom, niekde na pomedzí reality a fikcie, je to, čo robí knihu tak zaujímavou. 

“Strýko sa vždy chcel presláviť, preraziť niečím výnimočným. Rozmýšľam, ako by vyzeral článok o ňom na Wikipédii, aspoň taký výhonok, keby tam boli aj zmienky o ľuďoch, ktorým sa nič veľké nepodarilo.”

Niekedy nás iní považujú za zaujímavejších, než sme, odkrývajú v nás niečo, o čom sme možno ani nevedeli. Hrínová – a zároveň Naďa – nám cez Ambróza ukazuje, že výnimočnosť sa často skrýva v obyčajnosti. Dáva do pozornosti ľudí, na ktorých si náhodne spomenieme a potom ich nevieme dostať z hlavy, lebo ich nevypovedané príbehy s nami ostávajú. Odhaľuje krásu malých momentov, ktoré sú tak dôležité. 

Napriek tomu, že knihe chýba akýsi celistvý dej a spája viacero odlišných tém, červenou niťou pri čítaní je téma zmeny a vyrovnania sa s ňou. Ukazuje nám akési liminálne štádium, obdobie introspekcie, ktoré je zároveň časom uzatvárania kapitol a priestorom na to, vybrať sa vlastným smerom.

Knihu tak odporúčam tým, ktorí a ktoré obľubujú romány s dôrazom na drobné detaily, medziľudské vzťahy a vnútorné prežívanie postáv. Silnou stránkou Plachého domu je jeho nenásilný humor, čo z knihy robí naozaj dobrý román na letné čítanie – aj príležitosť na zaspomínanie na Slovensko niekde na ďalekej dovolenke.

Kniha Plachý dom je románový debut poviedkárky, scenáristky a novinárky Barbory Hrínovej. Hoci laureátka ceny Anasoft litera a Ceny René sa po svojom úspechu so zbierkou poviedok Jednorožce (Aspekt, 2021) zmenila žáner, v knihe Plachý dom (Artforum, 2025), zostáva naďalej verná svojmu rukopisu. Vychádza z poetiky poviedky, čo sa odráža na členitosti textu a dôraze na fragmenty každodennosti. Kniha je pospájaná z krátkych odstavcov, zaobalených párslovným názvom. Hrínová opäť prináša literatúru, ktorá je citlivá, pozorná a zároveň prenikavo vtipná.

Inšpirovaná svojím otcom, vytvára postavu učiteľa hudobnej Ambróza Vlnu, rodeného Bratislavčana. Na začiatku knihy odkladá svoj odchod na dôchodok. Sledujeme jeho dni, interakcie so susedmi, prácu s deťmi a dynamiku jeho rodiny. Ide o text s črtami autofikcie, no bez sebastredného tónu. Ambróz je postava, ktorá sa z literatúry vytráca: pre svoj vek je často stratený v modernom svete, drží sa reality, ktorú pozná a svojej všednej rutiny. Jeho životná filozofia je však osviežujúca. Hoci nejde o postavu, ktorá by ma na prvý pohľad lákala, čas s ním bol naozaj plný humoru a stránky sa pretáčali ľahko. Autorka sa nestránila náročnejších tém, ktoré boli skrz Ambrózovu životnú filozofiu poňaté s ľahkosťou i potrebnou vážnosťou.

Knihu poháňa práve hlavná postava, zachytáva emócie a ľudské vzťahy – napríklad medzigeneračný šum medzi Ambrózom a jeho dcérou Naďou, ktorá je podobná autorke, ako Hrínová priznala na besede počas Mesiaca autorského čítania v Bratislave. Práve tento vzťah sa zaujímavo nesie celou knihou. Naďa nielen dej ovplyvňuje, ale aj do textu vstupuje ako vševediaci rozprávač, len aby potom niekedy priznala, že otcovmu správaniu úplne nerozumie a dokáže ho čítať len ako dcéra. Táto hra s rozprávačom, niekde na pomedzí reality a fikcie, je to, čo robí knihu tak zaujímavou. 

“Strýko sa vždy chcel presláviť, preraziť niečím výnimočným. Rozmýšľam, ako by vyzeral článok o ňom na Wikipédii, aspoň taký výhonok, keby tam boli aj zmienky o ľuďoch, ktorým sa nič veľké nepodarilo.”

Niekedy nás iní považujú za zaujímavejších, než sme, odkrývajú v nás niečo, o čom sme možno ani nevedeli. Hrínová – a zároveň Naďa – nám cez Ambróza ukazuje, že výnimočnosť sa často skrýva v obyčajnosti. Dáva do pozornosti ľudí, na ktorých si náhodne spomenieme a potom ich nevieme dostať z hlavy, lebo ich nevypovedané príbehy s nami ostávajú. Odhaľuje krásu malých momentov, ktoré sú tak dôležité. 

Napriek tomu, že knihe chýba akýsi celistvý dej a spája viacero odlišných tém, červenou niťou pri čítaní je téma zmeny a vyrovnania sa s ňou. Ukazuje nám akési liminálne štádium, obdobie introspekcie, ktoré je zároveň časom uzatvárania kapitol a priestorom na to, vybrať sa vlastným smerom.

Knihu tak odporúčam tým, ktorí a ktoré obľubujú romány s dôrazom na drobné detaily, medziľudské vzťahy a vnútorné prežívanie postáv. Silnou stránkou Plachého domu je jeho nenásilný humor, čo z knihy robí naozaj dobrý román na letné čítanie – aj príležitosť na zaspomínanie na Slovensko niekde na ďalekej dovolenke.