Všetko je v poriadku, všade je láska: Univerzum ľudského prežívania

Zdroj: Emma Bajusová

V meste sa objavia záhadné domy iných tvorov, sused na podomovej schôdzi oznámi, že nepochádza z tohto sveta, žena uniká za zatmením slnka a muži sa pravidelne stretávajú v cukrárni, aby si poplakali. Realita sa v príbehoch ohýba a čitateľstvu vytvára úzkostlivú atmosféru neznáma. Hoci sú v knihe hranice medzi realitou a špekuláciou neisté a často rozmazané, predsa len ukazuje niečo, čo je nám blízke.

Prázdno, cnenie sa a veľký smútok

Tallo v knihe zachytáva ľudské pocity v ich najkrehkejšej podobe. Bezmenné postavy dostáva do situácií, ktoré nám odhaľujú niečo, čo poznáme všetci – pocity sklamania, odmietnutia a túžby. Túžby po inom svete a najmä po iných rozhodnutiach, ktoré protagonistov a protagonistky zaviedli do situácií, kde po láske zostáva len spomienka, priestor pre sebareflexiu a neustále cyklenie sa v tom, čo sa vlastne pokazilo.

V jeho útlej poviedkovej knihe sa mu podarilo preskúmať témy mužskosti, popôrodnej depresie, samovražedných sklonov, staroby či krehkých rodinných väzieb, ktoré niekedy držia len na záväzku a povinnosti. Tieto témy skúma skryto, ako to len básnik dokáže, a čitateľstvo nabáda k čítaniu medzi riadkami a nachádzaniu vlastných významov.

V príbehoch komentuje socio-ekonomické rozdiely v partnerských vzťahoch a priateľstvách. Darí sa mu zachytiť perspektívu žien a kvír ľudí, ktorým dáva priestor byť hrdinami a hrdinkami svojich vlastných príbehov. Spoločenská kritika je ukrytá pod hladinou každého príbehu – kde sa podela všetka láska a v akom svete sme sa ocitli? Niekedy je význam viac očividný než inokedy a tak sa mu darí dostať sa pod kožu neustálymi mátavými otázkami – ako to vlastne bolo, čo to má znamenať?

Celou knihou sa nesie vlna smútku, ktorá prichádza so zistením, že toto je tá dospelosť. Je o priateľstvách, ktoré je náročné udržiavať, lebo každý je zaneprázdnený svojim životom a nevšíma si utrpenie druhého. Vo viacerých poviedkach sa venuje tehotenstvu ako strate identity a slobody, ale zároveň skúma bolesť z neplodnosti. Píše o rozpade rodín a vzťahoch, ktoré sú nenávratne preč. V mojej obľúbenej poviedke Zajtra alebo pozajtra vykročíš do ulíc píše o depresií, ktorá prekrúca a mení celý svet a vnímanie reality a protagonistovi doslova bráni nájsť kľúč pre návrat do života.

Tallo v knihe zachytáva ľudské pocity v ich najkrehkejšej podobe. Bezmenné postavy dostáva do situácií, ktoré nám odhaľujú niečo, čo poznáme všetci – pocity sklamania, odmietnutia a túžby. Túžby po inom svete a najmä po iných rozhodnutiach, ktoré protagonistov a protagonistky zaviedli do situácií, kde po láske zostáva len spomienka, priestor pre sebareflexiu a neustále cyklenie sa v tom, čo sa vlastne pokazilo.

V jeho útlej poviedkovej knihe sa mu podarilo preskúmať témy mužskosti, popôrodnej depresie, samovražedných sklonov, staroby či krehkých rodinných väzieb, ktoré niekedy držia len na záväzku a povinnosti. Tieto témy skúma skryto, ako to len básnik dokáže, a čitateľstvo nabáda k čítaniu medzi riadkami a nachádzaniu vlastných významov.

V príbehoch komentuje socio-ekonomické rozdiely v partnerských vzťahoch a priateľstvách. Darí sa mu zachytiť perspektívu žien a kvír ľudí, ktorým dáva priestor byť hrdinami a hrdinkami svojich vlastných príbehov. Spoločenská kritika je ukrytá pod hladinou každého príbehu – kde sa podela všetka láska a v akom svete sme sa ocitli? Niekedy je význam viac očividný než inokedy a tak sa mu darí dostať sa pod kožu neustálymi mátavými otázkami – ako to vlastne bolo, čo to má znamenať?

Celou knihou sa nesie vlna smútku, ktorá prichádza so zistením, že toto je tá dospelosť. Je o priateľstvách, ktoré je náročné udržiavať, lebo každý je zaneprázdnený svojim životom a nevšíma si utrpenie druhého. Vo viacerých poviedkach sa venuje tehotenstvu ako strate identity a slobody, ale zároveň skúma bolesť z neplodnosti. Píše o rozpade rodín a vzťahoch, ktoré sú nenávratne preč. V mojej obľúbenej poviedke Zajtra alebo pozajtra vykročíš do ulíc píše o depresií, ktorá prekrúca a mení celý svet a vnímanie reality a protagonistovi doslova bráni nájsť kľúč pre návrat do života.

Ako dokáže forma prehĺbiť príbeh

Autor sa okrem tém poviedok originálne hrá aj s formou písania. Poviedka Dreams of this unfamiliar Earth je napísaná jednou vetou, ktorá sa ťahá cez desať strán, čo len nabáda k tomu prečítať ju jedným dychom. Poviedky Fáza množného čísla a Voliéra sú napísané v prvej osobe plurálu, čím autor zdôrazňuje skupinovú identitu postáv, ktoré sa akoby vpíjajú do seba a prichádzajú o svoju individualitu. V poviedke Fáza jednotného čísla zas prekrúca naratív a hovorí o samote tam, kde malo existovať silné puto.

Svety a priestory, ktoré nám načrtá sú nám známe – slovenská dedina, ktorej obyvateľstvo starne, mestské sídlisko, kúpele uprostred ničoho či podomová schôdza v paneláku, ale píše o nich neobyčajne. Priestory tak nie sú len kulisou príbehu, ale samostatným aktérom. Príbehy sú plné súčasných reálií – existuje v nich TikTok, internetové skupiny na zoznamovanie sa a smartfóny – no napriek tomu, kvôli univerzálnosti ľudských pocitov pôsobia nadčasovo.

Poviedky sú bohaté na metafory a príbehy možno čítať rôznymi spôsobmi – každý a každá si v nich môže nájsť to svoje, čo len nabáda k tomu čítať ich znovu a znovu. Sú krátke (žiaden príbeh nepresahuje dvadsať strán), ale zároveň ťaživé. Emócie pretrvajú ešte dlho po ich prečítaní a to hlavne kvôli ich otvoreným koncom, ktoré zanechávajú veľa žiadaného a neponúkajú nám “closure”.

Autor sa okrem tém poviedok originálne hrá aj s formou písania. Poviedka Dreams of this unfamiliar Earth je napísaná jednou vetou, ktorá sa ťahá cez desať strán, čo len nabáda k tomu prečítať ju jedným dychom. Poviedky Fáza množného čísla a Voliéra sú napísané v prvej osobe plurálu, čím autor zdôrazňuje skupinovú identitu postáv, ktoré sa akoby vpíjajú do seba a prichádzajú o svoju individualitu. V poviedke Fáza jednotného čísla zas prekrúca naratív a hovorí o samote tam, kde malo existovať silné puto.

Svety a priestory, ktoré nám načrtá sú nám známe – slovenská dedina, ktorej obyvateľstvo starne, mestské sídlisko, kúpele uprostred ničoho či podomová schôdza v paneláku, ale píše o nich neobyčajne. Priestory tak nie sú len kulisou príbehu, ale samostatným aktérom. Príbehy sú plné súčasných reálií – existuje v nich TikTok, internetové skupiny na zoznamovanie sa a smartfóny – no napriek tomu, kvôli univerzálnosti ľudských pocitov pôsobia nadčasovo.

Poviedky sú bohaté na metafory a príbehy možno čítať rôznymi spôsobmi – každý a každá si v nich môže nájsť to svoje, čo len nabáda k tomu čítať ich znovu a znovu. Sú krátke (žiaden príbeh nepresahuje dvadsať strán), ale zároveň ťaživé. Emócie pretrvajú ešte dlho po ich prečítaní a to hlavne kvôli ich otvoreným koncom, ktoré zanechávajú veľa žiadaného a neponúkajú nám “closure”.