Marta děti nechce, ale všetci okolo nej áno

Cesta ako nespoľahlivá terapia

Cesta ako nespoľahlivá terapia

Marta cíti, že v živote potrebuje zmenu, hoci nevie akú. Nežije predsa zlý život – má dlhoročného partnera Hynka a fajn prácu, je v nej navyše naozaj dobrá. V tieni teoretickej stability sa však sama hľadá. Zo dňa na deň sa rozhodne, že absolvuje populárnu púť do Santiaga de Compostella, aby si opäť pripomenula, kým (bez partnera a práce) je. Alebo aspoň našla provizórne riešenie, ktoré jej zlepí život dokopy.

Rozprávanie sa pozvoľna presúva od realistického popisu cesty (vrátane detailných popisov hygieny, boľavých nôh či pľuzgierov) k podrobnému rozboru najrôznejších oblastí jej života. Do značnej miery nedejové rozprávanie simuluje zážitok z cesty – okrem série instagramových storíčiek je táto cesta predovšetkým o drine, pote a nekompromisnom slede myšlienok.

Cynická Marta sa pomyselne vracia do jednotlivých situácií, ktoré si v hlave opätovne prehráva. Analyzuje svoj vzťah s Hynkom, všíma si jeho egoistické správanie, no vzápätí ho ospravedlňuje. Hnevá sa na to, ako ju nepovýšili v práci napriek tomu, že je najlepšou copywriterkou vo firme. Všíma si aj svoje priateľstvá, ktorých občasnú vypočítavosť komentuje ironickými poznámkami. Podpichovačný humor je zároveň významnou súčasťou formálnej stránky textu. 

A hoci sa Marta na vyše tristo stranách pokúša o komplexnú reflexiu jej života, výsledkom je nesúrodá zmes racionálnych uvedomení i bezmyšlienkovitých krokov späť. V jednom však má jasno – vlastné deti za žiadnu cenu nechce. 

A práve toto presvedčenie vytvára najväčšiu dynamiku v rámci románu, keďže Marta je kvôli nemu v nepretržitom konflikte okolím. Pasáže venované púti a (seba)reflexívnym podnetom Soukupová objektívne strieda s perspektívou ďalších postáv – v priebehu knihy nahliadneme do premýšľania Hynka, jeho detí a exmanželky, ale aj Martiných rodičov, kamarátok, kolegov či súrodencov. 

Román Marta děti nechce vďaka tomu nie je len intenzívnym ponorom do prežívania ženy po tridsiatke. Predovšetkým je svedectvom o tom, ako silno máme v spoločnosti zakorenenú predstavu, že žena môže byť šťastná, len ak má deti.

Marta cíti, že v živote potrebuje zmenu, hoci nevie akú. Nežije predsa zlý život – má dlhoročného partnera Hynka a fajn prácu, je v nej navyše naozaj dobrá. V tieni teoretickej stability sa však sama hľadá. Zo dňa na deň sa rozhodne, že absolvuje populárnu púť do Santiaga de Compostella, aby si opäť pripomenula, kým (bez partnera a práce) je. Alebo aspoň našla provizórne riešenie, ktoré jej zlepí život dokopy.

Rozprávanie sa pozvoľna presúva od realistického popisu cesty (vrátane detailných popisov hygieny, boľavých nôh či pľuzgierov) k podrobnému rozboru najrôznejších oblastí jej života. Do značnej miery nedejové rozprávanie simuluje zážitok z cesty – okrem série instagramových storíčiek je táto cesta predovšetkým o drine, pote a nekompromisnom slede myšlienok.

Cynická Marta sa pomyselne vracia do jednotlivých situácií, ktoré si v hlave opätovne prehráva. Analyzuje svoj vzťah s Hynkom, všíma si jeho egoistické správanie, no vzápätí ho ospravedlňuje. Hnevá sa na to, ako ju nepovýšili v práci napriek tomu, že je najlepšou copywriterkou vo firme. Všíma si aj svoje priateľstvá, ktorých občasnú vypočítavosť komentuje ironickými poznámkami. Podpichovačný humor je zároveň významnou súčasťou formálnej stránky textu. 

A hoci sa Marta na vyše tristo stranách pokúša o komplexnú reflexiu jej života, výsledkom je nesúrodá zmes racionálnych uvedomení i bezmyšlienkovitých krokov späť. V jednom však má jasno – vlastné deti za žiadnu cenu nechce. 

A práve toto presvedčenie vytvára najväčšiu dynamiku v rámci románu, keďže Marta je kvôli nemu v nepretržitom konflikte okolím. Pasáže venované púti a (seba)reflexívnym podnetom Soukupová objektívne strieda s perspektívou ďalších postáv – v priebehu knihy nahliadneme do premýšľania Hynka, jeho detí a exmanželky, ale aj Martiných rodičov, kamarátok, kolegov či súrodencov. 

Román Marta děti nechce vďaka tomu nie je len intenzívnym ponorom do prežívania ženy po tridsiatke. Predovšetkým je svedectvom o tom, ako silno máme v spoločnosti zakorenenú predstavu, že žena môže byť šťastná, len ak má deti.

Dieťa ako riešenie na všetko

Dieťa ako riešenie na všetko

„Ještě bych jí mohla poradit, ať má děti, sice je to absurdní, že by něco, co člověku úplně totálně změní celej život, mohlo přinést i klid, ale je to tak, nějakej hlubší klid to je,“ tvrdí jedna z Martiných kamarátok. V knihe sa stretneme s najrôznejšími názormi a kreatívnymi riešeniami, s čím všetkým nám narodenie dieťaťa môže pomôcť – od tvrdenia, že dieťa dokáže byť zázračným liekom na vzťahové a pracovné problémy cez konštantné presviedčanie, že s iným partnerom by Marta možno deti chcela až po suché konštatovanie, že ľudia, ktorí deti nemajú, sú jednoducho sebeckí a nikdy nemôžu nájsť skutočné šťastie. 

Stať sa matkou je nanajvýš osobné a intímne rozhodnutie, ktoré má vychádzať z vnútorného presvedčenia ženy a jej partnera. Nesmie byť ovplyvnené trendami či spoločenským nátlakom, naopak, musí byť vo svojej podstate čo najslobodnejšie – len tak dokáže byť skutočne zodpovedné voči dieťaťu. A román Marta děti nechce je dôkazom, že nie každý je pripravený túto slobodu voľby u žien rešpektovať. 

„Ještě bych jí mohla poradit, ať má děti, sice je to absurdní, že by něco, co člověku úplně totálně změní celej život, mohlo přinést i klid, ale je to tak, nějakej hlubší klid to je,“ tvrdí jedna z Martiných kamarátok. V knihe sa stretneme s najrôznejšími názormi a kreatívnymi riešeniami, s čím všetkým nám narodenie dieťaťa môže pomôcť – od tvrdenia, že dieťa dokáže byť zázračným liekom na vzťahové a pracovné problémy cez konštantné presviedčanie, že s iným partnerom by Marta možno deti chcela až po suché konštatovanie, že ľudia, ktorí deti nemajú, sú jednoducho sebeckí a nikdy nemôžu nájsť skutočné šťastie. 

Stať sa matkou je nanajvýš osobné a intímne rozhodnutie, ktoré má vychádzať z vnútorného presvedčenia ženy a jej partnera. Nesmie byť ovplyvnené trendami či spoločenským nátlakom, naopak, musí byť vo svojej podstate čo najslobodnejšie – len tak dokáže byť skutočne zodpovedné voči dieťaťu. A román Marta děti nechce je dôkazom, že nie každý je pripravený túto slobodu voľby u žien rešpektovať.

Cesta ako nespoľahlivá terapia

Cesta ako nespoľahlivá terapia

Marta cíti, že v živote potrebuje zmenu, hoci nevie akú. Nežije predsa zlý život – má dlhoročného partnera Hynka a fajn prácu, je v nej navyše naozaj dobrá. V tieni teoretickej stability sa však sama hľadá. Zo dňa na deň sa rozhodne, že absolvuje populárnu púť do Santiaga de Compostella, aby si opäť pripomenula, kým (bez partnera a práce) je. Alebo aspoň našla provizórne riešenie, ktoré jej zlepí život dokopy.

Rozprávanie sa pozvoľna presúva od realistického popisu cesty (vrátane detailných popisov hygieny, boľavých nôh či pľuzgierov) k podrobnému rozboru najrôznejších oblastí jej života. Do značnej miery nedejové rozprávanie simuluje zážitok z cesty – okrem série instagramových storíčiek je táto cesta predovšetkým o drine, pote a nekompromisnom slede myšlienok.

Cynická Marta sa pomyselne vracia do jednotlivých situácií, ktoré si v hlave opätovne prehráva. Analyzuje svoj vzťah s Hynkom, všíma si jeho egoistické správanie, no vzápätí ho ospravedlňuje. Hnevá sa na to, ako ju nepovýšili v práci napriek tomu, že je najlepšou copywriterkou vo firme. Všíma si aj svoje priateľstvá, ktorých občasnú vypočítavosť komentuje ironickými poznámkami. Podpichovačný humor je zároveň významnou súčasťou formálnej stránky textu. 

A hoci sa Marta na vyše tristo stranách pokúša o komplexnú reflexiu jej života, výsledkom je nesúrodá zmes racionálnych uvedomení i bezmyšlienkovitých krokov späť. V jednom však má jasno – vlastné deti za žiadnu cenu nechce. 

A práve toto presvedčenie vytvára najväčšiu dynamiku v rámci románu, keďže Marta je kvôli nemu v nepretržitom konflikte okolím. Pasáže venované púti a (seba)reflexívnym podnetom Soukupová objektívne strieda s perspektívou ďalších postáv – v priebehu knihy nahliadneme do premýšľania Hynka, jeho detí a exmanželky, ale aj Martiných rodičov, kamarátok, kolegov či súrodencov. 

Román Marta děti nechce vďaka tomu nie je len intenzívnym ponorom do prežívania ženy po tridsiatke. Predovšetkým je svedectvom o tom, ako silno máme v spoločnosti zakorenenú predstavu, že žena môže byť šťastná, len ak má deti.

Marta cíti, že v živote potrebuje zmenu, hoci nevie akú. Nežije predsa zlý život – má dlhoročného partnera Hynka a fajn prácu, je v nej navyše naozaj dobrá. V tieni teoretickej stability sa však sama hľadá. Zo dňa na deň sa rozhodne, že absolvuje populárnu púť do Santiaga de Compostella, aby si opäť pripomenula, kým (bez partnera a práce) je. Alebo aspoň našla provizórne riešenie, ktoré jej zlepí život dokopy.

Rozprávanie sa pozvoľna presúva od realistického popisu cesty (vrátane detailných popisov hygieny, boľavých nôh či pľuzgierov) k podrobnému rozboru najrôznejších oblastí jej života. Do značnej miery nedejové rozprávanie simuluje zážitok z cesty – okrem série instagramových storíčiek je táto cesta predovšetkým o drine, pote a nekompromisnom slede myšlienok.

Cynická Marta sa pomyselne vracia do jednotlivých situácií, ktoré si v hlave opätovne prehráva. Analyzuje svoj vzťah s Hynkom, všíma si jeho egoistické správanie, no vzápätí ho ospravedlňuje. Hnevá sa na to, ako ju nepovýšili v práci napriek tomu, že je najlepšou copywriterkou vo firme. Všíma si aj svoje priateľstvá, ktorých občasnú vypočítavosť komentuje ironickými poznámkami. Podpichovačný humor je zároveň významnou súčasťou formálnej stránky textu. 

A hoci sa Marta na vyše tristo stranách pokúša o komplexnú reflexiu jej života, výsledkom je nesúrodá zmes racionálnych uvedomení i bezmyšlienkovitých krokov späť. V jednom však má jasno – vlastné deti za žiadnu cenu nechce. 

A práve toto presvedčenie vytvára najväčšiu dynamiku v rámci románu, keďže Marta je kvôli nemu v nepretržitom konflikte okolím. Pasáže venované púti a (seba)reflexívnym podnetom Soukupová objektívne strieda s perspektívou ďalších postáv – v priebehu knihy nahliadneme do premýšľania Hynka, jeho detí a exmanželky, ale aj Martiných rodičov, kamarátok, kolegov či súrodencov. 

Román Marta děti nechce vďaka tomu nie je len intenzívnym ponorom do prežívania ženy po tridsiatke. Predovšetkým je svedectvom o tom, ako silno máme v spoločnosti zakorenenú predstavu, že žena môže byť šťastná, len ak má deti.

Dieťa ako riešenie na všetko

Dieťa ako riešenie na všetko

„Ještě bych jí mohla poradit, ať má děti, sice je to absurdní, že by něco, co člověku úplně totálně změní celej život, mohlo přinést i klid, ale je to tak, nějakej hlubší klid to je,“ tvrdí jedna z Martiných kamarátok. V knihe sa stretneme s najrôznejšími názormi a kreatívnymi riešeniami, s čím všetkým nám narodenie dieťaťa môže pomôcť – od tvrdenia, že dieťa dokáže byť zázračným liekom na vzťahové a pracovné problémy cez konštantné presviedčanie, že s iným partnerom by Marta možno deti chcela až po suché konštatovanie, že ľudia, ktorí deti nemajú, sú jednoducho sebeckí a nikdy nemôžu nájsť skutočné šťastie. 

Stať sa matkou je nanajvýš osobné a intímne rozhodnutie, ktoré má vychádzať z vnútorného presvedčenia ženy a jej partnera. Nesmie byť ovplyvnené trendami či spoločenským nátlakom, naopak, musí byť vo svojej podstate čo najslobodnejšie – len tak dokáže byť skutočne zodpovedné voči dieťaťu. A román Marta děti nechce je dôkazom, že nie každý je pripravený túto slobodu voľby u žien rešpektovať. 

„Ještě bych jí mohla poradit, ať má děti, sice je to absurdní, že by něco, co člověku úplně totálně změní celej život, mohlo přinést i klid, ale je to tak, nějakej hlubší klid to je,“ tvrdí jedna z Martiných kamarátok. V knihe sa stretneme s najrôznejšími názormi a kreatívnymi riešeniami, s čím všetkým nám narodenie dieťaťa môže pomôcť – od tvrdenia, že dieťa dokáže byť zázračným liekom na vzťahové a pracovné problémy cez konštantné presviedčanie, že s iným partnerom by Marta možno deti chcela až po suché konštatovanie, že ľudia, ktorí deti nemajú, sú jednoducho sebeckí a nikdy nemôžu nájsť skutočné šťastie. 

Stať sa matkou je nanajvýš osobné a intímne rozhodnutie, ktoré má vychádzať z vnútorného presvedčenia ženy a jej partnera. Nesmie byť ovplyvnené trendami či spoločenským nátlakom, naopak, musí byť vo svojej podstate čo najslobodnejšie – len tak dokáže byť skutočne zodpovedné voči dieťaťu. A román Marta děti nechce je dôkazom, že nie každý je pripravený túto slobodu voľby u žien rešpektovať.