Babička©: Pokazená chuť detstva a rodinnej idylky

Koniec prvého detstva, koniec druhého detstva

Koniec prvého detstva, koniec druhého detstva

Deväťdesiate roky, divoký východ Slovenska, nemenované Mestečko, kde čitateľ môže vidieť paralely s Prešovom, rodným mestom autorky. Rozprávačka príbehu Magda vyrastá s alkoholickým otcom, submisívnou matkou, spomaleným bratom Tomášom a tyranickou Babičkou, ktorá nad domácnosťou drží „ochrannú” ruku. Kniha začína cez pohreb „plastovej figuríny” (čitateľ si až ku koncu knihy uvedomí, kto Magde zomrel) a prúd vedomia, cez ktorý Magda spomína na svoje detstvá a koniec harmónie. Autorka vtipne používa koncept viacerých detstiev (koniec prvého detstva) na označenie dôležitých míľnikov Magdinho života, kde humorom odľahčuje traumatické skúsenosti. 

Jedna dejová línia sa venuje spomínaniu, zatiaľ čo druhá zostáva v súčasnosti na pohrebe. Rozprávanie je chaotické, nesúrodé, čitateľ môže byť sprvu zmätený z dlhých nekončiacich súvetí. Gibová používa motív alkoholizmu, ktorý môžeme vidieť u protagonistov (otec aj strýko sa eventuálne upijú) rovnako ako u Magdy samotnej. Prelínanie textu pôsobí ako postupné triezvenie – nielen z alkoholu, ale aj z generačnej traumy. 

Gibová otvorene hovorí o tom, ako vo svojej literárnej tvorbe používa osobné skúsenosti. Motív alkoholizmu v knihe pôsobí autenticky, keďže autorka v rozhovore pre Denník N naznačila, že „žiadnu zo svojich kníh nenapísala triezva” a v nedávnej minulosti podstúpila protialkoholické liečenie. 

V porovnaní s jej predchádzajúcou knihou Eklektik Bastard môžeme vidieť väčšiu introspekciu a psychologický ponor do jednotlivých postáv. Zatiaľ čo v Bastardovi sa autorka zaoberá otázkami života po tridsiatke, práce v korporáte či všadeprítomnou neistotou, v Babičke© vidíme návrat ku koreňom, rodnému mestu a bizarným figúrkam z rady rodinných príslušníkov. 

Gibová postavy nešetrí, na stotridsiatich stranách sa jej darí adresovať sexuálne zneužívanie, toxické vzťahy či absentujúcich rodičov. Napriek tomu kniha neskĺza do pátosu či sentimentu, naopak trefne využíva humor a cynizmus na odľahčenie všadeprítomnej brutality: „Magda sa oblečie a vychádza z ordinácie, odkiaľ ju gynekologička vyprevádza so slovami „v trinástich jebú len cigánky“. Zreve to na celú čakáreň, ale vtedy sa to ešte tak neberie, vtedy ešte neexistuje ani súkromie, ani osobné údaje, Magda na sebe cíti oči celej čakárne a má chuť všetky tie dámy vystrieľať, na čele s gynekologičkou a vlastnou matkou, ktorá tam len stojí a nič nepovie, nezastane sa jej, ale Magda nemá na to prostriedky, pochopiteľne, aby všetkých vystrieľala, takže nespraví nič, len kráča k výťahu.“

Deväťdesiate roky, divoký východ Slovenska, nemenované Mestečko, kde čitateľ môže vidieť paralely s Prešovom, rodným mestom autorky. Rozprávačka príbehu Magda vyrastá s alkoholickým otcom, submisívnou matkou, spomaleným bratom Tomášom a tyranickou Babičkou, ktorá nad domácnosťou drží „ochrannú” ruku. Kniha začína cez pohreb „plastovej figuríny” (čitateľ si až ku koncu knihy uvedomí, kto Magde zomrel) a prúd vedomia, cez ktorý Magda spomína na svoje detstvá a koniec harmónie. Autorka vtipne používa koncept viacerých detstiev (koniec prvého detstva) na označenie dôležitých míľnikov Magdinho života, kde humorom odľahčuje traumatické skúsenosti. 

Jedna dejová línia sa venuje spomínaniu, zatiaľ čo druhá zostáva v súčasnosti na pohrebe. Rozprávanie je chaotické, nesúrodé, čitateľ môže byť sprvu zmätený z dlhých nekončiacich súvetí. Gibová používa motív alkoholizmu, ktorý môžeme vidieť u protagonistov (otec aj strýko sa eventuálne upijú) rovnako ako u Magdy samotnej. Prelínanie textu pôsobí ako postupné triezvenie – nielen z alkoholu, ale aj z generačnej traumy. 

Gibová otvorene hovorí o tom, ako vo svojej literárnej tvorbe používa osobné skúsenosti. Motív alkoholizmu v knihe pôsobí autenticky, keďže autorka v rozhovore pre Denník N naznačila, že „žiadnu zo svojich kníh nenapísala triezva” a v nedávnej minulosti podstúpila protialkoholické liečenie. 

V porovnaní s jej predchádzajúcou knihou Eklektik Bastard môžeme vidieť väčšiu introspekciu a psychologický ponor do jednotlivých postáv. Zatiaľ čo v Bastardovi sa autorka zaoberá otázkami života po tridsiatke, práce v korporáte či všadeprítomnou neistotou, v Babičke© vidíme návrat ku koreňom, rodnému mestu a bizarným figúrkam z rady rodinných príslušníkov. 

Gibová postavy nešetrí, na stotridsiatich stranách sa jej darí adresovať sexuálne zneužívanie, toxické vzťahy či absentujúcich rodičov. Napriek tomu kniha neskĺza do pátosu či sentimentu, naopak trefne využíva humor a cynizmus na odľahčenie všadeprítomnej brutality: „Magda sa oblečie a vychádza z ordinácie, odkiaľ ju gynekologička vyprevádza so slovami „v trinástich jebú len cigánky“. Zreve to na celú čakáreň, ale vtedy sa to ešte tak neberie, vtedy ešte neexistuje ani súkromie, ani osobné údaje, Magda na sebe cíti oči celej čakárne a má chuť všetky tie dámy vystrieľať, na čele s gynekologičkou a vlastnou matkou, ktorá tam len stojí a nič nepovie, nezastane sa jej, ale Magda nemá na to prostriedky, pochopiteľne, aby všetkých vystrieľala, takže nespraví nič, len kráča k výťahu.“

A na konci? Stále súcit

A na konci? Stále súcit

Babička© zobrazuje fenomén starnutia, na pozadí príbehu jednej rodiny vidíme, ako plynie čas – cez artefakty evokujúce nostalgiu si znova zažijeme papuče s kačičkami, sídliskové pracháre a panelákové kočikárne, kauflandovské tašky a na ich pozadí babička, ktorá pomaly stráca moc nad rodinou.

Svojím spôsobom je zaujímavé, že napriek tomu, že nadvláda babičky je jednou z ústredných tém knihy, samotná babička v deji vystupuje len sporadicky. Kniha je omnoho viac zameraná na rozprávačku Magdu a jej dospievanie. Magda sa v priebehu deja snaží prísť na to, kde sa stala chyba, jednoduchú odpoveď však nenachádza, pretože dôvodov môže byť mnoho. Despotická babička, prechľastaný otec, úchylný člen rodiny Ľuboško alebo toxické vzťahy, ktoré začne Magda vyhľadávať ako dôsledok jej (absentujúcej) výchovy. 

Ku koncu prichádza aj osobné spytovanie, či si babička, ktorá robila z Magdinho osobného života peklo, zaslúži opateru. Napriek tomu sa prevažne negatívny sentiment na konci knihy začne meniť a cez trpké spomienky napokon začnú presvitať aj tie pozitívne: „(…) a bude sa ti snívať, ako si chodievala spať k Babičke, keď sa odsťahovala do bytu po pani Rupovej, a od nej ráno do školy, ako ti Babička varievala večere, plnené kapustné listy alebo plnenú papriku alebo pľúcka na smotane alebo všemožné polievky okrem držkovej, lebo vedela, že to všetko máš rada, ale držkovú neznášaš, to Tomáš má rád držkovú, jak to aj môže; polievka z froté uteráčikov, smiali ste sa a Babička kŕmila vtáčiky na okne a srandovala, že ony jej za to okno oserú, a vravela, že vy ste polievkové, že to je jasné, že si jej vnučka, keď si polievková.“ 

Ivana Gibová sa v jej najnovšej knihe prekonáva. Ponúka príbeh z prostredia dospievania na sklonku deväťdesiatych rokov, ktorý sa mohol stať komukoľvek. Babička vám pokazí chuť na cukrové a zničí rodinnú idylku. Ale to je v konečnom dôsledku správne, lebo iba príbehy, ktoré vyvažujú to brutálne s nežným a to tragické s komickým, sa dajú považovať za skutočne ľudské.

Babička© zobrazuje fenomén starnutia, na pozadí príbehu jednej rodiny vidíme, ako plynie čas – cez artefakty evokujúce nostalgiu si znova zažijeme papuče s kačičkami, sídliskové pracháre a panelákové kočikárne, kauflandovské tašky a na ich pozadí babička, ktorá pomaly stráca moc nad rodinou.

Svojím spôsobom je zaujímavé, že napriek tomu, že nadvláda babičky je jednou z ústredných tém knihy, samotná babička v deji vystupuje len sporadicky. Kniha je omnoho viac zameraná na rozprávačku Magdu a jej dospievanie. Magda sa v priebehu deja snaží prísť na to, kde sa stala chyba, jednoduchú odpoveď však nenachádza, pretože dôvodov môže byť mnoho. Despotická babička, prechľastaný otec, úchylný člen rodiny Ľuboško alebo toxické vzťahy, ktoré začne Magda vyhľadávať ako dôsledok jej (absentujúcej) výchovy. 

Ku koncu prichádza aj osobné spytovanie, či si babička, ktorá robila z Magdinho osobného života peklo, zaslúži opateru. Napriek tomu sa prevažne negatívny sentiment na konci knihy začne meniť a cez trpké spomienky napokon začnú presvitať aj tie pozitívne: „(…) a bude sa ti snívať, ako si chodievala spať k Babičke, keď sa odsťahovala do bytu po pani Rupovej, a od nej ráno do školy, ako ti Babička varievala večere, plnené kapustné listy alebo plnenú papriku alebo pľúcka na smotane alebo všemožné polievky okrem držkovej, lebo vedela, že to všetko máš rada, ale držkovú neznášaš, to Tomáš má rád držkovú, jak to aj môže; polievka z froté uteráčikov, smiali ste sa a Babička kŕmila vtáčiky na okne a srandovala, že ony jej za to okno oserú, a vravela, že vy ste polievkové, že to je jasné, že si jej vnučka, keď si polievková.“ 

Ivana Gibová sa v jej najnovšej knihe prekonáva. Ponúka príbeh z prostredia dospievania na sklonku deväťdesiatych rokov, ktorý sa mohol stať komukoľvek. Babička vám pokazí chuť na cukrové a zničí rodinnú idylku. Ale to je v konečnom dôsledku správne, lebo iba príbehy, ktoré vyvažujú to brutálne s nežným a to tragické s komickým, sa dajú považovať za skutočne ľudské.

Koniec prvého detstva, koniec druhého detstva

Koniec prvého detstva, koniec druhého detstva

Deväťdesiate roky, divoký východ Slovenska, nemenované Mestečko, kde čitateľ môže vidieť paralely s Prešovom, rodným mestom autorky. Rozprávačka príbehu Magda vyrastá s alkoholickým otcom, submisívnou matkou, spomaleným bratom Tomášom a tyranickou Babičkou, ktorá nad domácnosťou drží „ochrannú” ruku. Kniha začína cez pohreb „plastovej figuríny” (čitateľ si až ku koncu knihy uvedomí, kto Magde zomrel) a prúd vedomia, cez ktorý Magda spomína na svoje detstvá a koniec harmónie. Autorka vtipne používa koncept viacerých detstiev (koniec prvého detstva) na označenie dôležitých míľnikov Magdinho života, kde humorom odľahčuje traumatické skúsenosti. 

Jedna dejová línia sa venuje spomínaniu, zatiaľ čo druhá zostáva v súčasnosti na pohrebe. Rozprávanie je chaotické, nesúrodé, čitateľ môže byť sprvu zmätený z dlhých nekončiacich súvetí. Gibová používa motív alkoholizmu, ktorý môžeme vidieť u protagonistov (otec aj strýko sa eventuálne upijú) rovnako ako u Magdy samotnej. Prelínanie textu pôsobí ako postupné triezvenie – nielen z alkoholu, ale aj z generačnej traumy. 

Gibová otvorene hovorí o tom, ako vo svojej literárnej tvorbe používa osobné skúsenosti. Motív alkoholizmu v knihe pôsobí autenticky, keďže autorka v rozhovore pre Denník N naznačila, že „žiadnu zo svojich kníh nenapísala triezva” a v nedávnej minulosti podstúpila protialkoholické liečenie. 

V porovnaní s jej predchádzajúcou knihou Eklektik Bastard môžeme vidieť väčšiu introspekciu a psychologický ponor do jednotlivých postáv. Zatiaľ čo v Bastardovi sa autorka zaoberá otázkami života po tridsiatke, práce v korporáte či všadeprítomnou neistotou, v Babičke© vidíme návrat ku koreňom, rodnému mestu a bizarným figúrkam z rady rodinných príslušníkov. 

Gibová postavy nešetrí, na stotridsiatich stranách sa jej darí adresovať sexuálne zneužívanie, toxické vzťahy či absentujúcich rodičov. Napriek tomu kniha neskĺza do pátosu či sentimentu, naopak trefne využíva humor a cynizmus na odľahčenie všadeprítomnej brutality: „Magda sa oblečie a vychádza z ordinácie, odkiaľ ju gynekologička vyprevádza so slovami „v trinástich jebú len cigánky“. Zreve to na celú čakáreň, ale vtedy sa to ešte tak neberie, vtedy ešte neexistuje ani súkromie, ani osobné údaje, Magda na sebe cíti oči celej čakárne a má chuť všetky tie dámy vystrieľať, na čele s gynekologičkou a vlastnou matkou, ktorá tam len stojí a nič nepovie, nezastane sa jej, ale Magda nemá na to prostriedky, pochopiteľne, aby všetkých vystrieľala, takže nespraví nič, len kráča k výťahu.“

Deväťdesiate roky, divoký východ Slovenska, nemenované Mestečko, kde čitateľ môže vidieť paralely s Prešovom, rodným mestom autorky. Rozprávačka príbehu Magda vyrastá s alkoholickým otcom, submisívnou matkou, spomaleným bratom Tomášom a tyranickou Babičkou, ktorá nad domácnosťou drží „ochrannú” ruku. Kniha začína cez pohreb „plastovej figuríny” (čitateľ si až ku koncu knihy uvedomí, kto Magde zomrel) a prúd vedomia, cez ktorý Magda spomína na svoje detstvá a koniec harmónie. Autorka vtipne používa koncept viacerých detstiev (koniec prvého detstva) na označenie dôležitých míľnikov Magdinho života, kde humorom odľahčuje traumatické skúsenosti. 

Jedna dejová línia sa venuje spomínaniu, zatiaľ čo druhá zostáva v súčasnosti na pohrebe. Rozprávanie je chaotické, nesúrodé, čitateľ môže byť sprvu zmätený z dlhých nekončiacich súvetí. Gibová používa motív alkoholizmu, ktorý môžeme vidieť u protagonistov (otec aj strýko sa eventuálne upijú) rovnako ako u Magdy samotnej. Prelínanie textu pôsobí ako postupné triezvenie – nielen z alkoholu, ale aj z generačnej traumy. 

Gibová otvorene hovorí o tom, ako vo svojej literárnej tvorbe používa osobné skúsenosti. Motív alkoholizmu v knihe pôsobí autenticky, keďže autorka v rozhovore pre Denník N naznačila, že „žiadnu zo svojich kníh nenapísala triezva” a v nedávnej minulosti podstúpila protialkoholické liečenie. 

V porovnaní s jej predchádzajúcou knihou Eklektik Bastard môžeme vidieť väčšiu introspekciu a psychologický ponor do jednotlivých postáv. Zatiaľ čo v Bastardovi sa autorka zaoberá otázkami života po tridsiatke, práce v korporáte či všadeprítomnou neistotou, v Babičke© vidíme návrat ku koreňom, rodnému mestu a bizarným figúrkam z rady rodinných príslušníkov. 

Gibová postavy nešetrí, na stotridsiatich stranách sa jej darí adresovať sexuálne zneužívanie, toxické vzťahy či absentujúcich rodičov. Napriek tomu kniha neskĺza do pátosu či sentimentu, naopak trefne využíva humor a cynizmus na odľahčenie všadeprítomnej brutality: „Magda sa oblečie a vychádza z ordinácie, odkiaľ ju gynekologička vyprevádza so slovami „v trinástich jebú len cigánky“. Zreve to na celú čakáreň, ale vtedy sa to ešte tak neberie, vtedy ešte neexistuje ani súkromie, ani osobné údaje, Magda na sebe cíti oči celej čakárne a má chuť všetky tie dámy vystrieľať, na čele s gynekologičkou a vlastnou matkou, ktorá tam len stojí a nič nepovie, nezastane sa jej, ale Magda nemá na to prostriedky, pochopiteľne, aby všetkých vystrieľala, takže nespraví nič, len kráča k výťahu.“

A na konci? Stále súcit

A na konci? Stále súcit

Babička© zobrazuje fenomén starnutia, na pozadí príbehu jednej rodiny vidíme, ako plynie čas – cez artefakty evokujúce nostalgiu si znova zažijeme papuče s kačičkami, sídliskové pracháre a panelákové kočikárne, kauflandovské tašky a na ich pozadí babička, ktorá pomaly stráca moc nad rodinou.

Svojím spôsobom je zaujímavé, že napriek tomu, že nadvláda babičky je jednou z ústredných tém knihy, samotná babička v deji vystupuje len sporadicky. Kniha je omnoho viac zameraná na rozprávačku Magdu a jej dospievanie. Magda sa v priebehu deja snaží prísť na to, kde sa stala chyba, jednoduchú odpoveď však nenachádza, pretože dôvodov môže byť mnoho. Despotická babička, prechľastaný otec, úchylný člen rodiny Ľuboško alebo toxické vzťahy, ktoré začne Magda vyhľadávať ako dôsledok jej (absentujúcej) výchovy. 

Ku koncu prichádza aj osobné spytovanie, či si babička, ktorá robila z Magdinho osobného života peklo, zaslúži opateru. Napriek tomu sa prevažne negatívny sentiment na konci knihy začne meniť a cez trpké spomienky napokon začnú presvitať aj tie pozitívne: „(…) a bude sa ti snívať, ako si chodievala spať k Babičke, keď sa odsťahovala do bytu po pani Rupovej, a od nej ráno do školy, ako ti Babička varievala večere, plnené kapustné listy alebo plnenú papriku alebo pľúcka na smotane alebo všemožné polievky okrem držkovej, lebo vedela, že to všetko máš rada, ale držkovú neznášaš, to Tomáš má rád držkovú, jak to aj môže; polievka z froté uteráčikov, smiali ste sa a Babička kŕmila vtáčiky na okne a srandovala, že ony jej za to okno oserú, a vravela, že vy ste polievkové, že to je jasné, že si jej vnučka, keď si polievková.“ 

Ivana Gibová sa v jej najnovšej knihe prekonáva. Ponúka príbeh z prostredia dospievania na sklonku deväťdesiatych rokov, ktorý sa mohol stať komukoľvek. Babička vám pokazí chuť na cukrové a zničí rodinnú idylku. Ale to je v konečnom dôsledku správne, lebo iba príbehy, ktoré vyvažujú to brutálne s nežným a to tragické s komickým, sa dajú považovať za skutočne ľudské.

Babička© zobrazuje fenomén starnutia, na pozadí príbehu jednej rodiny vidíme, ako plynie čas – cez artefakty evokujúce nostalgiu si znova zažijeme papuče s kačičkami, sídliskové pracháre a panelákové kočikárne, kauflandovské tašky a na ich pozadí babička, ktorá pomaly stráca moc nad rodinou.

Svojím spôsobom je zaujímavé, že napriek tomu, že nadvláda babičky je jednou z ústredných tém knihy, samotná babička v deji vystupuje len sporadicky. Kniha je omnoho viac zameraná na rozprávačku Magdu a jej dospievanie. Magda sa v priebehu deja snaží prísť na to, kde sa stala chyba, jednoduchú odpoveď však nenachádza, pretože dôvodov môže byť mnoho. Despotická babička, prechľastaný otec, úchylný člen rodiny Ľuboško alebo toxické vzťahy, ktoré začne Magda vyhľadávať ako dôsledok jej (absentujúcej) výchovy. 

Ku koncu prichádza aj osobné spytovanie, či si babička, ktorá robila z Magdinho osobného života peklo, zaslúži opateru. Napriek tomu sa prevažne negatívny sentiment na konci knihy začne meniť a cez trpké spomienky napokon začnú presvitať aj tie pozitívne: „(…) a bude sa ti snívať, ako si chodievala spať k Babičke, keď sa odsťahovala do bytu po pani Rupovej, a od nej ráno do školy, ako ti Babička varievala večere, plnené kapustné listy alebo plnenú papriku alebo pľúcka na smotane alebo všemožné polievky okrem držkovej, lebo vedela, že to všetko máš rada, ale držkovú neznášaš, to Tomáš má rád držkovú, jak to aj môže; polievka z froté uteráčikov, smiali ste sa a Babička kŕmila vtáčiky na okne a srandovala, že ony jej za to okno oserú, a vravela, že vy ste polievkové, že to je jasné, že si jej vnučka, keď si polievková.“ 

Ivana Gibová sa v jej najnovšej knihe prekonáva. Ponúka príbeh z prostredia dospievania na sklonku deväťdesiatych rokov, ktorý sa mohol stať komukoľvek. Babička vám pokazí chuť na cukrové a zničí rodinnú idylku. Ale to je v konečnom dôsledku správne, lebo iba príbehy, ktoré vyvažujú to brutálne s nežným a to tragické s komickým, sa dajú považovať za skutočne ľudské.